Rýchle ráno

Tatranská Polianka – Velický most – Velická poľana – Sliezsky dom – Poľský hrebeň – Zamrznutý kotol – Divá veža – Zamrznuté pleso – poľana pod Vysokou (táborisko) – Bielovodská dolina – Lysá Poľana

Dlho sme sa chystali na veľmi zaujímavý objekt na hlavnom hrebeni Tatier, ktorý nejako zvlášť pri pohľade z rôznych štítov nezaujme. Zaujme ale pri pohľade zblízka – takmer z každej strany. Reč je o Divej veži. Dočítali sme sa, že z tohto štítu je údajne najkrajší pohľad na celé Vysoké Tatry. Viac nám nebolo treba. Poďme to otestovať. Uvažujem či je to možné. Spomínam si, že zo susedného Svišťového štítu bol skutočne impozantný výhľad.

Sobotná predpoveď hlási jasno. No nevyuži to. A skutočne – ráno sa prebúdzame do nádherne jasného dňa. Je síce ešte tma, no máme pred sebou 2 hodiny cesty autom, a tak netreba otáľať. Nočné raňajky dole krkom nejdú – ranný obed pod Tatrami snáď bude lepší. Do Tatier chodím pomerne často, no nikdy ma neprestane uchvacovať pohľad na monumentálnu panorámu, ktorá sa človeku otvára každou minútou viac a viac, postupne ako sa približuje. Tak je tomu i tentokrát, užívame si slnkom zaliate vrcholy nášho druhého domova.

Je 6.00 hodín a Tatranská Polianka sa práve prebúdza do nového rána. V rýchlosti nahadzujeme na plecia ťažké batohy a vyrážame hore smerom na Sliezsky dom. Chodníčkom cez les míňame zopár turistov, ktorí nám prajú dobré ráno. Rýchlym tempom sa pomerne svižne dostávame k Sliezskemu domu, kde začína byť dosť teplo. Už aby sme boli hore, mimo dosahu letných horúčav, ktoré v týchto dňoch vládnu Slovensku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Velickou dolinou

Velickú dolinu som mal vždy veľmi rád z dvoch dôvodov. Prvým je jej krása hlavne v období skorého leta. Kam sa človek pozrie, niečo kvitne alebo poskakuje. Druhý dôvod je, že dolina predstavuje veľmi rýchly prístup na hlavný tatranský hrebeň. Vždy mi výstup ňou ubehol. I dnes sa šliape veľmi príjemne, pri postupe obdivujeme fronty – priam až kolóny turistov smerujúcich hore Velickým žľabom na Gerlachovský štít. Na chodníkoch je ešte celkom pokojne, ďaleko pred nami nikoho nevidno. Príde mi to zvláštne, pretože mám pocit, že už tak sme na túru v letom období vyrážali neskoro.

Na Poľskom hrebeni stretáme prvý náznak letného zaľudnenia Tatier. Je deväť hodín a kroky mnohých vedú v slnečnú sobotu na Východnú Vysokú. Práve tu, pri smerovacích tabuliach si chceme dopriať trochu odpočinku na doplnenie síl, vyberáme spomínaný ranný obed a s chuťou sa doňho púšťame. Predpoveď počasia sa zatiaľ nemýlila, je jasno a veríme, že tak zostane.

Pokojný výstup

Nakoľko je počasie stále sľubné, do úvahy prichádza alternatíva zostupu dolu cez Bielovodskú dolinu. Kalkulujeme preto čas, ktorý nám zostáva na výstup hore na Divú vežu a zostup do Lysej Poľany, či stihneme autobus, ktorým sa dostaneme späť. Všetko zatiaľ hrá do karát zaujímavej možnosti, a tak sa s radosťou púšťame dole z Poľského hrebeňa smerom na sedlo Prielom. Opatrne prechádzame posledné zvyšky snehu na firnovom poli, ktoré sú v týchto miestach snáď každé leto. Pomaly sa odpájame z chodníka a začíname stúpať do malého nevýrazného sedielka pod Divou vežou.

Výstup do sedla bol viac ako príjemný, prístup k tatranských štítom býva častokrát dosť únavný. Panuje stále krásne slnečné počasie a šibalsky nám podsúva myšlienku, že sa nie je kam ponáhľať. Nakoľko ide o skutočne krásny, teplý deň, príliš sa neponáhľame a užívame si posedenie v tráve pri pohľade na turistov stúpajúcich do Prielomu.

Pomaly z batohov vyberáme výstroj a dávame sa na výstup. Od vrcholu do sedla, kde sedíme spadá takmer kolmá, no nesmierne komfortná skala. Na jej zdolanie budú potrebné necelé dve dĺžky lana a parťák Michal sa veselo ujíma prvej. Ide o nie zvlášť náročný terén, no nakoľko je pomerne exponovaný, treba byť obozretný, a preto zakladáme istenie ako sa dá. Zatiaľ si sedím na skale v sedielku a vychutnávam si lúče slnka dopadajúce spoza skalného hrebienka. Zakrátko sa hore podarí vybudovať stanovište, a tak sa poberám zo sedla tiež. S morálnou posilou lana nad sebou rýchlo dobieham parťáka, ktorý potiahol výstup skoro pod vrchol. Ešte pár metrov sa doistíme a odopíname sa z lana, ktoré nechávame pod vrcholom na kameni.

