Trasa

Pribylina, skanzen – ATC Račkova dolina – Úzka dolina – kamenná hať – Nižná lúka a späť

Napokon si program delíme na dva dni, lebo náš škôlkar tiež aktuálne nemá najlepšiu kondičku. Parkujeme pri skanzene a za mostíkom odbáčame na zelenú značku. Väčšinu trasy pôjdeme po asfaltke. Treba byť pripravený na to, že tu nie je zákaz vjazdu a občas prejde auto smerujúce k nejakému ubytovaniu či na začiatok serióznejšej túry, v pracovných dňoch aj autá zvážajúce drevo. Dopravy ale nebolo tak veľa, aby sme si nevychutnali príjemnú vychádzku.

Nebadane stúpame a užívame si prvé výhľady. Cesta je z jednej alebo oboch strán lemovaná stromami, občas je na jednej strane lúka. Na jednej z lúk si robíme pauzu, lebo pasažier v kočíku sa dožaduje svojej dávky mlieka. Máme krásne počasie, slnečno, ale nie príliš horúco.

Pátranie po kyselke

Po dosiahnutí kempu Račkova dolina máme krátku poradu. Niekde vľavo by sa mal nachádzať prameň kyselky, ktorý si chcem pozrieť. Pýtame sa na recepcii kempu, posielajú nás vyššie v rámci areálu a potom doľava cez potok. Na kočík to nie je a tak babička ostáva strážiť kočík a idem s veľkou fľašou na prieskum. Idem rovno za nosom okolo niekoľkých chatiek a cez dva mostíky, potom vyjdem na asfaltke a za ňou vidím drevenú striešku nad studničkou. Vraciam sa, vyjdeme z kempu cez zadný východ a onedlho sme na rázcestí Úzka dolina, ústie. Vedie odtiaľto aj asfaltka, ktorá míňa studničku, takže netreba blúdiť cez kemp. Pre deti je ale cesta mostíkmi ponad potok určite zaujímavejšia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za rázcestníkom konečne vchádzame do seriózneho lesa. Míňame ceduľu o spracovávaní kalamity, je tam uvedené, že sa spracúva do októbra 2014, tak sme radi, že už to skončilo. Ale len dovtedy, kým pri nás prefrčí prvý nákladiak s drevom. Našťastie ich nebolo veľa a šoféri vždy prechádzali okolo nás krokom.

Technická pamiatka - priehrada na Račkovom potoku

Cesta vedie príjemným lesíkom popri potoku. V strede doliny si robíme pauzu a obdivujeme kamennú hať na Račkovom potoku. Je jedným z dôvodov, pre ktorý sme sem išli. Síce som dolinou dva razy išla na inú túru, ale doteraz vodné dielo uniklo mojej pozornosti, až Adina ma navnadila fotkou v galérii.

Hrádza vyzerá ako tunel s kostolnými okienkami, z jedného padá vodopád. Keďže netrpíme závratmi, prechádzame sa aj po priehradnom múre. Úlohou nádrže je zadržiavať prívalové vody. Bola postavená začiatkom 40-tych rokov minulého storočia. V súčasnosti je dosť zanesená a potrebovala by opravu. Viac informácií o výstavbe hate a historické fotografie sa dajú pozrieť na www.pribylinaobjektivom.sk. Podobná hrádza je v Papradne v Javorníkoch, má viac "okienok".

Spracovávanie kalamity verzus kočíková túra

Poprezerali sme si funkčnú technickú pamiatku a vybrali sa ďalej hore Úzkou dolinou. O chvíľu vidíme traktor, čo by až tak nevadilo, ale pred ním je natiahnutá do lesa lanovka, ktorá posiela dolu kalamitné drevo. Chvíľu váhame, ale keď nám vodič traktora kývne, že môžeme ísť, tak sa statočne vyberáme ďalej. Cieľ je predsa tak blízko! Onedlho sa ale dostávame do poriadneho blata a tak posledný úsek k rázcestiu zbehnem len ja. Len povinná foto, z posedenia v besiedke na rázcestí dolín na Nižnej lúke nebude nič. Zájsť si do Jamníckej doliny po tento mostík s výhľadom v tom blate tiež nemá význam. Obraciame sa a schádzame dolu. Pri traktore je tentoraz nielen vodič, ale aj brvná cez celú šírku chodníka. Našťastie nám mladý pán úslužne pomôže s prenesením kočíka. Kým bude trvať spracúvanie kalamity v Jamníckej doline, asi je lepšie vyhlásiť za cieľ takejto detskej túry priehradu.

Múzeum liptovskej dediny a Považskej lesnej železnize

O deň neskôr parkujeme na tom istom parkovisku. Vzali sme nášho skôlkára do skanzenu - Múzea liptovskej doliny. Celkom ochotne si pozrel pár dreveničiek, ale najväčšou atrakciou bola expozícia Považskej lesnej železnice. S jej výstavbou sa začalo v roku 1912 a budovala sa do 40-tych rokov 20. storočia. Bola druhou najdlhšou lesnou železnicou na Slovensku, hlavná trať merala 42 km, odbočné trate 65 km. Využívala sa najmä na prepravu dreva, ako prvá lesná železnička mala povolenú aj prepravu cestujúcich. V polovici 60-tych rokov 20. stor sa začali rušiť odbočné trate a v roku 1972 bola pre nerentabilnosť zrušená (zdroj info: náučné tabule v skanzene).

K železničke sa treba dostať krátkou prechádzkou riedkym lesom. Škoda, že expozícia je len statická, ale aj tak mala u drobca úspech. Hádam sa raz nájdu prostriedky na zrenovovanie vozňov a lokomotív, ktoré sú zväčša v pôvodnom stave, a prípadnú, aspoň krátku prevádzku.