Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pamätník DP Praha - Prčice v Prčici
Pamätník DP Praha - Prčice v Prčici Zatvoriť

Reportáž Diaľkový pochod Pikovice – Prčice

Nechodievam na diaľkové pochody do zahraničia, ani mimo západného Slovenska. Ale keď som sa dozvedel, že legendárny DP Praha – Prčice bude mať tento rok 50. ročník, nedalo mi a vybral som sa naň. Oslovil som parťákov z klubu, no nikto neprejavil záujem. Zato na moje veľké prekvapenie a potešenie sa rozhodla ísť kamarátka Ivana (nie tá z prechodu Cesty Márie Széchy) s bratom. Obaja sú na dôchodku, nechodievajú dlhšie túry ako 25 km, ale v apríli sa rozchodili na 160 km putovaní do Santiago de Compostella. V piatok sme vyrazili po práci autom z Bratislavy do Prahy. Každý prenocoval u dcéry a v sobotu ráno o 5.50 h sme sa stretli na hlavnej stanici v Prahe.

Vzdialenosť
50 km
Prevýšenie
+1600 m stúpanie, -1500 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 16.05.2015
Pohoria
Česká republika: Strědočeská pahorkatina - Benešovská pahorkatina a Vlašimská pahorkatina
Trasa
  • Najvyšší bod: 520 m n. m.
  • Najnižší bod: 200 m n. m.
Doprava
Praha (vlak, bus) - Petrov u Prahy (vlak), Heřmanice (vlak) - Praha (vlak, bus)

Trasa

Pikovice – Třebsín – Proudy – Teletín – Pexův luh – Nedvězí – Loutim – Loutí – Jablonné – Blažim – Močidla – Nahoruby – Dubliny - Osečany – Sestrouň – Hradíšťko – Kosova Hora – Mezné – Vršovice – Prčice

Pochod má vlastnú webovú stránku, na ktorej som sa o ňom a organizácii dozvedel všetko podstatné. Keď som sa rozhodol zo 16 trás od 70 km do 13 km, šliapať 50 km z Pikovic, obratom mi organizátori poslali tip na najvýhodnejší spoj. V spolupráci s Českými dráhami zorganizovali mimoriadne spoje, posilnené spoje, jednotný spiatočný cestovný lístok za 149,- Kč platný v celom Stredočeskom kraji.

Pred rokmi sme si s dcérou na vandroch vyspevovali Werichovu pesničku Babička Marry, kde sa spieva o Pikovickej lagúne. Nedvědovci spievajú o Sázave, Lukách pod Medníkem. Tešil som sa na putovanie krajom, kde tramping vznikal a dodnes žije.

Vlak mešká pre stratu lopatky na uhlie

Večer, keď som kupoval lístky na zajtra, bola na stanici kopa turistov. Avšak ráno bola stanica nimi úplne zaplnená a do jediného vagóna motoráčika sa nás chcelo márne dostať snáď 200. Sprievodca si to všetko fotil na mobil a organizátori tam pobehovali s tlampačmi. Napokon, tých čo sa nedostali do motoráčika, natlačili do rýchlika a presunuli sme sa o jednu stanicu ďalej na Vršovice. Tu sme stvrdli na 40 minút, kým nezohnali ďalší vagón. Zatiaľ z magafónu odznievali rôzne "šprýmy", no vyhral to výrok v titulke. Toto bol jediný nedostatok na inak perfektnej organizácii.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Štartovacia slivovička

Vystúpili sme značne zmrznutí z vláčika na stanici Petrov u Prahy, prešli po moste ponad Sázavu a postavili sa do radu na štart. Po zaplatení 40,- Kč respektíve 20,- Kč, sme dostali mapu s vyznačenými všetkými trasami a popis trate. Ivana si to hneď zamierila k najbližšej krčme, že sa musí zahriať. Borovičku nemali, a tak nás naštartovala slivovica. Začiatok bol po vlastnom značení a pomedzi záhrady a chaty sme sa štverali na Medník. Obišli sme vrchol, napojili sa na zelenú a začali pomaly klesať na Třebsín. Mal som zapnutý tablet a videl som, že pri kaplnke míňame odbočku na žltú. Márne som na to upozorňoval, bežiaci okolo nás tvrdili, že treba ísť stále rovno. Zastavili sme sa pri prameni, kde na strome bolo snáď 100 hrnčekov. To nás zachránilo, lebo sa pri nás zastavila dvojica a jeden z nich hovoril, že toto minulý rok nevidel. Tak dali na mňa, vrátili sme sa ku kaplnke a po žltej sme lesom klesli do údolia Krňanského potoka. Sú tu trampské chajdy a pri brode studnička. Dav sa opäť pohol najbližšou lesnou cestou a opäť som videl, že ideme mimo žltej značky. Šli sme však súbežne, a tak som to nechal tak. Keď však cesta odbáčala už naozaj mimo značky, ozval som sa ukázal som, že žltá ide za hrebeňom na pravej strane. Nastalo hrešenie a šplhanie do dosť prudkého svahu. Po dosiahnutí cesty so značkou sa Ivana posadila, prehlásila, že pôjdu podľa mňa a že je hotová a potrebuje pauzu. Našťastie to bola jediná kríza, a to skôr psychická, na celej trase. Nechali sme dav odísť a v podstate sme celú trasu išli v trojici.

Vyšli sme na lúky a nastali časy krásnych panoramatických výhľadov do mierne zvlnenej krajiny a žlto-zelených polí. Z lúk sme vyšli na asfaltku, po nej došli do Teletína, pri pamätníku padlým v I. svetovej vojne sme sa zvrtli doprava, lesom klesli popri potoku k jeho sútoku s potokom Třeblová a opäť proti jeho prúdu stúpali ku krásnej trampskej osade na Pexovom luhu. Kemo Shotty stálo na vlajke so znakom Lesnej múdrosti, usárna a gitara zavesená na drevenici, vykosený trávnik, rozkvitnutá skalka, sauna. Akurát to mi tam nesedelo.

Lesnou cestou sme došli k farme Michael v Nedvězí. Je tu veľké relaxačné centrum a takisto sme videli prvý z mnohých rybníkov, ktoré nerozlučne patria ku každej českej obci.

Prvá kontrola Jablonná

Začal sa prvý asfaltkový úsek, našťastie nie dlhý. V Loutí sme odbočili zo žltej na vlastné značenie a cez lúky došli na prvú kontrolu pri zámku v Jablonné. Po opečiatkovaní mapy kontrolou sme sa vybrali do kamennej vinárničky. Mňa zlákal pravý mušt, parťáci si dali kávu a pivo. Nadesiatovali sme sa a po vyrazení na ďalšiu trasu som zistil, že kameň zblbol tablet a tomu trvalo 2 hodiny, než sa našiel, kde vlastne je. Lúkami sme prišli pod kopec Bukovec a po vlastnom značení sme ho obišli.

Došli sme do obce Blažim. Stojí tu na námestí kaplnka so slnečnými hodinami. Má to len jednu chybu, stojí pod dvomi obrovskými gaštanmi a slnko sa k nim nedostane. Lúkami a lesom sme došli do obce Nahoruby, kde sme s vďakou vstúpili do klimatizovanej krčmy U svätej Anny. Slnko pieklo plnou silou, a tak chladená kofola a pivko len tak zasyčali v nás. Poniektorí si dávali gulášik a iné dobroty z ponuky. Stretli sme tu ľudí, ktorí nás predbehli, dobehli nás ľudia, ktorých sme predbehli my. Už z nás bola veľká rodina, usmievali sme sa na seba, srandovali o tom čo nás ešte čaká, poniektorí toho začínali mať dosť. Úsek po Osečany nazvali organizátori "Rýchlostný". Jednoducho po asfaltke každý upaľoval, aby to mal za sebou čo najskôr. Ešteže boli pekné výhľady na okolité kopčeky, rybníčky. Mňa hlavne zaujal pohľad na rozhľadňu s krásnym menom – Drahoušek. Po jej točitom schodisku by som určite vyšiel bez problémov.

Osečany – Kosova Hora

Mali sme za sebou polovicu trasy a s radosťou som pozoroval parťákov. Šliapali ako švajčiarske hodinky, a tak ako som im hovoril, v debate nám cesta krásne ubiehala. Po kontrole sme opäť zašli na občerstvenie do krčmičky, trošku uvoľnili nohy z obuvi, dali si keksíky a mohli sme nastúpiť na druhú polovicu trasy. Bola viac o asfalte. Po ňom sme došli cez Sestrouň do Hradíšťka. Lesom sme sa dostali k Dolejšímu rybníku a boli sme v Kosovej Hore. Tu sa zbiehalo viac trás a bolo to vidno aj na počte ľudí. Krčma bola plná, klobásky, pivo, kofola len tak opúšťali pult. Mnohí si začínali lepiť otlaky, menili prepotené tričká. Zjedol som druhý lepeňák a po dohode s Ivanou, vyrazil na posledných 14 km sám.

Vlastné značenie popod Babí horu nás doviedlo na asfaltku a po nej do Dohnalovej Lhoty. Za ňou sme asfaltku na chvíľu opustili, aby sme sa plahočili rozbahneným chodníkom v lese, takže sme napokon boli šťastní, keď sme na ňu opäť pred Mezným vyšli. Tu bola skrytá kontrola a miestni hasiči nachystali občerstvovaciu stanicu so všetkými druhmi chladených tekutín. Davu sa už nedalo vyhnúť, a tak priam husím pochodom sme cez lúky, polia a repku olejnú došli do cieľa v Prčici, kde sa konal priam jarmok. More stánkov s obvyklým tovarom, stovky ľudí povaľujúcich sa na trávnikoch, chodníkoch. Nevedel som spočiatku nájsť cieľovú kontrolu, až som pochopil, že treba ísť do stánku, kde nepredávajú nič. Ten bol v hornej časti námestia. Dostal som horalku, zlatú botičku a pečiatku Prčice cíl. Sadol som si na lavičku, dopil poslednú horčíkovú vodu, prezul sa. Zrazu si ku mne prisadol mladík a chytila ho triaška. Došiel 70 km z Prahy-Háje. Kamaráti ho obliekali a zároveň si z neho uťahovali. Vraj vyrážal o 4.30 h a teraz bolo 19.00 hodín.

Poslal som SMS-ku domov a v sandáloch sa začal presúvať pomedzi stánky. Došiel som k žulovému pamätníku pochodu Praha - Prčice. Nuž asi je to jediný, aspoň o inom neviem. Vedľa v stánku predávali knihu o histórii pochodu a odovzdávali bielu keramickú botičku 70-károm.

Pomaly som sa s davom sunul k autobusom, ktoré nás mali odvážať do Heřmanic na vlak do Prahy. Vedľa snáď desaťstupu pobiehali zdravotníci a čo chvíľa niekoho kriesili či odnášali k sanitkám. Poniektorí sa asi precenili a v cieli normálne kolabolovali. Tak na toto nie som zvyknutý z našich diaľkových pochodov.

Ako som obdivoval skupinku „Škótov“, zbadal som Ivanu s Igorom. Dorazili asi pol hodiny po mne. Spoločne sme nastúpili po zaplatení 30,- Kč do autobusu, ktorý nás doviezol do 6 km vzdialených Heřmanic. Dnes tu mimoriadne zastavovali rýchliky. Stovky ľudí posedávali na perónoch, koľajniciach a medzi nimi pobehovali organizátori a železničiari. Prichádzali totiž naraz dva rýchliky, jeden na Prahu a druhý na Tábor. Doslova krokom ich viedli, aby nikoho nezrazili, každý na iný koniec staničky. Nastal davový útek do vlakov, ktoré sa raz-dva naplnili.

Záver

Nasledovala hodinová cesta do Prahy a po 22.00 h som bol u dcéry. Sprcha, horúci čaj a hajde na kutě. V nedeľu ráno po 10.30 h sme autom vyrazili späť do Bratislavy a napodiv, nikto z nás nemal svalovicu. Pochodu sa zúčastnilo na všetkých jeho trasách 21 928 účastníkov, čo mi vyrazilo dych. Klobúk dole pred organizátormi. Hoci v nedeľňajších bojoch o medaile na končiacich sa majstrovstvách sveta v hokeji naši nehrali, predsa len traja Slováci si z Prahy odvážali zlato!

Fotogaléria k článku

Najnovšie