A sme hore. Podávame si ruky a s úľavou sledujeme zaslúženú panorámu. Hodnotím, či je pravda, čo sme sa dočítali, že je odtiaľto najkrajší výhľad na Tatry. No s ohľadom na subjektivitu názorov usudzujem, že pre odpoveď si sem každý, kto to chce zistiť, bude musieť prísť sám.

Na neďalekej Východnej Vysokej pár turistov zaregistrovalo náš pohyb na vrchole, a tak nám výrazne mávajú. Keď chvíľkami prestane fúkať vietor, takmer počujeme o čom sa rozprávajú. Je tu vyslovene príjemné posedenie. Spoločnosť nám robí iba oceľová rároha, ktorá zrejme slúži ako stojan na meteorologické prístroje. Usudzujeme, že oceľová rároha musí byť v búrkach perfektným hromozvodom.

Divý zostup

Myšlienky na búrku nás pomaly začali privádzať do reality a donútili nás uvedomiť si okolnosti. Začíname uvažovať, že je celkom neskoro, keďže na vrchole trávime hodný čas. Navôkol sa začínajú zhromažďovať čierne mraky, vietor začína naberať na intenzite. Všetko sa začína stupňovať, je neuveriteľné, ako rýchlo sa v Tatrách dokáže úplne jasné počasie zmeniť. Ešte s príchodom na vrchol bolo kompletne jasno. No je najvyšší čas na zostup. Posledný rozhľad navôkol a ideme dole.

Prichádzame k lanu, ktoré sme zložili na mieste, kde by sa dalo vybudovať zlaňovacie stanovište. S odborným odhadom by malo odtiaľto naše lano vystačiť až na zlanenie do sedla. V momente, keď založíme slučku na zlanenie sa ozve nepríjemná rana z nebies. Zahrmelo až tak zahučalo. S kamarátom si meníme znepokojené pohľady a urýchlene zhadzujeme lano dole smerom do sedla. S druhým zahrmením na lano naväzujem zlaňovaciu osmu a spúšťam sa dolu, tak rýchlo ako je to len možné. Približne v polovici steny sa do silného vetra pridajú výdatné krúpy, ktoré veselo klopkajú na prilbu. Keď zlaním do sedla, dávam signál hore a do zlaňovania sa dáva parťák Michal. Zatiaľ zo seba v rýchlosti zhadzujem výstroj do ruksaku a upratujem veci, ktoré sme si nechali v sedle. Nič nie je momentálne nutnejšie ako sa dostať čo najnižšie z hrebeňa. Uvažujem, či by nebolo vhodné pokračovať dole smerom k Zbojníckej chate, momentálne na dohľad. V tej chvíli mi výhľad prekazí blesk križujúci priestor nad Veľkou Studenou dolinou a v momente upúšťam od trúfalej myšlienky. Búrka sa k nám očividne blíži smerom od Veľkej Studenej doliny, je stále bližšie a bližšie. Medzičasom sa do sedla dostal Michal a tak ako ja pred chvíľou aj on sa snaží pripraviť sa na zostup z hrebeňa. Začínam ťahať dole lano a ticho dúfam, že sa nikde nezasekne. Chvíle napätia rušia iba treskúce hromy spoza chrbta. Uľaví sa mi, keď vidím koniec lana, ktorý letí priamo na nás. V rýchlosti lano skrútime na ruksak a púšťame sa dole svahom.

Niekde na hranici medzi rýchlosťou a opatrnosťou schádzame po skalách zapadaných ľadovými krúpami pod Prielom, kde stretáme spomínané davy, ktoré napriek besneniu búrky na druhej strane sedla veselo pokračujú hore. Oceľové reťaze Prielomu, križujúce hlavný hrebeň sú pre turistov zrejme vhodné miesto, kde tráviť letnú búrku. Som rád, že sa nám podarilo opustiť nebezpečné hrebeňové partie a že sa búrka nerozhodla nás prenasledovať cez hrebeň do Litvorovej doliny. Počasie sa začína ukľudňovať, našťastie búrka je vo Veľkej Studenej doline. U nás iba jemne popŕcha a zdá sa, že nás čaká príjemný zostup Bielovodskou dolinou, kde je očividne jasnejšie nebo. Keby som bol vedel, že na dnes ešte ani zďaleka nedohrmelo...

Prenosný hromozvod

Míňame davy turistov, ktoré smerujú hore Litvorovou dolinou, či už do Prielomu alebo na Poľský hrebeň. Ani jedna z týchto alternatív by mne osobne teraz po vôli nebola. Som rád, že klesáme nižšie a nižšie a za sebou nechávame hrmotanie hromov. S kamarátom si vymieňame vtipné ale aj desivé búrkové zážitky. Jedna pani turistka má dokonca svoje turistické paličky prezieravo pripnuté na ruksaku smerom nahor spôsobom, že jej oceľové hroty pretŕčajú viac ako pol metra nad hlavou, spokojne si vykračuje svižným krokom hore dolinou priamo oproti búrke. Neviem, či sa mám tejto situácií smiať. Prenosný hromozvod – dávame novému vynálezu názov.

Nakoľko stále celkom silno popŕcha, máme nasadené kapuce vetroviek a výhľady na okolitú krásnu dolinu sú značne redukované. Avšak i takéto nepríjemné počasie je čímsi výnimočné. Pary stúpajúce dolinou ponad bujnejúci tatranský porast vytvárajú atmosféru dažďového pralesa. Vodopády, či už stále alebo i mimoriadne, viac ako inokedy letia do hĺbky dolín z ohromných previsov. Vlhkosť miešajúca sa s teplom nahromadeným za posledné dni je možné cítiť. I takéto tatranské počasie je unikátne, je krásne. Žiaľbohu, ani to nechce vydržať dlho.

Druhé kolo

Kráčame takmer v lese, do pásma vysokých smrekov je už iba kúsok. Búrka, ktorá nám za chrbtami bubnovala od Veľkej Studenej doliny dávno utíchla. Nanešťastie, dnešok má pre nás nachystané ešte druhé kolo. Po našej ľavej ruke, ponad Rysy alebo Žabí štít sa začne znenazdania ozývať nepríjemne známy zvuk. Verím, že tak ako minule i tentokrát búrka zostane v susednej doline. Dvakrát po sebe sme však šťastie nemali a onedlho sledujem ako nám blesky nad hlavami udierajú do hrebeňov po našej ľavej strane.

Nakoľko sa nachádzame v pásme lesa, verím, že od bleskov sme ako tak chránení. Lesom popod vysoké smreky pokračujeme smerom nadol dolinou a búrka sa stále viac a viac stupňuje. V momente, kedy mám pocit, že sme snáď v najbližšom strede búrky, konečne zbadáme horolezecké táborisko s prístreškom. Uľavuje sa mi, hoci viem, že to až taká útecha nie je.

Úkryt

Rýchlo prichádzame pod strechu útočiska, kde je celkom plno. Spolu s nami sú tu hlavne poľskí turisti, ktorí v ohnisku v strede prístreška zatiaľ založili oheň. Zmáčaní sa k nemu radi uchýlime. Vonku medzičasom začína liať čím ďalej viac, nechápem ako sa intenzita už tak nesmierne silného dažďa ešte dokáže stupňovať. Blesky ponad lesy lietajú jeden za druhým, prístrešok s ohňom nás však dostatočne vyhrieva, hoci viac na duši než na tele. Čas plynie a využívame ho aspoň na upratanie lezeckého náčinia, ktoré sme v rýchlosti na hlavnom hrebeni nahádzali do batohov. Ubieha snáď druhá hodina strávená pod prístreším a oheň je čím ďalej menší a menší. Okrem mokrého dreva vonku, po ktoré nikto nejaví záujem ísť, nie je čo prikladať. Napokon život ohňa končí tým, že pár šikovných junákov v predstave, že čím viac dreva do neho nahádžu, tým väčšia vatra bude, dohasínajú i posledné uhlíky nášho tepla.

Neprekáža, prestáva pršať. Po búrke zostali chodníky, ktoré sú síce momentálne viac potokmi, no pri stave našej obuvi nám je to celkom jedno. Kompletne mokrí sa vydávame na zostup do Lysej Poľany, odkiaľ nám ide o 17-tej autobus. Keďže nás búrky poriadne zdržali – hoci na zostupe aj urýchlili – nezostáva nám do odchodu autobusu priveľa času, a tak pridávame do kotlov.

Tretie kolo?

Prichádzame na Bielovodskú poľanu pri horárni, neďaleko Lysej Poľany a pred nami sa opäť zjaví nepekné čierne nebo. Dokonca sa oproti nám začína znova dvíhať silný nárazový vietor. No to snáď nie, snáď tretí raz nezmokneme. Veď dolu to nie je až tak ďaleko. Do tempa pridávame ešte viac, ani nevieme či pre búrku, alebo pre autobus. Po ceste s humorom komentujeme včerajšiu predpoveď počasia – jasno, miestami malá oblačnosť. Z malej oblačnosti sme prežili dve obrovské búrky a tretia nám hrmotí pred nosom. Našťastie začíname badať prvé známky civilizácie a prichádzame na parkovisko.

Autobus je pripravený a aspoň sa trošku upravujeme, nech nevyzeráme, že sme prišli z močiarov. Ťažko sa dá niečo kamuflovať, keď sme do špiku premočení tak, že nám odkvapkáva voda z ruksakov. Oblečenie je čierne od uhlia a popola z ohňa, ktorý sme sa snažili udržiavať a smrdíme ako čerstvé domáce údeniny. Šofér autobusu chvalabohu žiadne výhrady nemá, a tak bez problémov nastupujeme. Čaká nás ešte okruh autobusom okolo Tatier, prestup v Starom Smokovci a cesta na Považie. No pozitívne na tom je, že všetky pasáže sú iba a len pod strechou a tretie kolo dnes vynecháme.

Autori fotografií: Michal Mikuláš a Michal Bašo

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek