Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nad Chodúrovcami, v pozadí Pecková
Nad Chodúrovcami, v pozadí Pecková Zatvoriť

Túra Tri dni na myjavských kopaniciach

Po nie príliš vľúdnom konci mája sa chystalo začiatkom ďalšieho mesiaca vypuknúť leto. Víkend bude obsadený rodinnými záležitosťami. Narýchlo teda vybavujem voľno na posledné tri pracovné dni a večer sadnem nad mapu. Z viacerých kandidátov vyhralo "horné Záhorie" - pahorkatina medzi Skalicou a Brezovou pod Bradlom. Okrem toho, že som niektoré časti doteraz nenavštívil, motiváciou bolo zamerať zopár značkovaných úsekov a spresniť mapu (preto aj trasa niekedy vyzerá nezvyklo).

Vzdialenosť
75 km
Prevýšenie
+2460 m stúpanie, -2420 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 03.06.2015
Pohoria
Chvojnická pahorkatina, Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina a Malé Karpaty
Trasa
Voda
Kamenná búda
Nocľah
bivaky pod Peckovou a nad Mosnákovcami
Doprava
Radošovce (bus), Brezová pod Bradlom (bus)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

1. deň - cez Čupy do Chvojnice

Po zbalení mi veľa času na spánok neostáva. Budík drnčí o 4.30 h, aby som po dvoch prestupoch o 8.30 h vystúpil z autobusu do slnečného rána v Radošovciach. Nehľadám žiadnu štartovaciu stanicu a vydávam sa cestou po žltej do Koválovca. O chvíľu stopnem hrkotajúceho Wartburga a ušetrím pár asfaltových kilometrov. Spevnená cesta vedie až do vinohradníckej osady Maňašovská hora, kde sa dá vidieť množstvo pekných domcov a kaplnka zasvätená komu inému, ako sv. Urbanovi. Prechádzam popod vedenie VN a príjemným chodníkom v dubovom lese prichádzam k poľovníckej chate Krížnica. Pokračujem červenou Záhoráckou magistrálou, ale nie rovno na Čupy - robím oblúk cez Zlatnícku dolinu.

Značka vedie širokou zvážnicou, keď prudko odbočuje nahor na Turecký stôl, pripája sa k nej modrá, ktorú som na žiadnej mape nenašiel. Na plochom vrchole dokumentujem zrub. Po chvíli sa z rúbaniska ponúka ďaleký výhľad na Dolnomoravský úval na severozápade. Tu sa (opäť bez akýchkoľvek smeroviek) odpája modrá značka. Na okraji lúk trochu blúdim, ale zásluhou toho sa napasiem lesných jahôd. Na rázcestí Salaš opúšťam magistrálu a stáčam sa po žltej, ktorá popri cykloprístrešku cez lúčnatý hrebienok klesá do Zlatníckej doliny. Cez týždeň je to tu pusté, dokonca sa mi ani nepodarilo nabrať vodu, s čím som rátal. Objavuje sa spomínaná modrá značka, ale vôbec žiaden smerovník - divné na také potenciálne východisko.

Pokračujem po žltej miernym stúpaním zmiešaným listnatým lesom až na rázcestie so zelenou Kamenná búda. Skutočná lesnícka chata s daným menom je o 0,5 kilometra ďalej a smerovka vás dokonca posiela nesprávne - po asfaltke, hoci značky vedú paralelnou lesnou cestou povyše. Chata je uzamknutá, ale na rozsiahlej terase sa dá ukryť. Vedľa je studnička s výbornou studenou vodou. Dávam si výdatný oddych. Na Čupy je to len nejakých 100 výškových metrov a nebyť betónového pylóna (jeden zo základných geodetických bodov), ani by som nevedel, že som na najvyššom kopci na okolí.

Po zostupe a krátkom súbehu so Záhoráckou magistrálou odbáčam na Koválovské lúky. Terén ma uchvátil už pred rokmi, keď som tadiaľto zostupoval zelenou do Lopašova. Teraz ostávam verný žltej. Stáda danielov predo mnou utekajú skôr, ako stihnem zamieriť fotoaparát. Na lúkach je problém so značením, držím sa chodníčka sotva znateľného v tráve, trochu kľučkujem, ale napokon nachádzam vyústenie do lesa. Potom je trasa jasná, akurát pod Lipovým vrchom treba sledovať odbočky v sieti zvážnic, lebo značenie je občas poškodené po ťažbe. V závere klesám lúkami s malebnými výhľadmi na protiľahlé svahy, ktorým na severe dominuje Žalostiná s rozhľadňou a na východe Ostrý vrch s vrtuľou veternej elektrárne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pristavujem sa pri prvom dome na dolnom konci Chvojnice a pýtam sa ženičky na krčmu s vidinou zlatožltého moku. Odvetí: "Šenk tady máme, ale majú otevríté enem v úterý a ve čtvrtek." Je streda... Poznamenám, že musia mať veľmi zlých chlapov, keď im hostinec otvoria len dvakrát do týždňa. Tak aspoň poprosím o vodu - dostal som dokonca minerálku. Stúpam zelenou okrajom húštiny na plochý hrebeň a opäť pozvoľna klesám do ďalšej doliny. Ukazujú sa opäť iné kopce. Priamo oproti sa dvíha Pecková, kde plánujem nocľah. Zostup k osade Chodúrovci spestruje niekoľkonásobné prekračovanie elektrických ohradníkov a zvedavé pohľady pasúceho sa dobytka. Stúpanie na Peckovú je nekompromisné, po spádnici, a na záver dňa naberám ešte takmer 300 výškových. Neďaleko pod vrcholom nachádzam rozložité sústromie a pod prevísajúcimi konármi si rozkladám bivak. Severná orientácia mi umožňuje sledovať západ slnka.

2. deň - popod Branč do Polianky

Ráno ma zas slnečné lúče prebúdzajú. Pobalím sa a po siedmej som na plochom odlesnenom vrchole Peckovej (575 m). Udivuje ma, čo okrem smerovníka vidím - zaparkované terénne auto s nejakým spáčom. Ale výhľady sú naozaj peckové, zahliadnem najbližší významnejší cieľ - hrad Branč. Zostupujem k lokálnej asfaltke a zakrátko som v osade Kadlečíkovci, kde sa na chvíľu napájam na Záhorácku magistrálu. Dvaja hafani stojaci mi v ceste vyzerajú nekompromisne, ale nakoniec ma prepúšťajú. V osade Kutálkovci je trochu problém nájsť správnu medzeru medzi plotom a hustou burinou, kadiaľ je vedená značka. Na najbližšom rázcestí sa odpájam na žltú značku klesajúcu lúkami do Hornej Doliny, kde križujem hlavnú spojnicu z Myjavy do Senice. Za mostom cez Myjavu sa pristavujem pri dome a pýtam si vodu, keďže s prírodnými prameňmi je to po trase naozaj biedne.

Žltá ma vedie spevnenou cestou cez nevýrazný hrebeň do Podbranča, časti Podzámok. Po chvíli odkladám batoh do húštiny a na ľahko si vybieham prezrieť zrúcaniny hradu Branč. Nečakal som, že sú také rozsiahle. Prebiehajú tu, tak ako na mnohých ďalších, rekonštrukčné práce. Z okraja hradieb sú opäť výhľady na všetky strany. Vraciam sa a pokračujem po modrej priamo na východ, často sa obzerajúc na meniacu sa panorámu malebnej zrúcaniny. Značka je vedená inak, ako na mapách, tak musím byť v strehu. V osade Škarítkovci si zas pýtam vodu a spolu s domácim si povzdychneme, ako postupne všetky studničky zanikajú, keď ich gazdovia neudržiavajú.

Prevažne asfaltový úsek cez Turú Lúku a Myjavu som sa rozhodol obísť terénom po neznačených lesných a poľných cestách. Orientačne nič náročné a v závere prichádzam po novučičkej asfaltovej cykloceste (postavenej z fondov EÚ) do veľkej osady, teda obce, Polianka. Opäť sa teším na vychladený penistý nápoj, ale miestnu krčmu otvárajú až o 17-tej. Hodinu sa mi čakať nechce...

Presedlávam na žltú, ktorá ma bude sprevádzať až do konca dňa. Striedajú sa asfaltové úseky cez osady s lesnými cestami, kde sa popásam na jahodách. V Dlhom Vŕšku si čapujem vodu zo studne a klesám rozpadávajúcou sa asfaltkou na pomedzí lesa a pasienkov do osady Šindelovci. Týmto sa dostávam do Malých Karpát. Odtiaľ je to len kúsok k Mosnákovcom, kde dopĺňam vodu a stúpam popod vrch Galovec. Je čas nájsť si miesto na nocľah, tak si na okraji lesa robím pelech.

3. deň - sever Malých Karpát

Ráno je opäť príjemné, so slnečným budíčkom. Okolo siedmej som na nohách, lepšie sa šliape v rannom chlade. Klesám na opačnú stranu hrebienka a pri osade Fajnorovci križujem cestný ťah Piešťany - Brezová pod Bradlom. Poľnou cestou prechádzam do Pustej Vsi, kde oproti vodnej nádrži pustne areál amfiteátra a pod lesom zarastá pamätník SNP. Prechádzam na modrú, ktorá ma povedie až takmer do cieľa. Kúsok za Hornou Pustou Vsou odbočujem nenápadne vyznačenou odbočkou doprava a šplhám sa strminou na hrebienok nad kameňolomom. Chodník potom príjemne stúpa borovicovým lesom s čistinami, občas spestrenými borievkami - až prekvapujúco pekné končiny.

Po necelých 2 kilometroch nasleduje prudké klesanie k ústiu doliny Lopušná. Rázcestník má síce v názve "pam. SNP", ale samotný pamätník je ešte poniže, pri hlavnej ceste. Poberám sa hore dolinou, míňam lesnícku chatku a prichádzam k rázcestiu "Lopušná, prameň". Nedajte sa pomýliť názvom, je tu len oplotený zachytený vodný zdroj, žiadnu vodu si tu nenaberiete. Odrastenou bučinou vystúpam do sedielka a klesnem do doliny na opačnej strane. Je v nej viacero menších plus jeden väčší pamätník SNP a zanedbaná poľovnícka chata Dvoly.

Okrajom PR Ševcova skala poslednýkrát naberám výšku na Komárovú, z nej po takmer vodorovnom hrebeni smerujem na severozápad, potom sa lesná cesta prudko stáča doľava. Po chvíli sa značka odpája na poľovnícky chodník a opäť presvetlenou borinou klesá k Brezovej pod Bradlom. Na okraji mesta pri rekreačnom stredisku Mladosť (býv. Partizán) sa pripájam na červenú Štefánikovu magistrálu. Využívam prvú príležitosť a sadám do tieňa stromov k orosenému poháru, veď na námestie a autobusovú stanicu je to len kilometer.

Záver

Celkový umelecký dojem bol vynikajúci. Vyšlo počasie, napriek niekoľkým asfaltovým úsekom krajinársky vďačný terén, občas prekvapujúco strmé vŕšky. Treba mať so sebou aktuálnu mapu, lebo na lúčnych úsekoch je občas problém so značením. Počas 3 dní som stretol len zopár cyklistov, žiadneho pešieho turistu. Na vodu z prírodných zdrojov sa nespoliehajte, treba ju zháňať v osadách po trase.

Fotogaléria k článku

Najnovšie