Trasa

Kokava nad Rimavicou – Diel – Jasenina – prístrešok nad Ďubákovom – Sklenný vrch – Šoltýska

Na hrebeň Málinských vrchov

Túru začínam ako sa patrí, výstupom z motoráka na opustenej železničnej stanici v Kokave nad Rimavicou. Po chvíli prichádzam ku križovatke ciest, „transrudohorskej 526-ky“ Kriváň – Rožňava a cesty smerom na Utekáč. V centre si vyfotím kostol a pekné drevené sochy s informačným panelom. Chodník čoskoro začne stúpať cestou doľava cez trať do Utekáča a pomedzi posledné domy do lesa. Tu, ako obvykle, ma príde vyprevádzať brešúci krpatý pes. Pri pohľade späť fotím východ slnka nad obcou. Fotka ma stojí tri krvavé hryzy od ovadov. Pes zalezie, ale odporné krvilačné muchy ma odteraz budú napádať každú chvíľu.

Chodník vedie po lesnej ceste, občas sa zareže do úvozu, občas vybehne na lúku. Všetky výhľady zatiaľ smerujú len na juh, kde opar silno obmedzuje viditeľnosť. Okolo cesty postupne pribúdajú samoty, zvané kolešne, skryté za stromami. Pastier vulgárne častuje stádo kráv a jeho pes breše ako divý. Okolo cesty vidno mnohé, dnes nespásané lúky, zarastajúce krovím. Stúpanie sa zmierni na vrchu Roveň, kde sa otvorí lúčna krajina s výhľadom na juhovýchod. Žiaľ, po tropických teplotách a nočnom daždi nie je toho veľa vidieť. Tak sa mi cesta lúkami po vrstevnici zapáči, až stratím značku. Pokračujem ďalej, vedľa zvláštne zakonzervovaných priečelí zaniknutých domov, kde niekto stavia nový zrub. Cesta ma vovedie na nejaké hospodárstvo. Na verande sedí staršia žena a krotí brešúce psisko. Spýtam sa na cestu, posiela ma však dosť divným smerom.

Diel

Pre tieto prípady, hoci nerád, zapínam navigáciu v mobile. Je zadarmo, vytvoril ju slovenský nadšenec a mne sa už viackrát osvedčila. Vraciam sa späť, na lúky pod Rovňou. Na smreku, dosť vzdialenom od cesty, sú značky. Odbočka na zemi však nie je vôbec viditeľná, tráva nie je zľahnutá, ani stopy po autách. Idem však správne, neskôr sa zjaví úvoz, stúpanie v lese a – červené maliny. Človek by neveril, koľko energie dokáže poskytnúť jediné sústo sladučkých plodov. A na rozdiel od černíc ani nepichajú a nefarbia. Len nebyť hnusných ovadov, útočia aj za chôdze, ale pri zastavení dorážajú ako sršne! Nájdem prút, ktorým sa ošívam a pár ich pozabíjam. Mucha našťastie po sadnutí na obeť chvíľu hľadá, kde by sa zahryzla a vtedy ju treba pacnúť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po chvíli vystúpim na vrch Diel (934 m), kde je smerovník. Vrchol je bez výhľadov. Pod smrekom v tieni sa naraňajkujem. Obďaleč vykrikujú deti, cestou som stretol ženu vo veľkom terénnom vozidle, asi tam je nejaká rekreačná chalupa, možno stany. Z kopca sa zostupuje, strácam asi 100 výškových metrov. Predo mnou sa zjaví menšia farma a priamo na chodníku sa pasie biely dobytok. Je tam mladý býček, tak hádam ma nebude naháňať. Cez cestu ja natiahnutý drôt, bez elektriny - treba ho len odháčknuť. V tejto časti sa zjaví na obzore Jasenina, najvyšší bod Málinských vrchov. Tiež sa otvorí obmedzený výhľad na sever, kde v opare rozoznám Cisársku hoľu a Klenovský Vepor. Popri ceste, vedenej traverzom, vidieť stopy človeka, aleje popri úvoze, neskôr po stúpaní je staršia samota s božou mukou. Ešte krátky úsek cez les a prichádzam do rozsiahlej lúčnej krajiny pod Pálenicou, kde sa cesta zvrtne cez lúku doľava. Kúsok pod cestou sa pasú kravy.

Na lúčnom hrebeni

Po vystúpení na terénnu vlnu sa otvorí výhľad na zvlnenú oblasť nad Ďubákovom. Cesty sa tu vetvia a značky nikde. Opäť zapínam navigáciu - treba sa pustiť naľavo. Lúčna cesta vedie do bezmenného sedla medzi bezmennými vŕškami. Červená značka zabáča (bez značenia) doprava do dedinky. Na mape, ktorú som kúpil, je zaznačená ešte stará trasa, ktorá neopúšťa hrebeň. Ten tu však nie je veľmi výrazný, je to skôr sústava lúk a pahorkov. Vydám sa šikmo do protiľahlého svahu a onedlho z tône stromov obdivujem malebnú krajinku. Medzi odlesnenými pahorkami leží Ďubákovo, nad ním sa vypína plochý Sklenný vrch a na horizonte sa ťahá jeden z hrebeňov Veporských vrchov s dominantnou Drahovou. Na severe je omnoho čistejší vzduch ako na juhu, stratil sa tiež ranný opar a prefukuje príjemný chladný vetrík.

Jasenina (995 m)

Pokračujem ďalej pomyselnou hrebeňovou čiarou, do ďalšieho sedielka, kde by mala viesť žltá značka zo Zlatna na Jaseninu. A je tam, naznačená na skale. Podľa mapy vytuším, že vedie okrajom lesa. Vysoká tráva, občas značka na starom strome. Po pripojení sa značky na lesnú cestu sa na rúbanisku rozvetví, treba pokračovať vpravo. Cestá stúpa úvozom, zľava sa zjaví obrovské pole papradia. Keď sa na strome zjaví žltá a červená značka, vôbec netuším, kedy sa pripojila červená z Ďubákova. Po chvíli sa ocitnem na plochom vrchole Jaseniny, obkolesenom stromami. Prekvapí ma drevená rozhľadňa, komfortný prístrešok s lavicami, stolom a množstvo ďalších lavíc a stolov naokolo.

Neodolám a natiahnem sa na lavicu. Spev vtákov, chladivý vánok a božský kľud. Konečne som sa po dvoch týždňoch horúčav trochu schladil. Na rozhľadňu vystúpim až neskôr. Zastrešená plošina je vo výške asi 6 metrov, rebríky sú strmšie, v troch úrovniach. Hlava pozorovateľa je vo výške cez 1000 m. Výhľad je asi 180 stupňov na juh, krajina je však pod silným oparom. Napriek tomu možno rozoznať hĺbku, do ktorej hory padajú – neďaleká Lučenecká kotlina má nadmorskú výšku len okolo 200 m. Na sever cez malý priesek, žiaľ, veľa nevidno, ale pre zaujímavosť: krajina Stolických vrchov pri ich strete s Veporskými vrchmi pri Kokave-Línii klesne len do cca 750 m.

Ponad Ďubákovo

Chodník smerom z Jaseniny na západ nevedie lesnou cestou, ale chodníčkom v hustom tmavom lese pomedzi početné skalky. Blízko vrcholu sú dve pamätné tabule – jedna na pamiatku miestneho propagátora turistiky a druhá k 40. výročiu SNP. Po dlhej dobe si musím dávať pozor pod nohy a zohýbať sa pomedzi mladé stromky. Zostup z vrchu netrvá dlho, krajina sa ako mávnutím čarovného prútika úplne zmení – neskosená lúka s množstvom borovíc. Rád by som pokračoval až na Málinec, ale nechcem, aby ma zastihla búrka. Preto mením pôvodne naplánovanú trasu a zabáčam na lúčnu cestu doprava. Zľava ju sprevádza hať zo stromov. Prejdem poza ne – na západe sa objaví najjužnejší hrebeň Veporských vrchov s dominantným Bykovom, zľava na jeho plošine sú osady Detvianskej Huty a Látok, nad nimi vykúka vrchol Poľany. A pod vrchmi je hlboko zarezaná dolina Ipľa (cca výškových 450 m), ktorú samozrejme nevidno. Nad horami sa tvoria zlovestné oblačné „karfioly“. Pokiaľ sa spoja v jednoliatu masu, neradno chodiť po horách...

Túlam sa ešte po lúkach v okolí terénneho zlomu, nakoniec však zamierim cez lúku k Ďubákovu. Oproti mne pastier ženie nekonečnú čriedu oviec. Nie je to však karpatské plemeno, ale anglické. Kto má malé deti, iste pozná ovečku Shaun s čiernou hlavou a nožičkami.

Nad dedinkou je prístrešok náučného chodníka. Je čas obeda a slnko nemilosrdne pečie, dobre bude v ňom. Je však obsadený mladým párom a interiér je naozaj miniatúrny. Neprekáža, zložím sa na zemi a prehodíme aspoň zopár slov, rozlúčime sa. Po obede si prezriem informačný panel.

Náučný chodník Ipeľ

Náučnú trasu financoval dodávateľ elektrickej energie. Má dvanásť zastávok, absolvujem ich len časť. Trasa, značenie a panely sú zaujímavé, informačný obsah na mňa však pôsobí trochu rozpačito. Na jednej strane ospevuje krásy okolitej krajiny, na druhej strane uvádza jedinečnosť lokality Ďubákovskej úvaliny pre výstavbu hornej nádrže prečerpávacej vodnej elektrárne Ipeľ. Na paneloch si možno prezrieť na mape hranicu zaplavenia obce ako aj priemet budúcej hrádze do fotografie dedinky. Nechápem celkom dobre angažovanosť spoločnosti na náučnom chodníku, ktorý sčasti skončí pod vodou. Pri výstavbe vodného diela a aj po jeho dokončení bude blízke okolie sotva využívané na rekreačné účely. Kúpanie či člnkovanie v nádržiach PVE je vzhľadom na ich funkciu vylúčené. Viac o projekte PVE Ipeľ (vrátane dolnej nádrže v katastri obce Ipeľ) sa dočítate na webe vodotika.sk.

Šoltýska

Náučný chodník od prístreška nad Ďubákovom stúpa na Sklenný vrch. Na jeho plochom, lúčnom vrchole, je jednoduchá oceľová rozhľadňa s výškou plošiny cca 2 m. Neškriabem sa naň, lebo čas do príchodu búrky sa kráti. Aj pomedzi stromy na východe v opare rozoznávam Cisársku hoľu (je výrazná svojim odlesnením a lesnými haťami) a na horizonte Muránsku planinu (charakteristická plochosťou s predsunutým zubom Strelnice nad Tisovcom). Na lúke je chodník značený štvorhrannými drevenými tyčami s charakteristickou zeleno-bielou značkou. Pokračujem pomedzi stromy, malým sedielkom, okolo vysielača, cez hradskú z Ďubákova. Práve zostupujem lúkou do Šoltýsky, keď nad sedlom Prašivá udierajú prvé blesky. V strede obce je opäť pekný prístrešok s informačnými panelmi a hneď vedľa pohostinstvo. Miestni štamgasti sedia pri stole vonku, tak idem dnu. Je krátko pred pätnástou hodinou, keď sa spustí lejak sprevádzaný krúpami. O chvíľu sú všetci dnu – našťastie to nie sú typy, ktoré zapárajú do pocestných, bavíme sa spolu. Dážď neutícha a dokonca mám zabezpečený odvoz k autobusu. Ďakujem!

Záver

Malebná, nie príliš náročná trasa zaujímavým kútom Malohontu, kde za dobrej viditeľnosti budete vidieť od Matry až po štíty Tatier, a od Poľany po Kráľovu hoľu. Náučný chodník Ipeľ pokračuje do rekreačného strediska Kokava-Línia (Kokava-Háj), kde sú ubytovacie kapacity a kde dvakrát denne premávajú autobusy Zvolen – Kokava nad Rimavicou (a späť). Z Kokavy-Hája možno pokračovať po červenej značke buď smerom na východ do Utekáča (výborný výhľad z Cisárskej hole) alebo na západ do sedla Prašivá resp. do Lomu nad Rimavicou (Sihlianska planina). Krajina ako stvorená pre viacdenné túlačky, avšak za lepšieho počasia ako postretlo mňa na záver dňa.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek