Trasa

Opiná – Kecerovský Lipovec – Mudrovce – Rankovce – Herľany

Dohody sa musia dodržiavať, aby nenastali nezhody medzi priateľmi a nenarušili sa vzťahy. V piatkové ráno čakám veľmi dobrého priateľa na autobusovej stanici odkiaľ vyrazíme v ústrety putovaniu v 8. časti podhorím Slanských vrchov. O chvíľu sedíme v autobuse a čoskoro sme v dedinke Opiná. Čo nás môže zaujať, máme zistené, a na niečo sa budeme pýtať miestnych obyvateľov. Hneď po zozbieraní informácii začína prehliadka obce a okolia.

Opiná

Obec (367 m) sa nachádza v západnej časti Slanských vrchov pod Makovicou a pri riečke Oľšava, ktorá je najdlhším tokom, prameniacim v pohorí. Prvá písomná zmienka je z roku 1418. Patrila pod Šarišskú župu v panstve Lipovec, ktoré vlastnili Dobyovci. V maďarčine aj ako Ófalú, Sárosofálu – Šarišská Stará Ves. Nachádzajú sa tu dva kostoly, rímskokatolícky gotický zo začiatku 16. storočia, zasvätený svätej Barbore. Upravovaný bol v 18. a 19. storočí. Z vonkajšej - ľavej strany kostola je náhrobok Andreja II. Keczéra z roku 1635. Za rímskokatolíckym kostolom je evanjelický augsburského vyznania z roku 1926. Svätostánky máme za sebou a ideme hľadať renesančný kaštieľ z roku 1689, ktorý bol tiež upravovaný v r. 1840. Dnes slúži ako evanjelická fara. Pri kaštieli je expozícia minerálov, ktorú zriadil a spravuje miestny evanjelický farár. Expozícia sa dá navštíviť počas celého dňa po dohode na fare alebo telefonicky. Dnes sme nemali šťastie kvôli neprítomnosti farára.

Pri kaštieli rastie stará lipa malolistá, ktorá v roku 2012 bola na druhom mieste ako strom roka. Odchádzame od kaštieľa a ideme hľadať židovský cintorín, ktorý je niekde za Olšavou pod horou Verecina. Pri sútoku potoka Jedľovec do Oľšavy sa nachádza mlyn, ktorý bol poháňaný vodou z Jedľovca. Je opustený a schátraný. Vnútro je rozbité a okolie veľmi zarastené. Prechádzame mostom cez Oľšavu a odbočujeme k lesu. Zatiaľ nám nikto nevedel presne povedať, kde sa židovský cintorín nachádza. Niekoľko stoviek metrov prejdeme vľavo a potom sa ideme pozrieť aj vpravo. Po dosť dlhej dobe sme ho našli pod lesom v húštine. Je tu niekoľko (možno dvadsať) náhrobných kameňov. Urobíme pár fotiek a ešte sa idem pozrieť na menší kopček vedľa cintorína, či tam náhodou nebude niečo zaujímavé. Niekde by tu mali byť pekné skaly, ktoré bohužiaľ nenachádzame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pretože sme sa dosť dlho zdržali hľadaním cintorína, tak skaly musia počkať nabudúce. Vraciame sa do dediny a okolo kostolov pokračujeme cestou cez dedinu. Odbočujeme na juh vľavo smerom na Kecerovský Lipovec, ktorý bude ďalšou zastávkou. Je to len okolo jedného kilometra po štátnej ceste mierne do kopca a na vrchole vidíme samotnú dedinu.

Kecerovský Lipovec a hrad Lipovec

Juhozápadne od Opinej leží v podhorí malá dedinka len so 120 obyvateľmi v 360 m n. m., ktorá rovnako patrila pod panstvo Lipovec. Prvá zmienka o sídle je z r. 1229 s rôznymi názvami Lipouc, Lipolch, od 1773 ako Keczérowsky Lipowec a od roku 1927 už ako Kecerovský Lipovec. Nenachádza sa tu žiadny kostol. Cez dedinu preteká Mokrý potok. Prechádzajúc sa dedinou je tu okrem obecného úradu ešte pekná murovaná zvonica a hasičská zbrojnica s protipožiarnou nádržou, avšak bez vody. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka a prácou v lese.

Z dediny vedie cesta pod Menší vrch a Makovicu, aby sme však ušetrili nejaký kilometer, tak to zoberieme cez ešte nezorané pole, a až potom sa v lese napojíme na cestu. Dostávame sa ku križovatke pri horárni, kde sa pripája cesta k Makovici od Mudroviec. Popri Kostolianskom potoku pokračujeme k vrchu, kde by sa mali nachádzať pozostatky hradu Lipovec. Prekračujeme menovaný potok a stúpame k vrcholu. Z opevnenia sú už len nepatrné pozostatky kameňa a miesta, kde kopali hľadači pokladov. Podľa vrcholu je vidieť, že tu niekedy stál hrad a jednotlivé nádvoria. Hradný vrch je od dediny smerom na severovýchod na pravej strane kopca, pod ktorým preteká Kostoliansky potok. Pevnosť vlastnili od roku 1241 Keczerovci až do roku 1543. Zničený bol prívržencami Jána Zápolského v roku 1591.

Po hrebeni schádzame dole na cestu, ktorou sme prišli a pri horárni odbočujeme vľavo smerom na Mudrovce. Pri ceste je studnička a sme na lúke nad Mudrovcami. Vchádzame do dedinky, ktorá je ešte menšia ako predchádzajúca.

Mudrovce

Zatiaľ najmenšia dedina (cez 70 obyvateľov) počas putovania podhorím Slanských vrchov, ležiaca v 428 metroch. Prvá zmienka je z roku 1406 ako Modrofalua tiež patrila ako predchádzajúce sídla do Šarišskej župy a pod panstvo Lipovec. V maďarčine sa nazývala Mudróc, Modrafalwa. Vlastnili ju Semseyovci. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a prácou v lesoch. V dedine sa nenachádza kostol, len zvonica. Pri nej je drevená sýpka na obilie. V roku 1947 bola značne poškodená požiarom. Je zaujímavé, že od roku 1841 tu musel byť vodovod, o čom svedčí vodáreň nad konskou farmou, popri ktorej prechádzame a cez lúku smerujeme do lesa a potom pod Rankovské skaly.

Na okraji lesa si v tieni trocha oddýchneme a pokračujeme okolo potoka lesnou cestou miernym stúpaním. Priateľ Tono má toho v horúčave dosť, tak aby sme neobchádzali cestou, pokračujeme vrstevnicou, a tak sa skôr dostaneme na lesnú cestu. Hneď sa kráča oveľa lepšie ako v lese po opadanom lístí. Na niektorých miestach sa nám objavujú vrcholky Rankovských skál, ale ešte je to stále ďaleko. Sme na niekoľkoročnom rúbanisku, cez ktoré je cesta na ceste, ako na diaľničnom privádzači. Konečne sme na severnej strane skál v lese. Na bralá nevidíme, musíme sa však dostať na plošinu pod nimi. Ideme opäť po vrstevnici a smerom na juh až sa dostávame pod Rankovske skaly. Dole je to ako na nejakom balvanovom poli, obrovské balvaniská s výškou 4 až 5 m vážiace niekoľko ton. Navrhujem, aby sme to volali planina balvanov. Pod skalnú stenu nevidíme, stále sú listy na stromoch, a tak zo skál veľa nemáme. Cez stromy na chvíľku zazriem vežu s klobúkom, ktorú som spomínal počas iného článku. Určite sa sem bude treba prísť pozrieť na jar alebo v zime, keď opadne lístie stromov, aby sa krása dala vychutnať oveľa lepšie.

Na prvej cestičke ktorá sa nám ukáže, sa stáčame vpravo a smerujem dole. Občas sa ohliadnem späť či náhodou neuvidíme Rankovské skaly v slnečnom svetle. Zatiaľ nie, les a stromy nám to neumožňujú, možno nižšie z lúky sa nám ukážu v plnej kráse. Cestou sa dostávame k miestu, kde niekedy stála chatka s prístreškom. Dnes je tam len prístrešok s krbom a betónová plošina, na ktorej bude určite stáť nová chatka.

Je to veľmi pekné miesto pre oddych a pod prístreškom by sa dalo schovať pred nečasom a možno aj vyspať, ak by turistu niekde v blízkosti zastihla noc. Nás dnes určite noc nezastihne, ešte máme zopár kilometrov pred sebou, a tak pokračujeme dole k dedine Rankovce. Sme na lúkach nad obcou a už sa nám ukazujú aj skaly. Je ich krásne vidieť a tiež rozoznať niektoré útvary, napríklad spomínaný "klobúk". Ešte chvíľka a sme pri prvých domoch v Rankovciach, kde nás vítajú štekajúce psy.

Rankovce a Herľany

Dedinka ležiaca pod Rankovskými skalami v 364 m n. m. Dnes v nej žije okolo 700 obyvateľov. Prvá zmienka o sídle je z roku 1332. Patrila do Abovsko–turnianskej župy pánom Perényiovcom. Dedina je stavaná po oboch stranách Rankovského potoka, tak ako väčšina podhorských dedín. Obyvateľstvo sa tiež zaoberalo poľnohospodárstvom a prácami v lese. Počas II. svetovej vojny tu pôsobili partizáni zo skupiny Čapajev. V dedine je evanjelický kostol z konca 18. storočia. Prichádzame k hlavnej štátnej ceste, kde pri veľmi pekne vymaľovanej autobusovej zastávke s rómskym motívom pri budove elokovaného pracoviska Spojenej školy z Košíc, na ktorej je pamätná tabuľa Jonáša Záborského, spisovateľa a farára, ktorý tu pôsobil v rokoch 1840 – 1842. Od školskej budovy pokračujeme smerom k cintorínu a družstvu, kde je vidieť novú budovu a ihrisko, čo je vraj budúca škola v prírode. Okolo družstva pokračujeme na kopček a je vidieť poslednú dedinu a cieľ nášho dnešného putovania, známe Herľany. Počas cesty k Herľanom sa nám ukazuje po ľavej strane panoráma Makovice, Rankovských skál a Mošníka.

Vchádzame do Herlian a o chvíľu sme na zastávke, kde budeme čakať na autobus. Máme ešte polhodinku času, tak si trocha obzeráme areál okolo gejzíra. Reštaurácia je pre akciu uzatvorená, a tak nám neostáva, len si uhasiť smäd pri minerálnom prameni, ktorý je pred obecným úradom a hotelom. O areále gejzíra sa dnes nebudem veľmi zmieňovať, už som o ňom písal. Ak by sme dnes chceli zažiť erupciu gejzíra, tak by sme museli čakať do neskorých večerných hodín okolo polnoci. Nebolo by od veci, ak by v pokračovaní putovania podhorím bola aj fotografia so striekajúcou vodou. To budeme musieť nejako naplánovať...

Záver

Dnes to bolo v nepríjemnej horúčave veľmi ťažké, aj keď sme podľa plánovania trasy počítali s menej kilometrami, ale zvládli sme aj navyše. Aspoň časť trasy viedla v tieni lesa a nepociťovali sme páľavu. Prešli sme zatiaľ najmenšou dedinou, čo do počtu obyvateľov a to Mudrovcami. Všade v podhorských obciach žije veľa Rómov, ale napríklad v Kecerovskom Lipovci ani jeden. Navštívili sme miesta, o ktorých ani niektorí domáci nevedeli, ako židovský cintorín v Opinej. Príroda a podhorie nám ponúklo svoju prirodzenú krásu a ukázalo život obyvateľov v tejto časti Slanských vrchov. Možno ďalšie pokračovanie nadobudne celkom iný rozmer. V pláne je cyklistika, a to bude aspoň pre mňa celkom nové. Umožní mi spoznať krásu prírody zo sedla bicykla. Už sa teším, čo bude v ďalšej časti podhoria a čo pekné sa nám podarí nájsť, navštíviť, objaviť, ale aj spoznať ľudí a ich okolie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek