Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Baba a Lipovec hraničné vrchy s Maďarskom
Baba a Lipovec hraničné vrchy s Maďarskom Zatvoriť

Túra Z Breziny na rozhľadňu Veľký Milič a späť

V sobotu večer som rozmýšľal, čo by bolo dobre si naplánovať na nedeľu. Chcel som opäť niečo samotárske, prejsť sa po horách len tak sám. Kráčať cestami aj necestami, chodníkmi lesnej zveri, ale určite za niečím novým, čo sa podarí objaviť. Chodievam po Slanských vrchoch dosť často, je to moja srdcová záležitosť. Spoznať a prejsť vrchy v mojej blízkosti skoro do detailov. Je to dosť rozložité pohorie, a tak to ešte nejaký čas bude trvať, kým prejdem všetky najkrajšie časti pohoria tiahnucého sa zo severu od Hanušoviec nad Topľou až k Byšte pri južnej hranici s Maďarskom.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+1120 m stúpanie, -1120 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 12.07.2015
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Voda
Bodnár
Doprava
Trebišov (vlak, bus) - Brezina (bus)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)

Trasa

Brezina – Čatorňa – prameň Bodnár – Malá Izra – Kopaska – vyhliadková veža pod Veľkým Miličom – Miličská skala – Kopaska – Malá Izra – jazero Izra – pod Izrou – pod Babou horou – Brezina

Auto odstavujem v dedine Brezina a vyrážam v ústrety slnečnému nedeľnému dňu. Z dediny by malá viesť modrá turistická značka. Je veľmi slabo značená a určite posledných 20 rokov tadiaľ nešiel žiadny značkár. Škoda. Začiatok dnešného dňa je asfaltovou cestou, až po nejakých troch kilometroch sa dostávam do lesa. Medzitým objavujem pred topoľovou alejou pekný prístrešok kde by sa eventuálne dalo aj prespať. Dokonca okrem odpadkov v niekoľkých taškách je na stole aj nedopitá fľaša vodky, nápoj pre povzbudenie pocestných. Pokračujem však ďalej, cestou strácam modrú značku, ale skúsim ju pohľadať na spiatočnej ceste z opačnej strany. Cesta, po ktorej práve kráčam, by ma mala doviesť až k hranici s Maďarskom a ďalej do Palhászy. Som v lese a dostávam sa k mostu cez potok Izra, kde som už bol počas túry cez Lipovec. Nachádzam sa až na modrej a červenej značke, ktoré by ma priviedli k smerovníku pod Izrou a potom k jazeru. Samozrejme, že by to bolo pohodlnejšie, ale moje bádateľské chute poznávania mi bránia ísť takto, a preto sa rozhodujem ísť popri ľavej vetve potoka smerujúcej k hranici prezývanej. Idem samou divočinou, pri potoku popadané stromy, ktoré musím obchádzať, ale práve v tom je to krásne, čo ma stále láka. Odrazu veľký rachot, niekoľko desiatok metrov predomnou padol strom. Bol poškodený a úplne sa zlomil. O chvíľu som už stál pri hranici a cyklotrase pod Čatorňou. Po zhruba kilometri sa dostávam k prameňu Bodnár s posedením, kde sa občerstvím vodičkou z prameňa a zmyjem pot z tváre. Od prameňa je už len na skok k jazeru Izra, ale tadiaľ som už šiel veľakrát, a tak sa rozhodujem ísť po lesnej ceste, ktorá kopíruje hranicu a jej kopce. Som zvedavý, kam ma až dovedie. Podľa mapy by to malá byť prírodná rezervácia Malá Izra. Miernym stúpaním pokračujem lesnou cestou, kráča sa po nej veľmi pohodlne. Je tu tichučko, len sem tam sa ozve spev vtákov a šumenie vetra v korunách stromov.

Malá Izra

Objavuje sa predomnou stĺpik s označením prírodnej rezervácie. Opäť sa dostávam aj na červenú značku, ktorá prichádza od smerovníka, ktorý je len niekoľko desiatok metrov vpravo, ale k nemu pôjdem až pri spiatočnej ceste z Veľkého Miliča. Pomedzi stromy sa mi objavuje aj vodná plocha v strede rašeliniska. Nedá mi to, a tak sa po padnutom kmeni snažím dostať na vyvýšenú plochu, aby som to mal z lepším pohľadom. Palice sa mi však zabárajú skoro cez pol metra do tejto masy. Je to nebezpečné, ale našťastie som do toho nespadol. Jazierko Malá Izra je prírodná rezervácia s plochou 0,77 ha od roku 1976. Malé jazierko a slatinno – jelšové spoločenstvo na svahu Veľkého Miliča vo výške 700 m v katastrálnom území Skároš.

Kopaska

Pokračujem však červenou značkou stálym miernym stúpaním až k chate Kopaska, kde si na chvíľku oddýchnem a troška aj občerstvím. Za chatou sa nachádza miesto na oddych a aj veľmi pekný výhľad smerom na Zemplín a Zemplínske vrchy. Chata Kopaska patrí pod správu Lesov Slovenskej republiky. Ubytovať sa dá celoročne a spoznávať okolie Veľkého Miliča (informácie na matus.hanko(at)lesy.sk). Od chaty vyrážam smerom po červenej pod Veľký Milič. Cestou stretávam cykloturistov, ktorí by mali záujem ísť tiež smerom k novej vyhliadkovej veži, a tak chvíľu ideme spolu. Dostávam sa konečne na lepšiu cestu, červená odbočuje vpravo k chate Malý Milič, ale ja idem doľava po trase náučného chodníka. Asi sto metrov od odbočenia je umiestnená tabuľa č. 4. Smerujem si to k lúke, ale ešte pred ňou sa lesnou cestou púšťam hore, smerom k štátnej hranici, po ktorej by som sa mal dostať k veži. Cesta sa mi však v lese stráca, a tak pokračujem stále hore, objavujem malú skalu a potom sa dostávam na rúbanisko. Vľavo sa už ukazuje novučičká vyhliadková veža. Posledné desiatky metrov stúpania a som na hranici a pod samotnou vyhliadkou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vyhliadka a vrch Veľký Milič

Pod vežou sú nejaké ruksaky, tak určite hore niekto bude. Stúpam nahor a som zvedavý, aký výhľad mi veža poskytne. Hore sa zdravím s tromi turistami hneď viem, že sú to naši južní susedia z Maďarska. Z veže je celkom pekný pohľad na Zemplín, Zemplínske vrchy, za dobrej viditeľnosti aj Vihorlatské vrchy a samozrejme, časť Zempléni-hegység (Tokajsko-zemplínske vrchy) aj s hradom Füzér (slovensky Fizér). Dole pod vežou je vidieť, že je postavená ešte len nedávno. Zatiaľ tu nie je žiadna tabuľa. Všetko však svedčí o tom, že je stavaná na maďarskej strane hranice a vedie k nej práve modrá turistická značka od hradu Fuzér. Schádzam dole do sedielka a už stúpam opäť hore k Veľkému Miliču. Som na najvyššom bode tejto časti Slanských vrchov (895 m). Veľmi sa tu nezdržiavam, dnes tu nikoho nestretám, a tak sa poberám za tým, čo by ma zaujímalo. Už som tu bol niekoľkokrát, ale Miličskú skalu by som si chcel poobzerať trocha detailnejšie. Lepšie povedané v pokoji, bez ponáhľania sa. Dnes ma nik nebude súriť, som predsa sám.

Miličská skala

Samotná prírodná pamiatka Miličská skala je len do 200 m od hranice. Ma rozlohu 11,6 ha a bola vyhlásená v roku 1990. Je to výrazný lávový skalný útvar pod Veľkým Miličom smerom na severnú stranu. Klesám po kamennom hrebeni a potom je už vidieť aj samotnú skalnú časť. Dnes si to obzriem aj z inej strany. Skalnatá časť je severná a východná, tiahnuca sa v dĺžke možno 200 m. Dostávam sa pod skaly a prechádzam celú časť. Nachádzam celkom pekné skalné útvary. Od skál pokračujem po hrebeni k výhľadu na rúbanisku, odkadiaľ vidím aj na Slanský hrad a zvyšnú časť Slanských vrchov: Hradisko. Bogotu. Mošník, Makovicu, Šimonku a Čiernu horu.

Nechcem sa dnes dostať k chate pod Malým Miličom, ale niekde na červenú, ktorá by mala byť v smere môjho zostupu. Som konečne dole, nebolo to celkom jednoduché, musel som trocha aj obchádzať mladinu a padnuté stromy, kým som narazil na lesnú cestu, ktorou som sa dostal na lúčku a červenú značku v blízkosti tabule č. 4, pri ktorej dnes budem po druhýkrát. Preto volím inú trasu hrebeňom dole až k chate Kopaska. Škoda len, že som nič zaujímavého neobjavil. Od chaty pokračujem už len po značke až sa dostávam k smerovniku Malá Izra, kde sa k červenej pridruží aj žltá, a potom úž len stále dole k jazeru Izra. Pred jazerom míňam ešte zopár súkromných chát v blízkosti jazera.

Jazero Izra

Dnes je tu čulý ruch, veď je nádherné počasie vhodné na kúpanie. Pred reštauráciou je skoro všetko obsadené. Staviam sa do radu a už po mojom hrdle steká dobrá chladná čapovaná kofola. Padla mi veľmi vhod, veď v tej horúčave som nejaké litre vody aj stratil. Dnes o Izre nebudem písať, lebo už som o nej písal v iných článkoch, pri iných trasách. Odchádzam od jazera, držím sa červenej a povedľa potoka Izra pokračujem dole k smerovniku pod Izrou. Od jazera budem stále len a len klesať. Cestou stretávam cyklistu, ktorý tlači bicykel, na chvíľu sa s ním dávam do reči a nakoniec sa dozvedám, že je to značkár a čaká ho ešte cesta do Kalše, tlačiac svoj dopravný prostriedok. Bol obnovovať niektoré značky. Po krátkej prestávke v spoločnosti značkára však pokračujem smerom k miestu pod Babou horou.
Odtiaľ by mala smerovať modrá značka, ktorú som ráno stratil cestou z Breziny. Táto časť vraj podľa značkára patrí pod Trebišov. Ešte v lese som ju párkrát aj objavil, ale veľmi vyblednutú. Potom už sa opäť stratila, ale cesta by ma mala doviesť až nad dedinu Brezina. Kochám sa kvetmi a chrobáčikmi kráčajúc cez lúku a už vidím topole okolo ktorých som ráno prechádzal, kde bol aj prístrešok. To znamená, že som sa nestratil a konečne o niekoľko sto metrov budem na konci dnešného putovania. Ešte sa zastavujem pri obecnom úrade v Brezine a pri dvoch kostoloch a potom už upaľujem domov.

Záver

Dnešné kilometre v prírode ubehli rýchlo, nebola to, až na pár miest veľmi náročná turistická trasa. Vcelku bolo všetko v poriadku, až na to modré značenie, ktoré už niekoľko rokov určite nebolo obnovené. Kompetentné osoby by sa mali nad tým zamyslieť, veď turisti, neznalí tohto kraja, by mali určite problémy. Strávil som opäť jeden krásny slnečný deň plný splnených očakávaní a už sa teším na ďalšie miesta a zážitky v Slanských vrchoch.

Fotogaléria k článku

Najnovšie