Motivácia bola jasná a bolo potrebné nejako rozumne naplánovať túru tak, aby sa dala zrealizovať verejnou dopravou. S ostatnými členmi skupiny sme sa zhodli na východisku v Ladzanoch, keďže tam sa možno dostať ráno priamym autobusom zo Zvolena. Otázne bolo ukončenie túry – vrátiť sa späť do Ladzian sa nám nechcelo, z Baďana a Klastavy cez víkend nejazdia autobusy, takže rozhodnutie padlo pre Bátovce s možnosťou predĺženia po Žemberovce v prípade dostatku času (napokon sa nekonalo). Zostávalo iba vybrať vhodný termín bez súvislej snehovej pokrývky a môže sa vyraziť. Keďže zima bola v týchto končinách na sneh tradične chudobná, nebolo potrebné ani dlho čakať a v jednu januárovú sobotu vyrážame na túlačky po neznámej krajine bez značených turistických chodníkov v šírom okolí.

Trasa

Ladzany – Studenec – Kramársky vrch (554 m) – Borovica – Pečenice – vodná nádrž Bátovce (Lipovina) – Bátovce

Cez potok i oranisko

V chladné ráno vystupujeme z vykúreného autobusu v Ladzanoch, no počiatočnú únavu veľmi rýchlo vystrieda nadšenie zo spoznávania pre nás dosiaľ nepoznaného regiónu. V úvode začneme prehliadkou pekného evanjelického kostola zo začiatku 13. storočia so zachovanými gotickými detailmi v interiéri a drevenou zvoničkou v kostolnom areáli, ktorého opevnenie sa dodnes zachovalo. Z dediny vykračujeme západným smerom lúkou na miernu vyvýšeninu s výhľadom na okolie. Spoločnosť nám robia opustené a zarastené vinice, ktoré dávno nevideli starostlivú ruku vinohradníka. Nasleduje asi kilometrový úsek po štátnej ceste smerom na Levice. V lokalite Močiar opúšťame asfaltku (začína klesať do údolia, ktoré preklenieme na inom mieste) a snažíme sa v teréne nájsť najkratšiu cestu na Kramársky vrch. Píše sa to však ľahšie aké to v skutočnosti bolo.

Na nasledujúcej ceste musíme prekonať dve údolia v pomerne ťažko priechodnom teréne bez turistických chodníkov, cez polia, krížom cez les a v závere hustým krovinatým porastom. Našťastie sme si vybrali obdobie bez vegetačnej pokrývky. Keďže po januárovom kúpeli nikto z nás netúži, opatrne prekračujeme menší potok Veperec. Po zvládnutí sa musíme vysporiadať s ďalšou prekážkou - prejsť okrajom pooraného poľa tak, aby sme neuviazli v blate ani v hustom kroví naokolo. Nepríjemný úsek našťastie nebol dlhý a pokračujeme príjemnejším lesom. Už schodnejšia lesná cesta nás privedie k usadlosti Kňazov vrch, kde vyplašíme srny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Klesáme do údolia a v ďalšej časti už peknou lesnou cestou prekročíme bočný hrebienok a dostávame sa do údolia Studenca. Sem sa dá dostať pohodlne po toku potoka od hlavnej cesty, no pre nás táto alternatíva neprichádzala do úvahy, nakoľko medzi Ladzanmi a Žemberovcami nie je žiadna autobusová zastávka a šliapať takmer 2 hodiny po asfaltke sa nám nechcelo (tento prístup je vhodný skôr pre motorizovaných turistov). Končí sa prvý orientačne ťažký úsek a pohodlnou lesnou cestou s miernym stúpaním prichádzame k chatke na rázcestí lesných ciest, kde si doprajeme občerstvenie horúcim čajom z termosky a zároveň dohodneme ďalší postup výstupu na Kramársky vrch.

Kramársky vrch

Rozhodneme sa vyjsť na Kramársky vrch z jeho východnej strany, spoliehame sa na náš orientačný zmysel a intuíciu v teréne. Ako stúpame, miestami si musíme kliesniť cestu v nepríjemnom mladom podraste. No výrazné skalné výbežky nás presvedčia, že sme blízko vrcholu a naozaj, po krátkom čase prichádzame k pozostatkom protitureckej hlásky na Kramárskom vrchu.

Z pôvodnej stavby sa zachovala štvorcová podstavná plocha so vstupnými schodíkmi. O vzhľade pôvodnej veže nemáme bližšie informácie. Dokonale ukrytý objekt si zatiaľ stráži svoju históriu a je otázne, či sa niekedy dozvieme viac zo „života“ objektu. Odborníci sa domnievajú, že podobné hlásky mali stálu službu a je teda pravdepodobné, že v okolitých skalných výbežkoch sa nachádzali príbytky pre stráž (vartáši). Samotný vrchol Kramárskeho vrchu je zarastený a bez výhľadov.

Zahalení rúškom tajomstva pokračujeme ďalej, zväčša západným smerom. Z rúbaniska pod vrcholom sa nám naskytne prvý lepší výhľad – vidíme nielen Sitno, ale aj juhovýchodný výbežok Štiavnických vrchov (od Priesilu po Veľký Veterník a Chlm) s panorámou obcí Pukanec, Bohunice a Jabloňovce. Viditeľnosť je však slabá. V ďalšej časti kráčame zväčša schodnejšími lesnými cestami, križujeme jednu za druhou, žiada sa tu skutočne dobrý orientačný čuch. Nasleduje prechod dvomi väčšími lúkami a prichádzame k výhľadovému miestu Borovica, kde končí turistický náučný chodník, len nedávno vyznačený z obce Bátovce. Od vínnych domčekov máme pekný výhľad na vodnú nádrž a obec Bohunice, v pozadí už známy pohľad na Štiavnické vrchy a výbežok Hronskej pahorkatiny.

Lúkami s nepretržitými výhľadmi zostupujeme do obce Pečenice, v ktorej nás zaujme miestna vinohradnícka architektúra, ale najmä exteriér goticko-renesančného kaštieľa, ktorý bol koncom 17. storočia prestavaný na kláštor v barokovom slohu. Objekt istý čas slúžil ako doškoľovacie stredisko pre potreby Atómovej elektrárne Mochovce. V tesnom susedstve kaštieľa sa nachádza rímsko-katolícky, pôvodne románsky kostol Narodenia Panny Márie z polovice 13. storočia.

Túru zakončíme po zelenej značke prechodom popri brehu vodnej nádrže Bátovce (Lipovina) vybudovanej v 60. rokoch 20. storočia, ktorej hladina je nižšie ako obvykle, a tak vidíme aj to, čo by sme nemali. Pri priehradnom múre máme možnosť občerstvenia v miestnom pohostinstve, ktoré je na naše prekvapenie otvorené aj v nie príliš letnom čase. Čaká nás ešte posledných 25 minút po asfaltke a sme v cieli – Bátovciach. V obci stojí za pozornosť barokový kamenný most z roku 1780 ponad riečku Sikenica a rímsko-katolícky i evanjelický kostol, ktorý je zároveň národnou kultúrnou pamiatkou. Zaujímavosťou je, že sa v obci v minulosti nachádzala mincovňa.

Záver

Naša túra je na konci. Posledný úsek do Žemberoviec absolvujeme autobusom, kde prestupujeme na diaľkový spoj z Bratislavy do Zvolena – aj keď niektorým účastníkom sa kvôli narýchlo zhltnutej polievke a pivu prestupuje o čosi ťažšie. Máme za sebou vydarený turistický deň strávený v málo známych končinách o čosi známejších Štiavnických vrchov. Hoci takéto trasy majú svoj genius loci, treba počítať s orientačne, ale miestami aj kondične náročným terénom. Na záver ostáva iba popremýšľať, ktorá vartovka či hláska sa stane cieľom nášho putovania nabudúce.