Ružomberok - Smrekovica

Konečne sme v Ružomberku. Okolo obeda vystupujeme z vlaku. Počasie je zatiaľ dobré, aj keď hlásia zhoršenie v nasledujúcich dňoch. Naše prvé kroky smerujú do nemenovaného hypermarketu. Dokupujeme posledné chýbajúce zásoby, minerálku a niečo ľahké na obed. Okolo jednej sa konečne vydávame na cestu. Náš dnešný plán je jasný. Pôjdeme po modrej do sedla pod Vtáčnikom cez Malinô Brdo, odtiaľ po zelenej a červenej do Nižného Šiprúňskeho sedla a nakoniec po zelenej k horskému hotelu Smrekovica, kde plánujeme v stane prenocovať. Na prvý deň celkom náročná túra, ale nemáme na výber. Odhadujem, že do siedmej by sme mohli byť v cieli. Cestu poznám dobre, bol som tu s priateľmi v júli, takže orientačných problémov sa nebojím. Strach mám len o Filipa, ktorý je na hrebeňovke s plno naloženým batohom prvýkrát. Nápad prejsť hrebeň Veľkej Fatry sa zrodil pri našom spoločnom pobyte v Roháčoch v júli tohto roku, keď sme spolu prekonávali vrcholové partie Ostrého Roháča. Nakoniec sme sa rozhodli pridať do nášho plánu aj prechod hrebeňa ďumbierskej časti Nízkych Tatier, ak to dovolí počasie a kondícia.

Naša prvá etapa vedie po asfaltke na rázcestie pod Sidorovom. Postupujeme ťažko. Tvrdý povrch cesty z nás vysáva energiu. Každú chvíľu máme prestávku. Okolo sa preháňajú mladíci na kolobežkách. Vyvezú sa lanovkou k hotelu Malina v Skiparku Ružomberok a odtiaľ sa na požičanej kolobežke nekontrolovateľne rútia dole. Zatiaľ čo my sa horko-ťažko teperíme hore, oni si jednoducho letia opačným smerom. Po chvíli beriem Filipovi dva litre vody, aby som mu trochu odľahčil batoh. Začíname pochybovať o úspechu našej cesty. Spomeniem si však na rovnaké pochybnosti, ktoré som mal v júli, keď sme šliapali cez Sidorovo a upokojujem sa.

Asi po poldruha hodine prvýkrát položíme nohu na trávnatú cestičku. Sme na rázcestí. Všetka energia je naspäť. Dávame si pauzu a ja idem nabrať vodu z prameňa, ktorý si pamätám z júla. Jeho výdatnosť však poklesla natoľko, že doplnenie dvoch litrov by nám trvalo asi dve hodiny. Vyrážame teda ďalej. Nejdeme však cez Malinô Brdo, ako sme plánovali, ale volíme ľahší variant po zelenej. Rozbitá cesta nás vyvedie do sedla pod Vtáčnikom. Šliape sa nám ľahšie. O chvíľu opúšťame asfaltku a nastupujeme na blatistý lesný chodník. Šmykľavý terén nám dáva na známosť, že také jednoduché to nebude a že čistí domov neprídeme. Po chvíli opäť stojíme na pevnej ceste. Pred nami sa už ukazujú zalesnené vrcholce Šiprúňa a Smrekovice. Vidíme aj Nižné Šiprúňske sedlo. Je až nepríjemne vysoko. Za pár minút dorážame do sedla pod Vtáčnikom. Pred nami sa rozprestierajú lúky Veľkej Fatry, za nami je Liptov ohraničený Tatrami. Stojíme a kocháme sa krásou nášho Slovenska.

Po prestávke vyrážame. Smer: Nižné Šiprúňske sedlo. Z júla viem, že nás čaká strmý výšvih hore. Náš postup však spomaľujú maliny. Je ich veľa a nedajú sa ignorovať. A tak sedíme pred strmým stúpaním, pozeráme hore a jeme maliny. Už nastal čas. Mali by sme vyraziť. Nemá zmysel odkladať nevyhnuteľné. Serpentínami sa posúvame vyššie a vyššie. Nakoniec sme hore. Ešte chvíľu po červenej a sme v sedle. A ani to nebolelo. Energiu dopĺňame sušeným ovocím. Otvárajú sa nám nádherné výhľady na Malú Fatru s dominantným Veľkým Rozsutcom, vidíme Roháče v jemnom opare a celej scenérii dominuje Veľký Choč. Pod nami vidíme malé postavičky, ako si naberajú vodu. Sme však priveľmi lenivý na to, aby sme si zišli dole naplniť fľaše a potom znova šliapali hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkom olovrante vyrážame. Turistický smerovník nám oznamuje, že k vojenskej zotavovni Smrekovica je to 45 minút. Z júla však viem, že cesta trvá dobrú jeden a pol hodinu a vedie skoro stále do kopca. Z cesty sú pekné výhľady do Ľubochnianskej doliny a na turčiansku časť hrebeňa Veľkej Fatry. Stúpanie pod uhlom „ani veľké, ani malé, ale nepríjemné“ nás sprevádza skoro celou cestou. Čučoriedky popri ceste spôsobujú modré zafarbenie našich úst a prstov. Stretávame trojicu z Česka. Majú naplánovanú podobnú trasu ako my. Vymieňame si rady a informácie. Za predpoveď počasia im hovorím o možnostiach nocľahu v okolí Ploskej. Na lúkach Jánošíkovej kolkárne zastavujeme. Užívame sa výhľady na Liptov. Už nás čaká len kilometer alebo dva a sme v cieli nášho dnešného snaženia.

Preliezame padnutý strom, obchádzame hájovňu a sme na odbočke k vojenskej zotavovni. Trochu blúdime po okolí, ale nakoniec nachádzame cestu k horskému hotelu http://hiking.sk/hk/ar/74/horsky_hotel_smrekovica.html. Zapadajúce slnko navodzuje príjemnú atmosféru, oranžové mraky nad Malou Fatrou v diaľke tvoria bizarné obrazy. Vidíme charakteristický vrchol Ploskej, netušiac, čo nás na nej zajtra čaká a nakoniec nachádzame lúku, kde aj vedenie Národného parku Veľká Fatra povoľuje stanovanie.

Skladáme batohy z chrbta, staviame stan, rozbaľujeme spacáky a varíme. Polievka, cesnak, chlieb, saláma a veľa tekutín nám dodáva energiu a kalórie stratené cez deň. Idem chytať telefónny signál. Nakoniec dokráčam až do sedla pod Skalnou Alpou, kde sa naskytnú pekné výhľady a Rakytov, Nízke Tatry a vysvietené dedinky v údolí. Už za tmy sa vraciam k stanu. Večer sa vyberieme do hotela Smrekovica na pohárik Demänovky. Dozvedáme sa nepríjemnú správu. Potok, ktorý privádzal vodu do hotela, vyschol. Vodu je preto možné naberať len trikrát denne, najskôr o ôsmej ráno. Musíme preto počkať do ôsmej, alebo veriť vode vychádzajúcej z podivnej rúry v blízkom lesíku. Po skonštatovaní, že zajtra nás toho veľa nečaká, sa rozhoduje vyraziť až po ôsmej a vodu nabrať v hoteli. Večer si líhame spať. Zabalím sa do spacáku a v momente zaspím. Filip, vlastniac spacák podivnej značky s podivnou výplňou sa však viackrát budí, že mu je zima, pričom sa mu párkrát podarí zobudiť aj mňa.

Smrekovica - salaš pod Ploskou

Ráno o šiestej ma budí budík. Nie že by som mal rád ranné vstávanie, alebo že by bolo treba vstávať tak skoro, ale zabudol som si ho večer vypnúť. Pokusy o ranný spánok sú neúspešné a tak idem variť. Vonku je zamračené, ale oblačnosť sa drží vysoko a miestami sa trhá. O chvíľu je hore aj Filip. Sťažuje sa na zimu, že mu nedovolila sa vyspať. Varíme si polievky, zjeme trochu chleba s cesnakom (na imunitu). V hoteli nakoniec naberáme vodu a vyrážame. Pred nami je prechod podľa mňa najkrajšej časti Veľkej Fatry. Najprv pôjdeme po zelenej cez Skalnú Alpu a Rakytov až do sedla Ploskej. Odtiaľ po žltej na Ploskú, kde sa rozhodneme, kadiaľ ďalej. Buď pôjdeme ďalej po červenej až k salašu pod Suchým, prípadne salašu Mandolína, alebo využijeme niektorú z útulní pri Ploskej. V krajnom prípade by sme spali na Chate pod Borišovom, ale nikto z nás nie je ochotný dať 190 korún za nocovanie na zemi v spacáku.

Obchádzame teda ceduľku hovoriacu, že do severného Rakytovského sedla je to 34 minút a stúpame na Skalnú Alpu. Výhľady z vrcholu sú úchvatné. Zalesnené vrcholky nízkych kopcov zaliate jemným oparom pod sivou oblohou vyzerali tajomne. Zostupujeme dole a za necelú hodinu sme v severnom Rakytovskom sedle. Počasie sa však výrazne zmenilo. Začalo silno fučať, oblohu úplne pohltila sivá masa mrakov, ktoré sa premávali aj v našej výške. Vo vzduchu je cítiť blížiaci sa dážď. V sedle máme krátku prestávku. Každý zjeme za hrsť sušených hrozienok a vydávame sa k vrcholu. Stúpanie je vskutku strmé. Oproti nám sa valia mraky, kvapky vody nám naznačujú, že začína pršať. Vďaka vetru fučiacemu proti nám to cítime aj pod kapucňou. Asi 20 minút nám trvala cesta na vrchol. Z Rakytova, štvrtého najvyššieho vrchu Veľkej Fatry, sú nádherné výhľady. Ale iba ak je pekne. My sme s ťažkosťami videli jeden na druhého. Vrcholové foto, zápis do vrcholovej knihy a čo najrýchlejšie dole do južného Rakytovského sedla. Hneď pod vrcholom prestalo pršať. Spoza mraku vysvitlo trocha slnečného svetla a dopadlo na mraky pod nami. Vzápätí sa opäť zatiahlo.

Po nepríjemnom zostupe sme konečne v sedle. Cestou sme ešte zastavili v Kamenných vrátach, skalnom útvare na úpätí, a urobili pár fotiek. Rakytov za nami vyzerá nepriateľsky. Vrchol je v mrakoch. Vyrážame cez Minčol k prameňom pod Čiernym kameňom. Pochod vysokou trávou s výhľadom za mrakmi zahalený, tajomne vyzerajúci Čierny kameň bol zábavný. Hlavne pre Filipa, ktorý nemal návleky. Ani membrána od pána Gore-a nezabráni vode natiecť do topánky zhora. Pri prameňoch nás množstvo vody nepoteší. Vodu teda naberieme až v sedle Ploskej. Mokré nohavice a studené počasie nás núti postupovať ďalej bez väčšej prestávky. Blatistá cesta je šmykľavá. Nadávam na firmu Vibram a pevne sa zapieram do palíc. Vlastne len palice, druhú má Filip.

„Ešte som neskočil do blata“, pomyslí si asi Filip a pravú nohu zaborí hlboko do blata. Ja som blatový celý, a preto ho nenasledujem. Pri prameni naberáme vodu a dorážame do sedla pod Ploskou. Bez výraznejšej prestávky sa vyberáme hore. Trochu odbieham Filipovi a na vrchol dorazím o päť minút skôr. Výhľady sú hmlou limitované tak na 20 metrov. Beriem fotoaparát a fotím hrob Andreja Kišša, ktorý tu padol počas SNP. Oproti júlu má nový kovový kríž. Filip dorazí a podáva návrh, či by sme neprespali na Chate pod Borišovom. Je celý mokrý a je mu zima. Snažím sa mu vysvetliť, že 190 korún je veľa za spanie na zemi, a že veci tam asi ťažko usuší niekde pri ohni. Nakoniec sa zhodujeme, že pôjdeme na Chatu pod Borišovom, tam si sadneme a uvidíme čo bude ďalej.

Cestou dole sa na nás usmialo šťastie. Zlepšila sa viditeľnosť. Teraz vidíme už aj chatu a dva salaše popri ceste. Po nespočetnom množstve pádov do blata a nadávok na vyššie uvedenú firmu dorazíme na miesto, kde je to z cesty k prvému salašu najbližšie. Vydávam sa na inšpekciu.
Salaš je otvorený, prázdny a čistý. Má novú strechu, okná, dnu je drevená podlaha, piecka s narúbaným drevom, dve dvojposchodové postele a v podkrovnom priestore veľké množstvo matracov. Volám Filipa. Tu dnes spíme. Prezliekame mokré veci, vyberáme suché. Po dlhej snahe sa nám darí založiť oheň v piecke. Po chvíli je nám príjemne teplo, sušíme veci a varíme. Spálime zvyšky odpadu, čo tu ostali po posledných „turistoch“ a jeme. S vodou šetríme, pretože najbližší prameň je vzdialený asi pol kilometra, čo je pre nás veľa. Púšťame sa do slovnej hry: hádaj, na koho myslím. Po úvodných kolách, kde sa hádali osoby ako napr. ja, môj stareček, major Major Major (z knihy Hlava XXII) nabrala naša hra rýchly spád.

Večer k nám prichádzajú ďalší turisti. Mladý pár z ČR, ktorých zlé počasie uväznilo na Chate pod Borišovom. Odmietli vyhodiť ďalších 190 korún za „nič“ (nocľah na zemi) a prišli na blízky salaš, čiže k nám. Keďže Češka predáva tovar v jednom nemenovanom outdoorovom obchode, tak sme viedli diskusie na moju obľúbenú tému – outdoorové vybavenie. Mnohé stany a batohy boli podrobené tvrdej kritike. Večer sa ukladáme na spánok. Zajtra nás čaká dlhý a náročný pochod na Donovaly. A nie je lepšej prípravy ako spánok vo vykúrenom salaši.

Salaš pod Ploskou - Staré Hory

Žiadne vykúrenie netrvá večne, hlavne keď sa prestane prihadzovať do ohňa. Presvedčil som sa o tom ja, ale hlavne Filip, ktorý nadránom kvôli zime v spacáku veľmi dobre nespal. Navyše sa necíti práve najlepšie. Dnes ho bolí hlava a nechce jesť. Výškovú chorobu som vyradil a stanovil, že včera asi prechladol. Vymýšľame taktiku. Náš pôvodný plán prísť až na Donovaly je ohrozený. Po debate volíme nový variant. Budeme po modrej traverzovať Ploskú, v sedle Kýšky naberieme vodu a podľa toho, ako sa bude Filip cítiť, pôjdeme buď dole do Vyšnej Revúcej a domov alebo budeme pokračovať po červenej cez najvyššie partie Veľkej Fatry na Krížnu, odkiaľ pôjdeme po modrej do dediny Staré Hory. Vyrážame. Počasie je pekné. Modrá obloha a mraky stúpajúce z lesov sú pastvou pre oči. Traverzujeme Ploskú po modrej značke. Cesta je samé blato, ale už sme zvyknutí. Asi v polovici narazíme na prameň. Lepšie povedané, potok odchytený do rúrky. Po úvahách, či je vhodné piť vodu z potokov, si plníme fľaše. Slnko je aj napriek pokročilému augustu stále silné. Neumožňuje nám síce dať zo seba fleece-ku a bundu, ale dostatočne vysušuje trávu pod našimi nohami, takže dnes šliapeme „nasucho“.

Dorážame do sedla Kýšky. Pod sedlom je salaš, pri ktorom je prameň. Ignorujeme tento fakt a postupujeme ďalej. Prekonávame strmý a šmykľavý výšvih, ktorý je našťastie krátky. Po tejto prekážke pokračujeme. O možnosti ísť dole do Vyšnej Revúcej nepadá ani slovo. Pri salaši Martina pod Suchým vrchom si plánujeme dať prestávku. Napriek tomu, že som tu v júli spal, mám s jeho nájdením veľké problémy. Pri hľadaní míňame stádo oviec. Nakoniec sa na nás usmeje šťastie a sme pri salaši. Nie je tu ani človeka. Dosť ma to prekvapilo, veď naposledy tu bolo asi 50 turistov a vyzeralo to ako v kempe. Naberáme vodu a varíme čaj. Filip konečne raňajkuje. Už sa cíti fajn, ale do Nízkych Tatier si už netrúfa ísť. Nevadí, pôjdem aj sám.

Čaká nás strmé stúpanie na Suchý vrch. Šliapanie hore nás zahreje. Dávame zo seba dole bundy. Pod nami je vidieť zelenú strechu salaša, pozadiu dominuje Borišov. Dorážame na vrchol. Privíta nás vietor. Dávame na seba opäť bundy. Vidíme hôľny hrebeň, ktorý nás čaká. Pred nami sa týči Ostredok, ktorý je so svojimi 1592-mi metrami najvyšším vrchom Veľkej Fatry. Na jeho zelených stráňach sa nachádzajú hnedé kruhy iných, už uschnutých tráv. Traverzujeme bezmenný kopec naľavo do sedla a začíname stúpať na Ostredok. Stúpanie nie je strmé, ale dlhé, čo ho robí značne nepríjemným. Po chvíli sme hore. Stretávame trojicu Čechov, ktorých sme stretli aj prvý deň. Sú ochotní nám urobiť vrcholové foto. Veľmi sa nezdržiavame a pokračujeme hrebeňom. Je to veľmi pekná „prechádzka“. Malé prevýšenia, rôzne odtiene hnedej a zelenej, už spomínané kruhy, výhľady do všetkých strán. Nad nami poletujú v relatívne malej výške mraky. Nikam sa neponáhľame. Filipovi je už dobre, často sedíme a pozeráme do dolín. Dokonca aj blatitosť terénu je na znesiteľnej úrovni.

Asi po hodinke stojíme na Krížnej. Vojenské budovy na vrchole robia tento kopec charakteristickým. Krížnu sme ohodnotili ako ideálne miesto pre obed. Hore sme stretli viac ľudí ako doteraz dokopy. Dole pod nami je vidieť Majerova skala, za ňou Nízke Tatry a Starohorské vrchy, ktoré budem musieť ešte dnes prejsť, ak chcem pozajtra dôjsť na Čertovicu. Pomaly sa vyberáme dole. Cesta po modrej je nepríjemná. Asi kilometrové klesanie príjemné ani nemôže byť. Prichádzame na Majerovu skalu, odkiaľ prvýkrát vidíme Staré Hory. Sú neskutočne hlboko. Nezdržujeme sa a pokračujeme. Cesta lesom je utrpením. Stále dole a dole. Ku koncu je počuť autá, ale stále je treba ísť ešte polhodinu dole. Na autobusovú zastávku v Starých Horách ledva dokráčame. Sme šťastní. Cítime sa ako po dobre vykonanej práci. Beriem si od Filipa stan, paštétu a nejakú tú čokoládu. Hmotnosť môjho batohu tak prekročí magickú hranicu 20-tich kilogramov. Nasadáme do autobusu. Filip kupuje lístok do Ružomberka, ja na Donovaly. Na zastávke v lyžiarskom stredisku Donovaly sa lúčime a ja vystupujem. Podľa najbližšej značky zisťujem, kde som a kráčam smerom na východ, naproti Koziemu chrbtu, Prašivej, Chopku a Ďumbieru.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek