S Ondrejom som sa spoznal úplnou náhodou – práve vďaka hikingu. Pri zostupe zo Šimonky stretávam skupinu ľudí, ktorí to majú namierené na vrchol. Zrazu na mňa ktosi volá mojim menom, som zvedavý, zastavujem a prichádza za mnou sympatický chlapík, ktorý vedie na jednom z prešovských gymnázií turistický klub. Spoznáva ma len vďaka článkom na hikingu, a tak sa dávame do reči, medzitým sa stretávam a zoznamujem aj s autorom článkov Ronaldom Kochom, ktorý bol spolu s týmto klubom na túre.

S Ondrejom som následne dosť veľa písal o turistike a našich horách. Nakoniec padla reč aj na Levočské vrchy a oboch nás toto pohorie natoľko fascinovalo, že z toho vzišiel nápad zorganizovať nejakú túru mimo značiek a spoznať toto pohorie podrobnejšie.
Ondrej si za slovom stál a už o pár týždňov naplánoval trasu, zorganizoval ľudí a plán. Vybral trasu v severnej časti pohoria kde sa tiahnu akoby dva samostatné hrebene s vrcholmi s nadmorskou výškou okolo 1200 metrov.

Trasa

Brezovica - Čierna hora - Kopa - Čiernohuzec - Václavák - chata Vinná - Čierna hora - Repisko - Jakubany

Prekvapivo sa stretávame v pomerne veľkej skupine, pravdepodobne tieto neznáme končiny nezlákali len nás ale aj mnohých ďalších ľudí z klubu. Začíname vo významnej šarišskej obci Brezovica. Takmer celý deň dnes pôjdeme mimo akýchkoľvek značiek, a tak hneď prezeráme mapu. Trasa na mape vyzerá jednoducho. Vďaka rozsiahlej lúke, stúpajúcej k úpätiu nášho prvého vrcholu – Čiernej hory, vidíme priamo pred sebou trasu ako na dlani. Zatiaľ môžeme ísť na istotu až k miestu kde sa cesta vnára do lesa. Chodník je dosť nevýrazný a zarastený, ale smeruje presne tak ako máme namierené, takže ním pokračujeme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okolité lúky postupne zarastajú náletovými drevinami a chodníky, ktoré boli kedysi využívané miestnym obyvateľstvom sú už dávno hlboko vymyté eróziou alebo stratené vo vysokej tráve. Keďže sme väčšia skupina a pohybujeme sa mimo značiek, dávame si často prestávky, aby sme sa nepostrácali a počkali na tých, ktorí idú pozadu. Ondrej to tušil správne, keď sa rozhodol, že zídeme z lesnej cesty a priamo cez malinčie vyšliapeme na vrchol Čiernej hory. Lesná cesta obchádza vrchol po severnej strane, no my sme chceli zdolať prvý dnešný vrcholový bod, takže sa predierame hustým porastom malín a trávy tesne pod úpätie. Tu sa nám otvárajú prvé výhľady do doliny Kučmanovského potoka a krásne vidno až Ľubovniansky hrad.

Vrchol ponúka nádherný výhľad na sever, krajina je ako na dlani, dojem kazia len rozsiahle odlesnené časti, ktoré vidíme pred sebou. No na takéto výjavy je asi každý návštevník Levočských vrchov zvyknutý. Bohužiaľ. Tu si dávame prvú dlhšiu prestávku – jedlo, fotky, výhľady. Načerpávame nové sily z okolitej prírody pre ďalšie kilometre pred nami. Vrcholovým hrebeňom od Čiernej hory vedie nenápadná cestička, ktorá sa neskôr stráca pred vstupom do lesa.

Neostáva nám nič iné iba pokračovať v tomto smere aj keď mimo chodníka. Predieranie sa lesom však netrvá dlho a postup zastavuje strmý zráz so skalnými stenami pred nami. Musíme ho obchádzať a strácame tak vyšliapané výškové metre. Nachádzame ďalšiu z mnohých lesných ciest a pokračujeme ňou vytýčeným smerom na západ. Pred nami je ďalší z málo známych vrcholov pohoria – Čierna kopa. Vrchol Čiernej kopy však ponúka apokalyptické scény. Z lesa je len suchá, prašná niekoľko hektárová plocha bez jedinej vegetácie. Ani len burina sa v takomto nehostinnom prostredí nemá chuť usadiť. Dnes už každý žije ekológiu – separujeme odpad, autá majú filtre pevných častíc, znižujeme emisie... ale z lesa dokážeme spraviť púšť a vadiť to nakoniec bude len hŕstke aktivistov, ktorí nakoniec budú aj tak na posmech.

Nie všetko je však tak čierne ako to vyzerá na prvý pohľad. Hneď vedľajší hrebeň s názvom Kopa vyzerá ako keby bol prenesený kdesi z Veľkej Fatry. Rozsiahla lúka vlniaca sa pod náporom vetra a po nej roztrúsené smreky. Pohľad na tak krásne miesto nás núti k výstupu na vrchol. Najlepší prístup je zo sedla medzi Kaligurou a Kopou. Sedlo je, klasicky, vyrúbané, a tak orientácia nie je problém. Pod vrcholom je množstvo čučoriedok a pekných výhliadok. Času je stále dosť, slnko je ešte vysoko a máme čas na dlhú prestávku a obed. Ja si medzitým stíham aj zdriemnúť.

Hrebeň následne pokračuje juhozápadným smerom a až k vrcholu Čiernohuzec neklesá pod 1200 výškových metrov. Vedie prevažne odlesnenými časťami s peknými výhľadmi do Blažovskej doliny a na dedinku Tichý potok. Krásne vidíme celú dolinu, ktorá by mala byť podľa plánov jedného dňa zatopená kvôli priehrade Tichý Potok. Postupne obchádzame vrchol Kaligury, vrchol bez názvu s výškou 1269 m n.m., na ktorý sa niekoľko z nás štverá, kvôli kruhovému výhľadu – vrchol je odlesnený, po vrstevnici obchádzame aj Zámčisko a peknou, vyjazdenou cestou prichádzame až pod vrchol Čiernohuzca. Cesta až do tohto miesta bola vyjazdená a zreteľná, tu sa stráca vo vysokom poraste trávy. Pri pohľade do mapy Ondrej zisťuje, že sme zišli z pôvodnej trasy, a tak sa na ňu musíme dostať troška krkolomne zostupom priamo z kopca.

Zo sedla medzi Piesočným vrchom a Čiernohuzcom pokračuje cesta aj do doliny Škapovej aj do doliny Jakubianky, my sa však držíme hrebeňa a pokračujeme popod Piesočný vrch. Cesta sa konečne na dlhší čas vnára do lesa ale smäd trápi viacerých zo skupiny, pretože zatiaľ neboli žiadne pramene. Nádej k načerpaniu čerstvej vody robí aspoň množstvo potôčikov, ktoré pretekajú cez cestu, ich pramene však nevieme nájsť. Smäd ma však premáha a podobne ako mnohí, aj ja si naberám vodu z jedného z malých potôčikov. Je síce plná lístia a piesku ale chutí skvelo. Už len dúfať, že večer nepríde k slovu toaletný papier a čierne uhlie...

Pokračujeme už len miernym stúpaním k Jankovcu. Pomaly sa blížime k dnešnému cieľu – chate Vinná. Nohy už potrebujú odpočinok a žalúdok zase dobré jedlo zapité dúškom ľadovej vody. Pod vrcholom Jankovca ležia ruiny horárne, ktorá tu kedysi stála. Okolie je vynovené aspoň o pekný prístrešok a studňu, v ktorej je množstvo vody. Bohužiaľ, je príliš hlboko a nie je ju ako dostať. Nasleduje jedno z najznámejších miest Levočských vrchov – Václavák. Križovatka mnohých ciest, ktoré sem prichádzajú z hrebeňov ale aj okolitých dolín. Už len posledné kilometre asfaltkou a sme na mieste, kde sa zložíme na noc. Dôverne známe prostredie chaty Vinná ponúka pre oddych alebo nocľah vhodné podmienky. Jej poloha v centre Levočských vrchov priamo na hlavnom hrebeni ju predurčuje k oddychu. Upravené posedenie, krytý prístrešok, ohnisko, blízka studnička a v neposlednom rade senník plný voňavého sena, kde sa spí ako v bavlnke.

Noc prichádza rýchlo, stíhame si ešte opiecť klobásy, pozrieť si západ slnka z neďalekej vyhliadky na Tatry a neostáva nám už nič iné len si v úplnej pohode posadať okolo teplého ohňa a vychutnávať okamihy strávené v dobrej partii pod hviezdami. Ďaleko od víru stresov a povinností, ktoré nás čakajú tam dole pod horami. Postupne sa každý poberá spať do senníka a vonku ostávame spať len traja.

Ráno ma budí Ondrej zavčasu, chce stíhať východ slnka. Tak sa vymotávam zo spacáku ale namiesto obdivovania východu slnka volím uspokojovanie hladného žalúdka. Dnes nás čaká hneď zrána dlhý úsek šliapania po asfaltke, čo určite nikoho neteší. Chceme to mať však čím skôr z krku a preto poctivo prekladáme nohu za nohou a míňame opäť Václavák, postupne tesne popod vrcholmi prechádzame Javor, Zelený vrch a Derežovú. Všetko vrcholy s nadmorskou výškou okolo 1200 metrov nad morom. Po viac ako hodine sa konečne odpájame z asfaltky a pokračujeme červenou značkou k najvyššiemu vrcholu celých Levočských vrchov Čiernej hore (1289 m n.m.). Tu stretávame skupinku rómov, ktorí sa vracajú zo zberu čučoriedok. Trocha zúfame, že sa nám asi veľa nezvýši. Ale čučoriedok je aj tak všade dosť, len rozbehnuté nohy odmietajú zastaviť aby som si mohol natrhať aspoň zopár bobuliek...

Postupne sa naša skupina dosť potrhala a musíme sa pod úpätím Čiernej hory predsa len počkať. Pretože na vrchol to je poriadne strmo, časť skupiny sa rozhodne obísť tento najvyšší bod celej túry. Na vrcholový hrebeň medzi Ihlou (1282 m n.m.) a Čiernou horou nevedie žiaden výraznejší chodník, tak sa tam nakoniec cez malinčie a vysokú trávu derieme len piati. Už v polovici stúpania fučím a vzdychám ako stará parná mašina. Vrchol však ponúka panoramatický výhľad na takmer celé Levočské vrchy. Nebyť tých holín tak to je neopakovateľná nádhera.

Pri zostupe z Čiernej hory prechádzame opäť rozsiahlými holinami len s trčiacimi pňami a vyvrátenými koreňami. Vidíme ďaleko pred seba. Veľkú lúku na Banisku, vrchol Repisko a Javorinku. Naše kroky smerujú presne týmto smerom. Pod úpätím Čiernej hory sa spája cesta z vrcholu s cestou, ktorá obchádza tento masívny hrebeň po vrstevnici. Tu sa opäť stretávame celá skupina. Slnko naberá na sile a skoro všetci máme tváre spálené do červena. Chládku je na týchto holých stráňach naozaj málo.

Pred nami sa rozprestiera Banisko. Jedna z najkrajších častí celého dvojdňového putovania. Nádherné lúky s roztrúsenými smrekmi. Ak sa človek neobzerá za chrbát, vidí pred sebou len krásnu, neporušenú prírodu, presne takú, kvôli ktorej mnohí hodiny putujeme po horách. Pod vrcholom Repisko sa v tieni stromov váľame do trávy, vyťahujeme posledné zvyšky jedla a dopľňame energiu k posledným kilometrom.

Cesta sa konečne trocha plazí pomedzi stromy a v tieni sa šliape naozaj príjemne. Žiadne prudké stúpania nás už dnes nečakajú. Pomalým tempom obchádzame vrchol Repiska aj Javorinky. Lesy sa striedajú s vyrúbanými pásmi, v tráve je množstvo čučoriedkových kríčkov obsypaných tmavomodrými dobrotami... Z cesty sa za vrcholom Javorinky odpája vyjazdená cestička a smeruje do doliny k Jakubanom. Nie je nad čím váhať, a tak začíname prudko zostupovať. Trošku ešte blúdime, pretože sme odbočili skôr ako sme mali v pláne, ale s ľahkosťou nachádzame správny smer a všetky poctivo vydreté výškové metre strácame behom pár minút.

Snažíme sa čím skôr dostať do najbližšej dediny, aby sme si dopriali pred odchodom autobusu aspoň pivo alebo kofolu. A hoci sa to zdá byť na dosah, posledné kilometre bývajú vždy tie najdlhšie. Vyšliapaná cesta nás vedie cez podmočené lúky s vysokou trávou až na nekonečné, nekosené lúky nad Jakubanmi. Cestu veľmi nie je vidieť, ale dedinu máme priamo pred sebou takže ideme na istotu.

V dedine nastáva problém – krčma je zatvorená. Zúfalo sadáme do tieňa na ulicu neďaleko autobusovej zastávky. Ochota dedinských ľudí však robí zázraky a dozvedáme sa, že o chvíľu niekto príde pre nás otvoriť krčmu. Lejeme do seba kofolu, niekto aj pivo a tlačíme do žalúdkov horalky. Nie je možné si tento okamih vychutnať, lebo už o pár minút nám odchádza autobus do Starej Ľubovne odkiaľ sa už každý vyberie svojím smerom...

Opäť musím podotknúť, že toto pohorie, ležiace v tieni Tatier, ostáva stále miestom, kde sa veľa ľudí nezatúla. Pre hľadačov samoty a pokoja je to ideálny raj. Pre tých citlivejších však mnohé scenérie týchto kopcov môžu byť drsným odkazom, čo dokáže spraviť kombinácia kalamity a ľudskej činnosti s prírodou. Celým pohorím vedie veľké množstvo novších ale aj starých lesných ciest, ktoré sú pomerne dobre zakreslené aj v mapách, a tak pre žiadneho skúseného turistu nemôže byť problém trúfnuť si spoznávať tieto končiny aj bez značiek. Vrelo tento neopakovateľný zážitok odporúčam každému. Prejsť si celú severnú časť tohto pohoria mimo značiek je neopakovateľný zážitok.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek