Hont

Okolie Dudiniec ma očarilo vďaka fotkám, ktoré som mala možnosť vidieť. Bola som fascinovaná Tesárskou roklinou a dúpencami. Ako som uvidela fotky daných miest, hneď som si kúpila a naštudovala mapu Krupinskej planiny. Veľa ľudí podceňuje Hontiansky kraj a pritom je tu toľko zaujímavostí. V každej dedinke je aspoň jedna zaujímavá lokalita. Kraj sa mi zapáčil svojím prirodzeným prostredím, nenájdete tu žiadne fabriky, továrne, obrovské sklenené domy. Sú tu domčeky s peknými strechami a niektoré sú aj väčšie. Dediny sú od seba dostatočne vzdialené a cesta k nim vedie stromovou alejou. Oblasť obklopujú vinice a hajlochy. Okolie okrášľujú zelené lesy a krásne meandre riek či lúky posiate kvetmi.

Ľudia tu žijú v súlade s prírodou. V každej dedinke sú domčeky typické pre Hont. Zaujali ma ich pekné strechy. Pri každom dome je záhrada, kde si ľudia pestujú rôzne plodiny. Nepôsobilo na mňa nič rušivo, žiadne sklenené domiská aké nájdete pomaly všade. Je dobré, že sa nedali zlákať „modernou“ architektúrou, ktorá mi je cudzia. Tu sa cítim ako doma. Krajina ma príjemne prekvapila, aj ľudia sú milí. Typické pre Hont je poľnohospodárstvo a je to tiež kraj vinárov.

Tesárska roklina a dúpence

Slniečko ma zobudilo ráno okolo 6-tej. Na raňajky som urobila čaj, chlebík so šunkou a ovčím syrom. O 8-mej sme boli nachystaní vyraziť za krásami Krupinskej planiny. Auto sme odstavili pri železničnej stanici Hontianske Tesáre a miestne červené značenie nás viedlo celou cestou. Prechádzali sme popri riečke Štiavnica a potom sme prešli cez železničné priecestie. Mám rada rána ponorené v spánku, keď sa príroda prebúdza a vtáčiky veselo štebocú. Les ožíva a na tráve sa ligoce ranná rosa. Prejdeme po mäkkej voňavej tráve a podľa miestneho značenia sa dostávame k Tesárskym dúpencom.

Dúpence boli skalné skrýše vytesané do strmého pieskovcového svahu a slúžili ako útočiská pred Turkami. Podľa počtu komôrok sa nazývajú: jednodierka (2 ks), dvojdierka a osemdierka. Smerovník na strome ukazuje cestu k Tesárskej rokline a osemdierke naľavo a ďalšie značenie napravo bolo k jedno- a dvojdierke. Rozhodli sme sa ísť najprv k Tesárskej rokline. Prešli sme pekným lesným chodníčkom na úpätí svahu až sme sa dostali k tabuľke prírodnej pamiatky Tesárska roklina. Zrazu som zbadala hore nad tiesňavou muflóna. Bola som milo prekvapená. Tiesňava je úzka a stúpali sme cez kamene, obdivujúc nádherne vymodelované tvary. Prechod je krátky, ale určite každého očarí. Vstúpili sme do nádherného raja. Roklina je tajomná, zaujímavá a vychutnajú si ju milovníci prírody, ktorí vedia oceniť nádheru. Vzduch v tiesňave je nezameniteľný, dýcha sa tu veľmi dobre a sviežo. Na priedušky je to vynikajúci liek. Nechala som sa unášať tajomnou atmosférou divokej prírody a tešila som sa z každého detailu. Koryto bolo bez vody. Prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1999 s výmerou 0,78 ha. Ochraňuje krátke kaňonovité údolie, budované epiklastickými sedimentmi vulkanického pôvodu zo štiavnického stratovulkánu. Unikátna je na stene zaznamenaná chaotická sedimentácia v delte miestneho pratoku, čo je doklad o tom, že v tejto oblasti bolo more. Nachádzajú sa tu štyri vodopády a najväčší z nich má výšku 8 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračovali sme hľadať dúpencové úkryty, konkrétne osemdierku. Vtáčiky štebotali a les sa pomaly prebúdzal. Machy mali krásnu sýtozelenú farbu a kvietky boli sfarbené rôznymi odtieňmi. Kráčali sme lesnou cestou k osemdierke a pozorne sme sledovali miestne značenie až sme sa dostali k popisu Tesárskych dúpeniec. Úkryty boli umiestnené v horných partiách strmého kopca. Museli sme si dať krátky strečing a chytili sme sa fixného lana a vyšvihli sme sa hore k úkrytom. Dobre som sa ponaťahovala, však ranný strečing je potrebný. Úkryty boli dobre vypracované do tufu (sopečný popol). Obdivovala som zaujímavé výtvory, ktoré vytesali šikovní ľudia. Vstupný otvor osemdierky sa nachádza 20 m nad údolím Štiavnice. Z plošiny "haly" sa vstupuje do ôsmich "izbičiek", z toho štyri sú veľké a štyri malé. Po krátkom výstupe stojíme na úzkej plošine pred osemdierkou dômyselne vydlabanou do pieskovca. Je to polkruhový otvor s ôsmimi menšími "miestnosťami" rozloženými po obvode. Tu sa ukrývali ľudia pred Turkami. Každý mal svoju dierku, ktorú obýval. Názov dúpence prvýkrát opísal v roku 1902 Andrej Kmeť. Mali veľmi dobrý výhľad do údolia z výšky a ukrytí v lese boli dobre zamaskovaní.

Bola som očarená miestom, ktoré dýcha dávnou históriou kraja. Skúsila som si predstaviť ako tu ľudia dokázali prežiť. Príjemným lesom sme sa dostali na začiatok našej trasy a vydali sme sa k ďalším dierkam. Chvíľu sme kráčali po chodníku a dostali sme sa k jedno- a dvojdierke ukrytým v lese. Vedľa hornej jednodierky je dolná jednodierka. Obyvatelia obce používali dolnú jednodierku ako pivnicu. Dreveným rebríkom sme sa dostali do hornej jednodierky a dvojdierky. Nachádza sa vo výške 10 m na úpätím svahu. "Izby" sú priestranné a prepojené dierou v skale. Z najväčšej je výhľad cez obrovské okno. Miestnosť bola veľká ako obývačka a potom sa išlo do ďalšieho priestoru. Naspäť sme išli rovnakou trasou. Z dúpencov prechádzame úzkym chodníčkom naspäť k autu a presúvame sa do vinohradníckej osady Stará Hora pri Sebechleboch.

Stará a Nová Hora

Bola som veľmi zvedavá na pamiatkovú rezerváciu Stará Hora. Autom sme prechádzali cez pekné dedinky až sme sa dostali do obce Sebechleby. Odtiaľ to bolo asi 4 km. Videli sme lesy a pekný močiar s kačicami. Auto sme zaparkovali pri vstupe a vydali sme sa za krásou viníc. Vinohradnícke domčeky a pivnice sú známe pod miestnym názvom hajlochy. Obdivovali sme staré vinohradnícke domy, len nás trošku udivilo, že tu nie je veľa vinohradov ako sme zvyknutí. Dostali sme sa pred barokovú kaplnku sv. Urbana, patróna vinohradníkov, ktorú postavili v roku 1732. Nachádzala sa tu mapka s popisom viničných domčekov. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Stará Hora bola vyhlásená v roku 1981 a takmer 90 objektov má štatút národnej kultúrnej pamiatky. Osadu tvorí súbor vinohradníckych pivníc, ktoré hĺbili do tufového podložia sopečného pôvodu a chyžky postavené nad nimi. Staršiu formu predstavujú samotné vinohradnícke pivnice vyhĺbené do svahu bez nadzemných nadstavieb. Mladšiu formu predstavujú kamenné, podpivničené hlinou omazané a vápnom obielené vinohradnícke domčeky „chyžky“, ktoré stoja buď na rovine alebo vo svahu. Na niektorých pivniciach sú vytesané roky ich vzniku. Najstarší je z roku 1707. Je tu zriadené miestne národopisné múzeum a v roku 2009 cyklotrasa Greenway spájajúca okolité osady Cez tri kopce a stovky viníc. Vraj keď majú otvorené, tak si dajú von ceduľku, len my sme nič také nevideli a žiadna ochutnávka vína sa nekonala. No mojej obľúbenej dedinke, kde rada chodievam hlavne kvôli vinohradníckemu prostrediu, sa žiaľ Stará Hora nevyrovná. Tam sú pekné tradičné vinohradnícke domy a za nimi vinohrady. Cesta k nim vedie z dediny poľnou cestou a ľudia tam vždy každému ponúknu svoje vínko a práve atmosféra pohody a krásy mi tu chýbala. Niektoré domčeky sa mi páčili.

Rozhodli sme sa navštíviť Mladú Horu, ktorá bola vzdialená len asi 2 km. Údajne tu pestovali veľmi kvalitné hrozno a robili výborné vínko vychýrené v celom Uhorsku. Oblasť sa mi viac páčila aj kvôli tomu, že som konečne videla vinohrady, dokonca som objavila aj starú pivnicu v tufe. Ľudia robili práce vo vinohrade a úzkou cestičkou sme sa dostali na lúku, z ktorej bol pekný výhľad. Dostala som dobrý tip na skalné obydlia v hontianskej dedinke Lišov, tak ma to tam ťahalo ako magnet. Neznáme veci rada prebádam.

Skalné obydlia Lišov

Do dedinky sme išli peknou stromovou alejou, až sme sa dostali na obrovskú lúku, ktorá bola posiata kvetmi rôznych farieb, tak sme zastavili a urobila som pár fotiek. Vedľa cesty sa pásli ovečky. V dedinke Lišov sme prechádzali okolo pekne namaľovanej krčmy. Obdivovala som nádherné domčeky, ktorých väčšina mala rovnaké striešky. Hľadali sme skalné obydlia, ktoré boli ručne vytesané do tufových skál, ale nakoniec sme ich nenašli. Bola som sklamaná a bolo mi aj ľúto, že tu nie je smerovník, ktorý by nás doviedol do dávnych obydlí. V dedine som sa opýtala jednej tety a bola našťastie veľmi ochotná a sprevádzala nás až ku skalným obydliam.

Cesta viedla zo stredu dediny od mosta hore svahom a potom pekným úzkym chodníčkom popri peknom potoku, až sme sa dostali k očakávaným obydliam. V skale je vytesaný dom s velikánskymi miestnosťami. Nachádza sa tu obývacia izba, spálňa a kuchyňa. V jednej izbe je do skaly vytesaná posteľ. Pani nám všetko poukazovala a podala nám informácie. Nachádza sa tu tabuľka označujúca pamätihodnosť obydlia. Vstúpili sme dovnútra a hneď pri vstupe nás zaujala jama v podlahe. Pravdepodobne to bol únikový východ. Ďalej sme pokračovali dlhou chodbou v tme, ale to neprekážalo, oči si hneď zvykli. Miestnosť je široká asi 10 m a dlhá 30 m. Ďalšie miestnosti boli: kuchyňa s komínom, izba s kamennou posteľou a vyzeralo to dosť zaujímavo. Teplota sa tu drží po celý rok okolo 10 stupňov. Zvonku vidieť kamenné okienka a strecha je posiata trávou. Pôsobilo to na mňa veľmi príjemne ako v hobitých skrýšach. Som rada, že sa zachovali "tufové poklady", aby ľudia mohli obdivovať a naučiť sa niečo z histórie Hontu. Ochotnej pani sme pekne poďakovali a chcela nám ukázať ďalšie skrýše len sme ju už nechceli zdržiavať, tak sme sa dohodli, že nabudúce prídeme radi opäť.

Dvorníky

Posledná zastávka bola dedinka Dvorníky, konkrétne lokalita Pod stráne, v ktorej sa nachádzajú vínne pivnice tzv. „chýšky“, ktoré si ľudia hĺbili do pieskovca za účelom uskladňovania vína. Nachádzajú sa v troch poschodiach nad sebou. Porastené trávou a peknými kvietkami. Vyzerajú ako hobitie domčeky. Jeden ujko nás privítal a pozval nás na vínko. Myslela som si, že má vínnu pivnicu, ale mal obrovskú chatu. Nachádza sa tu aj stará tufová pivnica s letopočtom. V blízkosti je prírodná rezervácia Šinkov salaš, ktorá ochraňuje porast Hlaváčika jarného.

Dudince

Dala som si vínko a pomaly sme sa presunuli do Dudiniec. Po večeri sme sa prešli v kúpeľnom parku a pozreli sme si náučnú geologickú lokalitu Dudinské travertíny, ktoré sú prírodnou pamiatkou vyhlásenou v roku 1964 s výmerou 1,33 ha. Ochraňuje skupinu travertínových útvarov v areáli kúpeľov Dudince vzniknutých usadzovaním uhličitanu vápenatého, ktorý obsahovala minerálna voda. Zo siedmych objektov je živý jediný - Travertínova terasa na brehu riečky Štiavnica. Najznámejším útvarom sú Rímske kúpele, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň. Travertíny sú pekne porastené machmi a lišajníkmi. Rímske kúpele vyzerali ako vane a bolo ich veľa. Zaujímavosťou Rímskych kúpelov je 32 umelo vytesaných bazénikov, ktoré údajne vyhĺbili rímski vojaci. Okrem toho v bazénoch močili konope. Rimania vysadili vinohrady a založili kúpele, aby pôsobili blahodárne na telo a víno pre žalúdočné neduhy. Je tu prekysličená tufová pôda a ľahšia pôda pre ľahšie víno. Tuf (sopečný popol) predurčuje víno z tejto oblasti svojou kvalitou. Skalné travertínové útvary s otvormi na ich vrchole sa po aktivite prameňov resp. usadenín uhličitanu vápenatého z minerálnych prameňov sa postupne vrstvili a vytvorili travertínové kopy.

Záver

Región Hont by som ukončila citátom Andreja Kmeťa: "Poznávajme kraje svoje, aby sme spoznali samých seba. Nepohŕdajme krajom svojím, aby sme nepohŕdali samými sebou. Nám je povinnosť upozorňovať cudzincov na krásy naše a nie čakať, kým upozornia nás cudzinci na ne."

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek