Granatspitz Gruppe, Hohe Tauern

Tyrkysovou horninou je serpentinit a žltkastou je do plátov zlisovaný pieskovec (svor), ktorý sa rozpadáva na piesok. Zatiaľ čo serpentinit je pevný, ale veľmi hladký a šmykľavý kameň, zbridličnatený pieskovec je drsný, ale veľmi drobivý. To znamená, že tieto skaly majú úplne opačné vlastnosti, čomu sa treba prispôsobiť najmä v náročnejšom teréne, keď človek používa aj ruky a škriabe sa po skalách.

Sudetendeutsche Hütte

Začiatkom augusta som pobudol štyri dni v okolí Sudetendeutsche Hütte. Prvý deň som sa doviezol do Matrei in Osttirol a vozítko som odstavil v osade Glanz. Nato som s plným batohom vyrazil na chatu. Minul som zopár samôt a na alpských lúkach som fotil kvetinky. Astry alpínske tu rastú v tesnom susedstve plesnivcov. Sudetendeutsche Hütte (2656 m) leží na hornej hranici lúk v rovnakej nadmorskej výške ako náš Gerlachovský štít. Trávičky je tu poskromne, o to viac si človek všíma skaly. Chata patrí Alpenvereinu a s preukazom OeAV ma ubytovanie v lágri s polievkou a pollitrom jablkového džúsu s vodou vyšlo na 17,20 eur.

Blauspitz

Druhý deň som sa vybral na dlhšiu prechádzku na juh. Prekráčal som členitejšiu planinu a za pomoci istenia (A/B) som vyšiel do sedla Dürrenfeld Scharte (2823 m). Podo mnou sa objavil kotol ako z Marsu. Nebol v ňom ani kúsok trávy, iba čosi ako škvára zbrázdená suchými korytami potokov. Ako keby som bol pod sopkou a nie uprostred Vysokých Taurov.

Pohodlným chodníkom, ktorý sa volá Sudetendeutsche Adlerweg, som prišiel do sedla Hohes Tor (2477 m). Z neho sa mi otvoril výhľad na Großglockner, ktorý je vzdialený vzdušnou čiarou necelých 10 kilometrov. Na lavičke som si oddýchol a vystúpal som na Blauspitz (2575 m). Kopec má meno podľa farby skaly, ktorá je vraj modrá. Mne sa zdala skôr tyrkysová. Pozrel som si záver náročnej ferraty, ktorá ma čaká o dve hodiny a vybral som sa hrebeňom. Sú tu dva “gombíky” - Blaues Knopf (2593 m) a Weißer Knopf (2577 m). Zatiaľ čo modrý je z tyrkysového serpentinitu, biely je z vápenca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prešiel som hrebeň a zbehol som k hornej stanici sedačkovej lanovky. Dvaja turisti si tam akurát balili stan. Asi 100 metrov severne od stanice lanovky je cvičná ferrata. Je prťavá, pretože sa liepa iba na jeden väčší balvan. Ten je však tvorený serpentinitom, preto je veľmi vhodné zliezť ju. Človek si na nej odskúša, ako mu na serpentinite bude držať topánka. Zle.

Po zlezení Übungsklettersteig som sa strmým svahom so skalkami vyštveral na začiatok Blauspitz Klettersteig. Železnú cestu postavili v roku 2006. Celá je vedená po šmykľavej serpentinitovej skale, je tu však dosť kramlí, na ktorých si človek môže oddýchnuť. Jej náročnosť je D až D/E. Vedie hore rebrami, komínom, platňami, má aj zopár traverzov a na vrchole ide hrebeňom. Je to jednoducho nádherná moderná ferrata v netypickej skale, ktorú si treba prejsť. Keďže lanovka nepremávala, ferratu som liezol sám. No dolu podo mnou sa už hadil zástup turistov-ferratistov.

Kendlspitze

Vrátil som sa do sedla Hohes Tor a kúsok za ním som zo Sudetendeutsche Adlerweg odbočil na výrazný chodníček. Končil pri lavičke na trávnatom hrebeni, ďalej pokračoval uzučký neznačený chodník, ktorý sa často vetvil a opäť spájal. Pod vežou Tschadinhorndl som zjedol obed a začal som strmšie stúpať. Na hrebienku sú rozsypané ploché bridlicovité skaly. Aby sa na nich ľudia nešmýkali, sú tu dva 20-metrové úseky istené oceľovým lanom.

Hrebienok vyústil na široký juhozápadný hrebeň. Išlo sa po ňom pohodlne, ale všetko do času. Za nevýrazným vrcholom sa hrebeň zúžil na necelý meter. Prvých pár krokov som po ňom prešiel bezstarostne vzpriamený, tak ako som kráčal doteraz, lenže potom mi zrak padol na zrázy napravo a naľavo. Priamo pod hrebeňom bola skala iba šikmá, nižšie však bola oveľa strmšia. Bolo to hodne exponované. Zrazu mi kolená zmäkli.

Žtkastá skala, ktorá sa po nemecky volá Kalkglimmerschiefer (vápencový svor?) je pomerne drsná, ale drobivá. Keď som ju chytil, v ruke mi zostal piesok. Hrebienok bol stále užší a užší. Smerom na sever už padal zvislo, južný svah bol miernejší. Niektoré miesta som prešiel visiac rukami na hrebeni, pričom nohami som šmátral po sotva znateľných preliačeninách na južnej strane. Iné som “išiel” sediac na skale obkročmo ako na koni. Najnáročnejšie boli tri krátke úseky, kde sa schádzalo.

Juhozápadný hrebeň Kendlspitze má náročnoť III- a istený je theniushákmi. Lenže ja som tu bol sám a bez lana. Dolu podo mnou sa ktosi liepal. Dúfal som, že to tu pozná, a keď sa zaseknem, počkám ho. Snáď mi poradí. Zatiaľ to však išlo. Postupoval som veľmi pomaly a theniusháky, ktoré boli na náročnejších úsekoch 2 až 3 metre od seba, som využíval ako kolíky ferraty. Visel som na nich rukami.

Prešiel som to. Tak ako sa hrebeň náhle zúžil, podobne náhle sa na opačnej strane rozšíril a vyšiel som na Kendlspitze (3085 m). Sadol som si pod škaredý súdkovitý vrcholový kríž a zjedol som keks. Po chvíli prišiel aj turista, ktorý sa liepal za mnou. Bol to Rakúšan zo Zell am See a tak ako ja, mal dosť. Bol tu prvý krát a možno by sa aj otočil, ale keď ma videl pred sebou, povedal si, že sa ten hrebeň zrejme dá vyjsť aj sólo a liepal sa ďalej. Večer sme sa na chate dobre bavili, pretože Rakúšan sem prišiel oslavovať. Ďalší deň mal narodeniny a 33 rokov chcel osláviť privítaním slnka na vrchole Muntanitzu.

Muntanitz

Tretí deň som vstával neskôr, pretože ma čakala iba nenáročná prechádzka. Vyliezol som na Muntanitz (3232 m), najvyšší kopec Granatspitz Gruppe. Počasie sa začalo kaziť, väčšina kopcov bola v oblakoch, stále však bolo relatívne teplo. Muntanitz je oblý, málo atraktívny kopec. Jeho sused Kleiner Muntanitz (3196 m) je oveľa zaujímavejší.

Okolo obeda som sa vrátil na chatu, a keďže času bolo dosť, vybehol som na Gradötz (3063 m). Kopec je tvorený serpentinitom, avšak nie kompaktnou skalou, lež kamenným morom. Ale ako píšem, dnes bol oddychový deň, takže som sa viac vyvaľoval medzi skalami a čosi som si čítal, ako robil turistiku.

Štvrtý deň som cez Steiner Alm zbehol na Glanz a zamieril som do Venedigergruppe vo Vysokých Taurách (Hohe Tauern).

Záver

V lete som strávil vo Vysokých Taurách 14 dní. Pôvodne som sa chcel iba pomotať vo výške nad 3000 metrov, no zaujali ma tu skaly. Zväčša sú premenené, sú však veľmi pestré. Najväčšie farebné kontrasty som videl práve v Granatspitz Gruppe, kde sa tyrkysové skaly striedajú so žltkastými.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek