Trasa

Kravany – Dubová hlava – Ostrá – Kozáčka – dolina Strechového potoka – Urvisko – Čelo – Dubová hlava – Kravany

Vstávam vo sviatočný deň do už tropického rána. Pripravujem si všetko potrebné na dnešné putovanie, ale hlavne nezabudnúť na mapy, trasu v GPS a, samozrejme, na dostatok vody a minerálky na osvieženie, schladenie hrdla a zahnanie smädu. Aj trocha jedla, ovocie a ruksak akosi naberá na váhe. Je stále ťažší a ťažší, ale veď aj pri iných trasách je vždy plný, tak čo sa stým nejako zapodievať. Vyrážam z domu smerom do dedinky Kravany na úpätí východnej časti už menovaných vrchov v časti Mošníka. Konečne som na mieste a parkujem auto pri dome môjho známeho. Aspoň bude niekomu na očiach.

Kravany

Dedinka s niečo cez tristo obyvateľmi severozápadne od Sečoviec, ležiaca v 170 m n. m. Pravdepodobnosť existencie obce už v 11. storočí, prvá písomná zmienka z roku 1321. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a tkáčstvom. Za účasť v odboji počas II. svetovej vojny bola vypálená a následne obnovená po vojne. V obci je aj rímskokatolícky kostol a škôlka. Pred obecným úradom sa nachádza pamätník padlým.

Lúčim sa s priateľom a vydávam sa hore dedinou až na jej horný koniec, kde je obecná studňa s vytekajúcou vodou, stáčam sa vpravo a panelovou cestou pokračujem okolo cintorína smerom na lúky. Na chvíľku sa zastavujem pri starom malom kameňolome a idem hore, aby som mal trocha výhľad na okolie. Potom už pokračujem lúkami, ktoré sú zarastené a je vidieť, že sa o ne nemá kto starať. Samé náletové krovie, šípky a stromčeky. Prichádzam až k chatkám, ktoré možno niekedy slúžili ako záhradky, no dnes to tak nevyzerá. Popri poslednej vchádzam do lesa a hneď sa mi aj lepšie kráča, predsa je v ňom aspoň trocha tieň. Po lesnej cestičke sa dostávam na zvážnicu pod Dubovou hlavou a hľadám miesto, kadiaľ sa mám doslova vyštverať hore strmším kopcom. Pomedzi stromy sa črtajú nejaké skaly, a tak už mierim k nim, prechádzam pod ne a potom sa driapem nad ich úroveň skadiaľ pokračujem v smere mojej vytýčenej trasy. Samozrejme, že si ich aj dôkladne poprezerám a urobím zopár záberov. Lesom sa konečne dostávam na ďalšiu zvážnicu, ktorou budem pokračovať na sever. Vrstevnicou sa pokračuje už fajn. Na lesnej cestičke je už plno opadaného lístia, vyzerá to akoby už bola jeseň. Duby sú celkom v hnedom šate, pod to sa určite podpísali tropické horúčavy počas celého leta a hlavne v mesiaci august.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta sa kľukatí a po ľavej strane v miestach niekde pod Bystrou objavujem veľmi peknú skalu asi 10 až 12 m vysokú. V duchu jej dávam meno Červenejúca skala, lebo v jej spodných častiach je táto farba vo väčšej miere. Po kamennej strani a opadanom lístí sa k nej ťažko štverá, konečne sa nachádzam pod ňou. Obchádzam ju po ľavej strane a po zdokumentovaní pokračujem strmo späť na lesnú cestu, ktorou budem pokračovať k vrcholu Ostrá, ležiacemu v nadmorskej výške 530 m. Cestou rozmýšľam, že tú Bystrú by bolo dobre niekedy preskúmať dôslednejšie. Z pôvodnej zvážnice odbočujem vpravo a dostávam sa na spodnú lesnú cestu. V miestach začiatku hrebeňa sa uberám už len po jeho vrchole až k miestu prezývanému Kozáčka.

Kozáčka

Lesnou zvážnicou som sa v šuštiacom opadanom lístí dostal až k vrcholu Ostrá, odkiaľ budem pokračovať už len po hrebeni Kozáčky, ktorý sa tiahne od juhu na sever až nad dedinu Cabov a dole k Strechovému potoku. Hrebeňom je celkom dobre vyšliapaný chodníkom v dĺžke jedného kilometra. Celá východná časť je strmšia a skalnatejšia. Niektoré skalky sú pekné, ale veľmi sa mi nechce ísť pod ne. Dnes je skutočne veľmi horúco, a tak si šetrím sily na celý deň. V jednom mieste je dokonca aj miesto, kde si chodia domáci znalci týchto končín opekať a piknikovať. Práve v tomto mieste je aj výhľad na severný Zemplín. Za dobrej viditeľnosti by bol určite veľmi pekný pohľad k Vihorlatským vrchom. Od výhľadu pokračujem, klesajúc ďalej hrebeňom, až sa dostávam nad Strechový potok. Strechový potok je pod skalou takých 15 až 20 metrov. Dole do doliny schádzam severnou stranou, prekračujem Strechový potok a hneď zacítim vôňu pikniku. Rómska rodina tu v kľude pri potoku užíva svetské pôžitky, ktoré si tu ukuchtili. Neponúkli ma, ani nepozvali k bohatému stolu, a tak kráčam hore popri Strechovom potoku, asi dvesto až tristo metrov. Potom odbočujem vpravo a zvážnicou mierne stúpam a hľadám, kde by som mohol začať stúpať na hrebeň. Stále je to dosť strmé. Konečne nachádzam vhodné miesto a už sa štverám hore k hrebeňu, ktorým budem pokračovať v ďalšej časti dnešnej trasy. Dúfam, že hrebeň Urviska bude aspoň taký pekný ako Kozáčky.

Urvisko

Hrebeň Urviska sa nachádza vpravo od Strechového potoka na západ od dediny Cabov. Samotný hrebeň smeruje najprv zo severovýchodu na západ a potom sa toči na juh. Som na hrebeni a už budem pokračovať nahor a hľadať nejaký ten výhľad a to ostatné, čo mi príroda poskytne. Miestami hrebeň prechádza do skalných stien buď zo severozápadnej, alebo juhovýchodnej strany. Niekoľko menších výhľadov, z ktorých pozorujem okolité kopce - Mazolín, Kozí hrb, Bystrú a Strechový vrch. Až sa dostanem k vyhliadke, ktorá je na skalnej výšine vysokej zo 10 metrov. Je z nej pekný výhľad na Vranov n/Topľou a Hencovce n/Ondavou. Je vidieť aj k Bystrej a Strechovému vrchu. Schádzam z vrcholu a pokračujem ďalej hrebeňom až k miestu, kde hrebeň končí miestom s názvom Slon. Skala v tvare slona je na webe odfotená od Mošníka cez teleobjektív a skutočne sa to podobá na slona s opuchnutým chobotom. Prešiel som nádherný hrebeň dlhý skoro 2 km. Zo slona sa pozerám smerom k Mošníku a na jeho novú dominant - vežu v bielo červenej farbe, ktorá je bez obslužným centrom pre leteckú prevádzku. Schádzam pod skalu a pokračujem v trase do sedla medzi Bystrou, Čelom a Strechovým vrchom. Cestou do sedla má ešte osloví jedna zlepencová skalka, a potom už pokračujem len v lese. V týchto miestach som už chodieval, prostredie je mi známe a dostávam sa do sedla medzi Bystrou, Mošníkom a Čelom. Práve posledne menovaný kopec chcem dnes ešte navštíviť a jeho hrebeňom zísť späť k Dubovej hlave a do Kravian. V sedle ešte vyplaším okolo dvadsiatky oviec, ktoré sa sem zatúlali a vyzerajú, že sú tu už dlhšiu dobu. V dedine sa určite spýtam, či tam niekto nevlastní ovce, aby si ich šiel hľadať. Vpravo sa črtá menšia vyvýšenina, a to by malo byť práve spomínané Čelo.

Čelo

V podstate sa tak nazýva časť hrebeňa nepomenovaného vrchu s 734 m n. m. Tento sa tiahne v smere juhovýchodne od Strechového vrchu. Niekoľko metrov stúpam pomedzi menšie kamene k vrcholu a triangulačnému bodu, ktorý označuje tento neoznačený, nepomenovaný vrch. Miestni ho prezývajú podľa pomenovania a mapy ako Čelo. Som hore a už budem pokračovať stále na juh až juhovýchod k Dubovej hlave. Pod výhľadom na vrchy okolo Bogoty objavujem aj menšiu skalu a niekoľko väčších kameňov. Potom už kráčam dole až sa dostanem na lesnú cestu, ktorou pôjdem až k zvážnici, na ktorej ak by som odbočil doprava, priviedla by ma až nad Bačku na poslednú skládku s chatkou. Tu začína asfaltová cesta smerom do dediny Dargov. Samozrejme, že ak sa chcem vrátiť k svojmu štvorkolesovému tátošovi, tak musím ísť ešte nižšie na ďalšiu lesnú cestu, potom vľavo a pod Dubovou hlavou k miestu, kde som ráno vchádzal do lesa. Aby som si však trocha skrátil cestu, nachádzam chodník, ktorý ma dovedie až na zarastené lúky nad dedinou.

Tu sa však predieram aj cez dosť zarastenú cestu ohraničenú trnkami a ostružinami. Sem tam si odtrhnem aj ja nejakú černicu na ochutnanie. Konečne sa popri poľovníckom posede dostávam na panelovú cestu, ktorou som šiel ráno. Z lúk mám ešte dobrý výhľad na zemplínske dediny a už ostáva len niekoľko stoviek metrov a som pri dedinskej studni, kde si schladím prehriate telo. Dokonca si tam vodu naberajú aj obyvatelia do fliaš, tak z nej ochutnám aj ja, veď som po celom dni v horúčave smädný. Chutila výborne. Posledné metre popri aleji, ktorou tečie spomínaný prameň a som pri aute a skladám batoh z pliec.

Dnes to bolo skutočne v tejto páľave nesmierne ťažké, ale čo neobetuje človek za tú krásu, čo mu príroda vo svojich zakutiach odhalí. Vždy stoji za námahu spoznať svoje okolie do detailov. Veď práve do blízkych miest sa môže priateľ prírody ísť pozrieť častejšie ako k vzdialeným miestam krajiny či do zahraničia.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek