To muši tím opäť zasahuje
alebo z Vrícka do Zliechova cez Kľak, Čičmany a Strážov

Zdenči:
Po tradičnej horúcej e-mailovej diskusii si nakoniec volíme ako vhodný termín druhý májový predĺžený víkend. V pláne je prejsť z Vrícka cez Kľak, Čičmany, Strážov, Zliechov, Vápeč, Omšenskú Babu do Trenčianskych Teplíc. Týždeň pred odchodom mi napadlo pozrieť na stránky žltého dopravcu, či vôbec budú ešte na náš termín cestovné lístky. Zisťujem, že najlacnejšie už nie sú, no do strednej triedy je ešte niekoľko miest k dispozícii. Zmobilizujem teda časť partie, ktorá bude vyrážať z Bratislavy, no o pár minút ostávajú len lístky do podnikateľskej triedy a navyše miesta sú rozhádzané po celom vlaku. Zverujeme teda náš osud do rúk štátneho prepravcu. Žltým IC-čkom by sme chytali vo Vrútkach autobus, ktorý by nás vysadil vo Vrícku o 15.25 h. Rýchlikom štátnych železníc stíhame autobus, ktorý nás do miesta štartu doručí o 16.55 h. Tak aspoň hovorí cestovný poriadok.

Miro:
Návrh májového vandru ma potešil hneď dvakrát. Jednak som sa s chalanmi nevidel vyše roka a hlavne, mohol som sa zúčastniť. Pretože predchádzajúcich akcií som sa jednoducho pre pracovné povinnosti a zdravotné problémy nezúčastnil. Žiaľ, vzhľadom na pracovné povinnosti sa nemôžem k partii pripojiť už vo štvrtok. Po Zdenčiho upozornení na komplikácie s lístkami som si stihol kúpiť lístok na piatok 5.50 h do žltého IC-čka. S prestupom na autobus v Žiline, by som mal byť vo Fačkovskom sedle o 8.40 h.

1. deň

Zdenči:
Deň odchodu je tu. Tlačíme sa na preplnenom nástupišti a čakáme, kým konečne pristavia vlak. Keď sa s veľkými batohmi konečne prederieme ku kupéčku, do ktorého máme miestenky, vidíme, že už je plne obsadené študentmi. Nič proti dnešnej úrovni škôl, ale za mojich čias na vysoké školy neprijímali ľudí, ktorí mali problémy s čítaním. A nebolo to veru až tak dávno. Konečne sa usadíme a môžeme vyraziť. Cesta ubieha rýchlo a bez problémov. Problém nastane tesne pred Vrútkami. Keď sme pripravení na vystupovanie, vlak odrazu zastavuje a stíchne tiež klimatizácia. Z jednej strany Váh, z druhej rušná cesta.

Rado:
Deň pred odchodom som niekde zachytil niečo o výluke v okolí Vrútok. Ale mám pocit, že to malo platiť len pre osobné vlaky. Verím preto, že vlak sa o chvíľu pohne, lebo chlapi ma ako zástupcu ŽSR ukameňujú, keďže som ich od začiatku nahováral práve na tento spoj. Do odchodu osobáku nám ostáva asi polhodina. Vonku svieti slnko, teplota v kupé neznesiteľne narastá. Okno sa nesmie otvárať, veď potom by bola klimatizácia neúčinná (ak by nebola vypnutá). A navyše sa ani otvoriť nedá. Nezvláda to ani sprievodca so zázračným kľúčom. Keď je nám jasné, že osobný vlak do Koštian nad Turcom nestíhame, z reproduktora sa ozve teta, ktorá ohlási poruchu lokomotívy a predpokladané meškanie 40 minút. V tom volá Peter, že kde trčíme. On sedí v osobáku a dokonca sa pohýňa...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zdenči:
Mobilizujeme priateľky na telefónoch a zisťujeme naše možnosti. Nakoniec si objednáme taxík a začína naháňačka s časom, ktorá veľmi rýchlo končí na obchvate Martina v zápche. Peter podáva správu, že zápcha je aj v Košťanoch. Taxikár nás utešuje. V tom prípade v zápche musí stáť aj náš autobus, ktorý ide z mesta. Má pravdu. Pred miestom, kde sa zbieha cesta z mesta a obchvat vidíme na vedľajšej ceste autobus. Preklíname šoférov, ktorí ho púšťajú pred nás a nakoniec sa vlečieme ako druhé auto za ním. Peter dostal za úlohu autobus zdržať. Nakoniec ani nemusel. Toto bol autobus do Turčianskych Teplíc. Náš je ešte za nami. Lúčime sa s ujom taxikárom, ktorý nám dal za jazdu výhodnú cenu. Týmto mu ešte raz ďakujeme, že nás nezodral z kože a z peňazí. Po chvíli prichádza vlak od Vrútok a zároveň autobus do Vrícka. Keby sme to vedeli, tak sa zvezieme osobákom. No podľa cestovného poriadku mal mať príchod 8 minút po odchode autobusu do Vrícka. Ako krásne u nás na seba jednotlivé spoje nadväzujú.

Prvotné stresy máme za sebou, sedíme v autobuse a kocháme sa pohľadom na turčiansku záhradku. Vo Vrícku nemôžme obísť miestnu krčmu a dopriať si štartovacie pivo. Veď si ho po peripetiách so spojmi zaslúžime. Občerstvení vyrážame po asfaltke na koniec dediny, odkiaľ sa necháme viesť zelenou na rázcestie Bak. Prvotným plánom bolo prespať prvú noc pod strechou – v útulni Javorina pod Kľakom. No cestou v autobuse sme si povedali, že by nebolo od veci chytiť západ a východ slnka na Kľaku. A keď už vláčime v batohoch celty, tak prespíme na vrchole.

Roman:
Za posledný rok trápenia s pätou som sa viacerých akcií „To muši“ tímu nemohol zúčastniť. No pri pohľade do mapy som sníval o miestach, ktoré by som rád navštívil. Nebolo tomu inak ani pred touto túrou. Zdenčimu posielam odkaz na trasu, ktorú by som chcel absolvovať, keď už budem v týchto končinách, a to z rázcestia Bak do Vríčanského sedla s pokračovaním na Kľak cez Ostrú skalu. No ten ma hneď schladí, že nech dopredu nič neplánujem, aby som nebol sklamaný, keď to nevyjde a že sa uvidí na mieste, čo budeme stíhať. Počas krátkej pauzy na rázcestí Bak nadhadzujem môj návrh zvyšku partie a operatívne meníme plány. Opúšťame zelenú a po žltej značke vystupujeme do Vríčanského sedla s pokračovaním po červenej. Cieľ nášho tímu je pri každej túre jasný. No nikdy nevieme, ako sa k nemu dostaneme. Inak tomu nie je ani dnes.

Zdenči:
Vo Vríčanskom sedle nás víta kríž pod velikánskym červeným smrekom (smrekovcom opadavým), ktorý práve nahadzuje ihličie a krásna lúčka. Keby sme nechceli spať na Kľaku, tak toto je ideálne miesto na nocľah. Dlho sa nezdržujeme a pokračujeme ďalej. Stretáme prvých a zároveň posledných turistov dnešného dňa. Veď kto by už takto na noc chodil po kopcoch. Sú nimi dvaja česky hovoriaci chalani a upozorňujú na blato, ktoré nás čaká v blízkom stúpaní.

Les je plný medvedieho cesnaku a nechápavo pozeráme okolo seba, ale nikde žiadne blato nevidíme. No to je ukryté pod suchšou vrstvou a terén je ako pohyblivý piesok. Stačí sa postaviť na nesprávne miesto a už sa vezieme. Petrovi sa podarí spadnúť na hubu pri stúpaní. Tak toto je ten úsek, na ktorý nás upozorňovali.

S poslednými lúčmi slnka prichádzame na Ostrú skalu. Vidieť odtiaľto skalný zub a na jeho vrchole niečo ako kríž. Hovorím chalanom, že to musí byť Kľak. Stmieva sa a pokračujeme ďalej, mysliac si, že náš cieľ je na dosah. Vychádzame z lesa na čistinku, ktorá končí skalným zrázom. Tu by sa dobre spalo. No skúsime ešte kúsok pokračovať. Veď vrchol by mohol byť tesne nad nami. No nie je. Aj svetlo strieda tma, preto skladáme batohy a bez toho, aby sme si rozdelili úlohy automaticky hľadáme kamene na ohnisko a drevo na oheň. Rozložíme oheň, no sneh sa v týchto výškach určite roztopil len nedávno, drevo je mokré a poriadne to cítiť. Oheň viac dymí ako horí. Opečieme si slaninku, pridáme aj niečo tekuté na zahriatie a pred polnocou zaliezame do spacákov.

2. deň

Čím je ráno bližšie, tým mi je väčšia zima. Nemôžem sa dočkať slnka. Keď vyleziem z provizórneho stanu, okolo nás je bielo. Námraza. Voda vo fľaši zamrznutá, zo spacáka vyženiem Romana, nech sa ide zohriať, veď chcel fotiť východ slnka. Ale slnko je pomerne vysoko a vo vzduchu opar. No pohľady stoja za to. V diaľke rozoznávame moravskú Lysú horu, Smrk, Travný, Radhošť, bližšie Súľovské vrchy, Maníny, Vršatské bralá, na východe v protisvetle Martinské hole, Veľký Choč, dokonca Západné i Vysoké Tatry. A samozrejme Kľak, ktorý vôbec nie je blízko, ako sme si večer mysleli.

Balíme, rozmrazujeme sa a vydávame sa na pochod. Vzduch sa rýchlo zohrieva a pri stúpaní na Kľak sa poriadne zapotíme. Konečne vidno dvojkríž. Skladáme batohy, vrchné vrstvy oblečenia a odľahčujeme batohy. Dnes sme ešte nejedli a raňajky na Kľaku stoja za to. Na skalu sme porozkladali klobásy, chlieb, zeleninu a nemôžu chýbať ani štamperlíky. Vtom zdola prichádza bežec. A za ním ďalší dvaja. Počujeme ako jednému z nich hovorí – pozri, chlapci z občerstvovačky... Rýchlo zisťujú, že naše dobroty by ich asi neposilnili, skôr unavili. Bežia ďalej, no ani poriadne nevedia kam. Nasmerujeme ich na značku do Fačkovského sedla. Neskôr sa od skutočnej partie od občerstvovačky, ktorá sa rozložila na mieste bývalej chaty dozvedáme odkiaľ a kam ľudia utekajú. V deň víťazstva nad fašizmom sa koná 2. ročník pretekov Beh víťazstva – Endorfun Trail 2015. Beží sa z Rajeckej Lesnej do Fačkovského sedla.

V klesaní z Kľaku do Fačkovského sedla to vyzerá ako na korze. Ústa sa nám nezavrú – samé ahoj, nazdar, dobrý deň, dzień dobry... Až máme podozrenie, či dnes nie je na Kľaku nejaká organizovaná akcia.

Miro:
Do Fačkovského sedla prichádzam v čase, ktorý je uvedený v cestovnom poriadku – pred 9-tou. Po ceste nenastali žiadne nepredvídateľné udalosti. Je mi hneď jasné, že sa tu chalani tak skoro nevyskytnú, čo mi neskôr potvrdil telefonát so Zdenčim. Nuž sa rozkladám na lúke a pozorujem prípravy cyklistických pretekov smerom na Kľak. Stíham sa v pohode posilniť, a keď prichádzajú chalani, je mi z ich vysmädnutých pohľadov jasné, že tak skoro reštauráciu Salaš neopustíme.

Zdenči:
V sedle pod Reváňom nahováram chalanov na skratku cez Reváň, no nakoniec túto myšlienku spoločne zavrhneme. S plnou poľnou by prudké klesanie bolo o hubu. Pokračujeme po žltej po blatistom chodníku, miestami sú ešte zvyšky snehu. Vo Fačkovskom sedle sa to hemží bežcami a cyklistami. Takmer prehliadneme Mira, ktorý sedí v tráve mimo davu. Zvítame sa s ním a s vyschnutými gágormi sa ponáhľame ku kolibe. Hasíme smäd, odkladáme zbytočné vrstvy oblečenia, veď teplota vzduchu od mrazivého rána poriadne poskočila. Pri pohľade na strmú zjazdovku, po ktorej budeme pokračovať na Homôľku sa nám akosi nechce odlepiť od zlatistého moku a odchod stále odkladáme. No čas nás tlačí a treba pokračovať. Spolu so zberačmi medvedieho cesnaku sa plazíme s plnou poľnou hore zjazdovkou.

Miro:
Napokon sme po 11-tej s ťažkým srdcom a ruksakmi, vyrazili do strmého svahu Homôľky popod vlek. Mne zazvonil mobil a celé stúpanie som počúval nadšenú sestru, ktorá sa práve vrátila z poznávacieho zájazdu v Španielsku... Každá lúka, každý výhľad sú miestom dlhých kochačiek a začína mi byť jasné, že pôvodný plán trasy sa len ťažko dodrží.

Zdenči:
Z lúky na konci zjazdovky vidíme pred sebou cieľ nášho plánovaného nocľahu – Strážov. Po krátkej pauze sa vydávame ďalej. Obchádzame Homôľku a prechádzame krížom cez lúku, na ktorej konci je lavička a stôl a v diaľke rozoznávame Vtáčnik, ktorý sme v trojici absolvovali pred rokom. Po prejdení krátkeho hrebienka nás čaká ďalšie prudké klesanie. Hoci sme na červenej, ktorá je súčasťou medzinárodnej diaľkovej turistickej trasy E8 a Cesty hrdinov SNP, podľa vyblednutých značiek sa tu značkári dávno neukázali.

Kolenám dáme oddýchnuť na lúkach, ktoré nás dovedú pod Čelo. Zložíme záťaž z chrbtov a vyvalíme sa do trávy. To ešte netušíme, aké dobrodružstvo o pár minút zažijeme. Keď sa rozhodneme pokračovať, asi 200 metrov od nás zbadáme pasúceho sa srnca. Peťo mení objektívy, nahadzuje teleobjektív a my, ktorí túto vymoženosť so sebou nemáme, si hovoríme, že by srnec mohol podísť bližšie. Vyslovené želanie sa stáva skutočnosťou a mládenec si vykračuje smerom k nám. Schová sa do lesa asi 10 m od nás a obhrýza mladú bučinu. Zrazu z lesa vyjde a je celkom pri nás. Očuchá Romana a bum..., rožkami ho kole do zadku. Obíde nás a blíži sa ku mne. Ešte si ho stihnem odfotiť a zrazu pocítim ostrosť jeho parôžkov na mojom lýtku. Cúvne, rozbehne sa a znovu. V jednej ruke mám foťák, druhou ho držím za paroh. Vyhrážam sa mu poľovníkmi, no nepomáha. Chalani si to veselo natáčajú a berú to ako milé spestrenie dňa. Keď ale pochopia, že to asi nebude sranda, odkladajú foťáky a v pätici sa snažíme srnca odohnať. Podarí sa. Srnec kúsok odbehne, no nespúšťa z nás oči. Ani my z neho. Nahodíme batohy a dávame sa na ústup. Videá so srncom si môžete pozrieť tu alebo tu.

Turistu kráčajúceho od Čičmian upozorňujeme na divé zviera pod Čelom a ten nám uverí až po zhliadnutí videa. Partiu asi 15-tich česky hovoriacich turistov, ktorá náš súboj so srncom sledovala z bezpečnej vzdialenosti a myslela si, že sa hráme so psom, nepresvedčíme. Jeden z nich (podľa slovenčiny á la Dara Rolins rodák zo Slovenska) nás obviní, že sme pod parou a už by sme nemali piť. No video si odmietne pozrieť. Púšťame ich pred seba a pokračujeme miernym stúpaním na kopček Priečna, odkiaľ sa nám ponúkajú krásne výhľady na Čelo, Kľak a Reváň. A nasleduje opäť klesanie a po ňom opäť stúpanie na Javorinu. S Peťom si to strihneme krížom cez lúky a k našim trom kamarátom sa pridávame až za Javorinou. Nasleduje klesanie do sedla pod Javorinkou. Príjemnému miestu dominuje stará lipa s krížom, jarná zelená sa mieša s bielobou rozkvitnutých čerešní, len škoda, že fotogenickosť tohto miesta kazia elektrické káble a stožiare.

Roman:
Od začiatku som rozhodnutý, že nebudem pätu veľmi zaťažovať a túru skončím v Čičmanoch. Navyše som mladšiemu synovi sľúbil, že sa domov vrátim v piatok večer. Chalani sa ma snažia prehovárať, ale som rozhodnutý. Počas klesania popod zjazdovky do Čičmian začína mať zajačie úmysly aj Zdenči. Slnko, ťažký náklad a otlačené nohy mu nepridávajú na pohode.

Miro:
Po dobrodružstve so srncom sme po 17-tej dorazili do krčmy a penziónu Kaštieľ v Čičmanoch. Krátko po nás prichádzajú retromotorkári na svojich vyblýskaných tátošoch z minulého tisícročia a režimu. Každý máme svojho koníčka a klobúk dole pred nimi, ako si Jawy či Manety udržujú v perfektnom stave.

Zdenči:
Prestávka pri pivku, voda a výmena ponožiek mojim nohám prospeli, preto neodchádzam s Romanom a ostávam so zvyškom partie. Nepriaznivá predpoveď počasia, podľa ktorej sa má v sobotu popoludní meniť počasie k horšiemu a Radove nedeľné futbalové povinnosti menia naše plány. Rozhodneme sa našu púť ukončiť v sobotu v Zliechove. Vyjsť večer na Strážov a potom zbehnúť do Zliechova sa nám zdá ako veľmi rýchly útek z hôr, preto prijmeme Mirov návrh na prespatie v prístrešku v sedle Samostrel a na vrchol Strážova v sobotu budeme pokračovať od východu po zelenej značke.

Miro:
Doma som si pozrel predpoveď počasia pre Zliechov na noc z piatku na sobotu a dlho riešil dilemu, či vziať celý stan alebo len celtu. 6 °C zas až tak veľa nie je a ako chalani spomínali kosu v predošlú noc a stále sa im nechcelo z krčmy odísť, bolo mi jasné, že na Strážov dnes nedôjdeme. A tak som ich začal lámať pre nocľah v útulni v sedle Samostrel. Išli sme okolo pred snáď 3 rokmi s Mivym a veľmi som chcel zažiť noc v nej. Napokon sa chalani nechali zlomiť a tesne pred 19-tou sme k nej vykročili po žltej dole dedinou a mne spadol kameň zo srdca, keď boli nadšení prístreškom a jeho okolím.

Zdenči:
V sedle s výškou 762 m nás na križovatke ciest privíta kríž a kúsok od cesty ohnisko s nachystaným drevom a luxusný prístrešok v tvare písmena A. V dolnej časti je stôl a dve prične, hore v podkroví sa pohodlne vyspia dve osoby, pri troche skromnosti by sa vošli aj štyria, ak sa majú veľmi radi.

Miro:
Milujem posedenia pri ohni a opekačky všeobecne. Takže po nachystaní dreva a ležovísk, som si prišiel na svoje. Tak výbornú opekanú klobásu som už dávno nemal. Krátky lejak nás utvrdil, že sme sa dobre rozhodli ohľadne prespania. Vybral som si sklápaciu lavicu von a po 22.00 h som bol zalezený v spacáku. Ohník pekne horel a v noci dom dvakrát priložil drevo, takže keď som po 6-tej ráno nevydržal v spacáku, ešte horel a mohol som po donesení vody, začať opäť opekať.

3. deň

Rado:
Spím na druhej prični v dolnej časti prístrešku. Ráno vstávam, keď sa Miro vracia od potoka s vodou. Hore v podkroví nie je žiadny pohyb. Preto skúšam na sedmospáčov fintu fň a kričím: „Vstávajte, už je naliate.“ Zdenči zlieza ako prvý, štrngneme si, hádže do seba štamperlík a okamžite jeho obsah vypľúva a prská ako mačka. Na stole stoja dve rovnaké plastové fľaše, v jednej je slivovica a v druhej voda. Mne sa podarilo naliať nám z druhej.

Zdenči:
Dobrý fór takto na ráno. Ale aby bolo jasné, volanie prírody bolo silnejšie ako chuť na pálenku, no keď už bolo naliate, tak predsa nenechám alkohol vyprchať. Raňajkujeme obklopení jarným zelenajúcim sa lesom, pobalíme veci a vyrážame. Výškový rozdiel medzi sedlom Samostrel a Strážovom je 451 m. Kúsok za sedlom začneme klesať, aby sme sa o chvíľu opäť plahočili na 814 m vysokú Vrábľovú, z ktorej opäť padneme niekoľko desiatok výškových metrov dole a po klesaní začína poriadny zaberák - nekonečné stúpanie na Čierny vrch (1068 m). Medzi mrakmi vykukuje slnko, takže to asi nebude s počasím dnes až také zlé. Vrchné vrstvy oblečenia putujú dole, no hneď ako skončí najhoršie stúpanie a dostávame sa na miernejšie partie Čierneho vrchu, musíme sa opäť obliecť, lebo od západu fúka chladný vietor. Spolu s Petrom a Radom sa kocháme výhľadmi na sever. Miro, ktorý je skúsený horský vlk a nenabalil si do batohu toľko vecí ako ostatní, nás nechal ďaleko za sebou a nachádzame ho sedieť pod stromom na vrchole Čierneho vrchu ako mastí na tablete šach.

Miro:
Z toho ako sme sa terigali do stúpania na Čierny vrch mi bolo hneď jasné, že plán prespať pod Vápčom je asi nereálny. Navyše poplašná predpoveď počasia na nedeľu nahlodala morálku mužstva a darmo som ukazoval slniečko na predpovedi počasia na mojich hodinkách. Prevážil názor, že sa treba vrátiť do civilizácie, a tak som pomocou CP.sk v mojom tablete predkladal jednu variantu za druhou. Keď ku mne chalani dorazili na Čierny vrch, kde som ich 40 minút čakal, lebediac si v jarnej trávičke a vyhrievajúci sa na slnku, bol som rozhodnutý zbehnúť do Zliechova a chytiť autobus s odchodom o 12.35 h, aby som stihol futbalový zápas mojich žltočiernych miláčikov.

Zdenči:
Z Čierneho vrchu to opäť ide, ako inak, z kopca a neskôr po rovinke až k miestu, kde sa zbieha zelená značka s červenou z Čičmian. Stretávame prvého člena včerajšej českej partie a až po lúky nás čaká opäť prudké stúpanie cesnakovým lesom. Miro s Radom pokračujú naťažko na Strážov, ja som hore bol niekoľkokrát, preto sa zložím na lúke pod Strážovom. Keďže prvých dvoch nasleduje Peter, tak ostanem strážiť batohy a vyhadzujem takmer všetky veci z batoha, aby som sa prepracoval k druhým ponožkám. Kedy sa konečne naučím normálne zbaliť, aby som mal potrebné veci po ruke?

Miro:
Neodpustil som si vybehnúť aj s ruksakom k vrcholovej knihe na Strážove a pokochať sa výhľadom. Dôvod pomníčka na vrchole nám potom v krčme priblížil miestny štamgast. Ak je pravda, čo hovoril, že sa dotyčný pošmykol, tak mi to pripomenulo tohtoročné nešťastie v Lomnickom sedle.

Zdenči:
Ešte na Čiernom vrchu sme sa dohodli, že neskončíme túru v Zliechove, ale skúsime potiahnuť až do Mojtína, odkiaľ odchádza autobus asi o hodinu neskôr ako zo Zliechova. No po príchode chalanov zo Strážova na podvrcholovú lúku zisťujeme, že máme časový sklz a budeme musieť kopnúť do vrtule, aby sme vôbec stihli autobus v Zliechove. Navyše pri pohľade z vrcholu obloha neveštila nič dobré, preto opäť meníme plány a Mojtín zamietame.

Miro:
Zostup bol veľmi namáhavý, hlavne pre kolená, a tak som plánovanú zachádzku k útulni na Medvedej skale oželel. Potešili ma tri pramene, dva s peknou strieškou.

Zdenči:
Vychádzame z lesa nad Zliechovom a zisťujeme, že máme celkom dobrý čas a ešte by sme mohli aj pivko v miestnej krčme stihnúť, no delia nás od neho takmer 2 kilometre chôdze. Nakoniec všetko s prehľadom stíhame. Cestou zo Zliechova do Ilavy autobus odbočí do dedinky Kopec a pri pohľade na Vápeč, vypínajúci sa nad osadou, nám na chvíľu napadne, že by sme vystúpili a dokončili naplánované, no nechávame to nakoniec na inokedy. Slnko síce spomedzi mrakov vykuklo, ale vo vzduchu je cítiť, že do večera určite zahrmí. Z Ilavy pokračujeme autobusom do Trenčína, lúčime sa a rozchádzame sa každý svojím smerom. Dážď nás zastihne až vo vlaku za Pezinkom.

Miro:
Cestou v autobuse každý z nás dumal nad niečím iným, ale prísľuby ďalších vandrov odzneli dosť rozhodne. Dážď v nedeľu sa nekonal a mojím hodinkám celkom dobre padlo e-mailové ocenenie od kamošov.

Záver

Snáď len toľko, že niekedy aj „cesta môže byť cieľ“ ako spievajú Mňága a Žďorp a toto si za svoje motto dáva aj náš tím. Veď čo môže byť krajšie ako stráviť čas v krásnej prírode s rovnako naladenou partiou kamarátov? A zvyšok trasy, ktorú sme neprešli, je pre nás výzvou a plánom do budúcnosti.

Autori textu a fotografií: Radoslav Jurčina, Roman "Bazin" Matkovčík, Miroslav Svítek a Zdeno "Zdenči" Vasilišin

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek