3. deň

Landawirseehütte – Gollingscharte – Gollinghütte – Greifenberg – Klafferkessel – Preintalerhütte

Po fajn nocľahu na Landawirseehütte máme v pláne vystúpiť na najvyšší bod pohoria Hochgolling, a potom spať na Gollinghütte. Sme asi v polovici tretej etapy, keďže včera sme si nadbehli. Celá trasa Schladminger Tauern Höhenweg sa dá naštudovať napríklad na bergfex.at, kde sa dá pozrieť v mape a kde sa dajú stiahnuť GPS tracklogy pre jednotlivé dni. Výstup na najvyšší bod nie je súčasťou trasy Schladminger Tauern Höhenweg, avšak hore vedie značený chodník, takže je na každom, ako si trasu naplánuje. Chodník najprv stúpa z Gollingscharte západným úbočím, neskôr je možnosť odbočiť na hrebeň a ním vyjsť hore, miestami však s lezením obtiažnosti I. - II. UIAA, alebo sa dá pokračovať klasickým chodníkom.

Ráno je však zamračené, Hochgolling nie je vidieť, nízka oblačnosť sedí až pod sedlom Gollingscharte, dokonca jemne mrholí. Nuž, výstup až na vrchol dnes nevidím ružovo. Smutne musím priznať, že predpoveď počasia vyšla. Na chate dávame reč s turistom, ktorý sa o vrchol pokúšal včera, ale nemal mačky, a tak skončil pri vysneženom strmom žľabe, ktorý bolo potrebné pretraverzovať. Ja si mačky nesiem, Matúš však nie, čo je ďalšie mínus.

Do Gollingscharte

Niečo pred 8.30 h vyrážame. Chata Landawirseehütte je vo výške 1985 m, sedlo Gollingscharte 2326 m. Nejako som však v mape nepostrehla, že medzitým musíme nejakú stovečku klesnúť po širokej ceste, aby potom bolo kam stúpať. Keď sa chodník odpojí z cesty, tak to už je len rovno hore do sedla úzkym chodníkom. V jednom mieste preskakujeme celkom divoký potok, ktorý je výdatný po dažďoch a topení snehu. Približne v polovici výstupu prichádzame na snehové pole. Tu by sa zľava pripájala skratka od sedla Trockenbrotscharte, avšak chodník je uzavretý, keďže po zime sú niektoré úseky zničené. Pokračujeme po snehu hore. Obúvam si mačky, predsa len sa mi v nich pôjde istejšie. O 10.15 h stojíme v sedle. Oblaky sú v našej úrovni, takže viditeľnosť je žiadna, stále mrholí, a je jasné, že Hochgolling nechávame na niekedy inokedy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zostup do Gollingwinkelu ku Gollinghütte

Zostup do Gollingwinkelu (1705 m) je poriadne strmý, hoci sa chodník kľukatí, aj tak dostávajú kolená poriadne zabrať. Cestou stretáme skupinku turistov z ČR, ktorí stúpajú hore. Sú jednými z mála ľudí, ktorých v tento deň stretneme. Gollingwinkel je parádne miesto na dne doliny, široká lúka s pasúcimi sa koníkmi a okolo amfiteáter stien, o ktorom nás informuje ceduľa pri chate ako o najväčšom prírodnom amfiteátri na svete. Dalo by sa o tom polemizovať, každopádne je to úžasné miesto. Zo stien naokolo sa valia potoky až vodopády vody, ako sa topí sneh. Na chatu Gollinghütte (1641 m) je to ešte nejakých 15 minút. Prichádzame presne na obed. Je dosť skoro na to, aby sme tu ostali spať, ale podľa chatárov sa má poobede opäť spustiť dážď. Dávame si polievku a pivko a počas jedla sa rozhodujeme, čo ďalej. Máme len dve možnosti – buď zostup do doliny, návrat k autu a domov (čo sa nám však ešte nechce), alebo cez Greifenberg (2618 m) a Klafferkessel na chatu Preintalerhütte. Rozhodujeme sa pre druhú možnosť, že to snáď nejako dáme.

Na Greifenberg

Smerovník ukazuje 3 hodiny na Greifenberg a 5,5 hodiny na Preintalerhütte. Nuž, bude to ešte dobrý zaberák, však len na Greifenberg je to opäť tisícka prevýšenia, ale to je pre nás správna výzva. O 12.45 h vyrážame. Po pár metroch začína opäť mrholiť. Chodník sa kľukatí strmo hore, v jednom mieste musíme pretraverzovať žľab, kde ostal sneh, pričom sa ale časť už preborila, takže sa chodníkom nedá poriadne prejsť. Rozhodujem sa dať si mačky a obísť to zhora. Tu stretáme posledného človeka dnešného dňa, chalan ide práve z Preintalerhütte, hovorí, že za celý deň poriadne nikoho nestretol a že to máme teda ešte dobrý kus. Naše odhodlanie však nezlomil.

Chodník postupne stúpa nad dolinu, keby bolo lepšie počasie, tak sú okolité výhľady určite parádne. Na chvíľu sa nám ukazuje Gollingscharte, nechce sa nám veriť, že tou strminou sme klesli dole. Približne v dvoch tretinách výstupu na Greifenberg začína pršať o čosi viac. Do kelu! Nasúva sa hmla, viditeľnosť je takmer nulová. Začína to byť ako za trest, ale chceme to zvládnuť až do konca. Prichádzame do sedla Greifenbergsattel (2450 m), kde sa nachádza najvyššie položené pleso Schladmingských Táur - Sattelsee. Tu prefukuje vietor a je dobrá zima, takže sa veľmi nezdržiavame a stúpame na Greifenberg (2618 m). Na vrchol prichádzame pár minút pred 16-tou, ideme podľa plánu. Pre prechod je práve Greifenberg najvyšším bodom, na ktorý sme vystúpili. Nechýba vrcholové foto v hmle, nachádzame tiež kešku, hoci nám to dosť dlho trvá. Odtiaľto musia byť parádne výhľady práve pod nás na Klafferkessel, úžasné miesto, kde je viacero plies. My však dnes máme smolu. Môžete si pozrieť aspoň na odkaz, aký by sme mali výhľad.

Zostup k Preintalerhütte cez Klafferkessel

Zostupujeme do sedla Obere Klafferscharte (2520 m). Sem vedie zaistený chodník. Keďže stále prší, tak sa ide veselo. Zo sedla pokračujeme smerom na Klafferkessel. Chodník nie je vidieť, je ešte celý pod snehom. Ideme intuitívne po stopách ľudí pred nami, ktoré sem-tam vidieť. Niekedy si razíme vlastnú cestu. Dážď a topiaci sa sneh robia svoje, v topánkach mám úplný rybníček. Začína mi byť zima od nôh, ale zatínam zuby, suché ponožky si dám až na chate, lebo tu by to aj tak nemalo význam. Klafferkessel je inak ďalšie naozaj krásne miesto na trase, oplatí sa sem vrátiť niekedy v lete. Opäť vďaka počasiu sme tu aspoň úplne sami. Postupne prichádzame do jazernej krajiny. Prechádzame okolo viacerých menších či väčších plies, noha sa sem-tam dobre prepadne do snehu, vodu v topánkach už neriešim. Jediným želaním je byť čo najskôr na chate, ale to nebude také rýchle, keďže chata je vo výške 1657 m a asi 2,5 hodiny chôdze z Greifenbergu.

Opúšťame Klafferkessel, zostup sa zmenil len na mechanickú robotickú činnosť, sústredenie na každý krok, hmla, strmina, dážď neprestáva. Kde je tá chata! Prechádzame okolo stáda oviec, im dážď neprekáža. Zostup mi príde naozaj nekonečný. Posledný kilometer Matúšovi utekám, on si fotí potoky, ja potrebujem teplo a sucho. Na chatu Preintalerhütte (1657 m) prichádzam po 19-tej hodine večer. Chata je poloprázdna, sú tu len chatári a jeden pár z Holandska. Všetci sú prekvapení, že ešte niekto prišiel.

Na moju otázku, či majú voľné v lágri, sa len usmejú, že samozrejme. Chata má kapacitu 100 ľudí, takže miesta je dosť. Chatárka mi ochotne ukazuje, kde si môžem dať sušiť veci, postupne si dávam dole všetky mokré vrstvy oblečenia. Ponožky žmýkam, oblečenie žmýkam, veru, takto som už dávno nezmokla. Po chvíli prichádza Matúš. Už v suchom si sadáme do prázdnej jedálne a objednávame si pivo a večeru. Potom si k nám prisadá chatár a spoločne s Holanďanmi sa rozprávame o chatárskom živote, horách či tajných tipoch na iné výlety, až kým nejdeme spať. Veru príjemný večer. Ukladáme sa v hromadnej nocľahárni. Tá je naozaj obrovská. Je až zvláštne, že tu budeme spať úplne sami.

4. deň

Preintalerhütte – Riesachsee – Riesachfälle - Schladming

Ráno sa budíme do upršaného dňa. Hoci nás čaká len zostup k vodopádom Riesachfälle, a potom šup na autobus do Schladmingu, bez dažďa by to bolo veru lepšie. Z chaty odchádzame o 8.30 h. Máme zistené, že autobus jazdí každé 2 hodiny, začínajúc o 9-tej, snáď sa nám podarí stihnúť spoj o 11-tej. Svižne schádzame z chaty do doliny, chodník postupne prechádza do širšej štrkovej cesty. Prechádzame cez osadu Kotalm. Míňame ešte ďalšie dve miniatúrne osady, kým prídeme k jazeru Riesachsee (1338 m). Konečne trochu prestáva pršať, a tak si chvíľu vychutnávame krásu miestnych hôr a pocit samoty.

Hneď za jazerom odbáčame na chodník k vodopádom Riesachfälle. Obvykle tu bývajú asi davy ľudí, daždivé počasie má aspoň tú výhodu, že sme tu zatiaľ úplne sami. Chodník popri vodopádoch vedie po kovových lávkach a rebríkoch, všetko je typicky rakúsky bezpečné, ale mne to vôbec neprekáža. Stojíme hneď pri prvom vodopáde. Masa vody, ktorá sa valí korytom po daždi a topení snehu, je neuveriteľná. Rebríkom dole, potom opäť kúsok hore, je to tu pestré. Prichádza lanový most, hlavná atrakcia oblasti. Most visí 35 m nad vodou a má dĺžku 50 metrov. Tu stretáme prvých ľudí, dôchodcovský pár. Opäť klesáme. Trasa je urobená veľmi dobre, nechýbajú výhľadové body na vodopády a divokú vodu. Však si aj túto oblasť nazývajú „WildeWasser“. Ešte posledná fotka pri veľkom vodopáde, kde voda hučí a melie sa ako v obrovskom mlyne, a už len utekáme na zastávku pod vodopádmi (1079 m). Veru, nepamätám sa, či som už niekedy videla väčší hukot ako práve na týchto vodopádoch.

Autobus prichádza, stihli sme to akurát. Vyskakujú Japonci a iní turisti, my nasadáme a tešíme sa, že sme si to prešli v tak príjemnej atmosfére bez ľudí. Kupujeme si lístok na údolnú stanicu lanovky na Hochwurzen, kde sme pred štyrmi dňami začínali a kde sme nechali auto. Autobus nás vezie dolinou Untertal, ktorá je veľmi dlhá, ale pekná. Pri lanovke vysadáme a čaká nás posledné prekvapenie. Pozerám tam, kde bolo zaparkované auto. Nie je tam nič. Chytá ma panika, keď si zrazu uvedomím, že plocha je nejaká vylepšená, asi to tu upravovali, na kuse pribudol nový asfalt. Ale žeby preto odsunuli nejako autá? Ideme o úroveň vyššie, a tam to vidím – autá sú naukladané jedno vedľa druhého, pánkovia práve skladajú takým mechanizmom ako odťahová služba ďalšie. Aj naše je tam. Uff.. Ešteže tak. Je obed, spokojne nasadáme a mierime domov. Tento výlet bol napriek nepriazni počasia naozaj super.

Túra sa konala v dňoch 27. - 30. 6. 2014.
Článok popisuje posledné 2 dni putovania.
Autori fotografií: Andrea Morongová a Matúš Morong

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek