Grandlspitz Klettersteig

V polovici augusta som zavítal do Salzburska. Prespal som v kempe a skoro ráno som sa presunul pod Dientner Sattel. Autíčko som odstavil na malom parkovisku pri ceste a o 6.30 h som začal šliapať. Nasadil som ostré tempo, pretože som plánoval nocovať na chate Matras Haus na vrchole Hochkönigu a chatár drží rezervácie iba do 17-tej. Ak prídem neskôr, posteľ sa mi nemusí ujsť. Minul som Erich Hütte, ktorá bola beznádejne obsadená, a na druhom rázcestí som zahol doprava. Chodník ma priviedol pod skalnú stenu, v ktorej je vytýčená ferrata Grandlspitz. Navliekol som si ferratový set, na hlavu som si nasadil prilbu a začal som šplhať.

Ferrata Grandlspitz je značne exponovaná. Vedie takmer kolmo hore skalou, na ktorej sú len nevýrazné chyty a stupy. Je to zvláštne, pretože na vápenci je obyčajne chytov a stupov dosť. Oceľové lano je iba prevlečené cez oká skôb, teda nie je v nich upevnené. Je to nepríjemné, pretože som na našpanovanom lane cítil všetky pohyby turistov, ktorí liezli asi 20 metrov nado mnou. Tento spôsob uchytenia oceľového lana sa používa v Slovinsku, pretože je vhodný na menej náročné zaistené cesty. Grandlspitz Klettersteig má však oficiálne náročnosť C/D, hoci ja by som jej dal D-čko.

Trasa nie je dlhá, na výšku má iba 170 metrov, a končí na vrchole skalnej veže. Nástup na Königsjodler Klettersteig je vzdialený vzdušnou čiarou iba pár desiatok metrov, no chodník tam nevedie. Mal by som pekne zísť až na rázcestie dolu pod Grandlspitz Klettersteig a stade sa opäť štverať hore. Keďže sa mi nechcelo strácať ťažko vybojované výškové metre, vybral som sa k nástupu odhadom po skalách, svahoch a lávkach. Keď je človek primerane opatrný, nie je to nijako zvlášť náročné.

Königsjodler Klettersteig

Bolo ráno, no vďaka peknému počasiu bolo na Königsjodleri plno. Na plošinke sa skupiny turistov navliekali do ferratových setov a vyrážali na jednu z najdlhších zaistených ciest v Rakúsku. Chytil som sa lana a začal som sa šplhať na úvodnú, Kvetinovú vežu. Königsjodler Klettersteig postavili v roku 2001 mimoriadne atraktívne. Oceľové lano človeka vedie na jednu špicatú skalnú vežu za druhou. Samozrejme, keď sa na vežu vylezie, na opačnej strane z nej musíte zliezť. Je tu jeden krátky lanový mostík a na jednom mieste je medzi vežami natiahnuté iba jedno jediné lano. Turisti sa majú po ňom spúšťať na kladke, tú však nikto so sebou nevláči. Preto tam ľudia visia na karabínach a šúchajú ich o oceľové lano. Komu sa takýto postup so škrípaním ocele nepáči, môže kladku obísť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Podľa Internetu je náročnosť Königsjodleru D, čo sedí. Na ferrate som stretol niekoľko skupín Slovákov a Čechov, ako aj zopár Nemcov. Rakúšania boli vo výraznej menšine. Na druhej strane, išli ako draci a skupinky cudzincov obiehali vari dvojnásobnou rýchlosťou.

Keď človek prejde asi dve tretiny trasy, skalné vežičky zmiznú. Treba trochu vystúpať po šikmej skalnej platni a prichádza najnáročnejší úsek, liepanie sa na masívnu Chomútovú vežu, na ktorú sa lezie takmer kolmo hore. Tento úsek sa veľmi ponáša na Grandlspitz Klettersteig, akurát že lano je na skobách uchytené pevne. Je tu málo miest, na ktorých sa dá obiehať, preto tu bola zápcha. Viac sme čakali ako liezli.

Na opačnej strane sa z Chomútovej veže schádza. Nasleduje ešte jeden exponovanejší úsek a čosi medzi žľabom a komínikom a stojím na konci ferraty. Je naozaj pekná, ale vidno, že má už zopár rokov. Keby ju stavali dnes, viedli by ju trochu ináč. Bola by náročnejšia a najmä o dosť exponovanejšia.

Birgkar Steig

Ferrata ma “vypľula” na okraji náhornej plošiny. Kúsok som zbehol a nato som vyšiel ku chate Matras Haus na vrchole Hochkönigu (2941 m). Vrchol je najvyšším v Berchtesgadenských Alpách (Berchtesgadener Alpen) a je z neho nádherný výhľad. Špatí ho iba chata. Keďže som sa tam ocitol skoro, bol som tam o 14-tej, tak som u chatára zrušil rezerváciu a vydal som sa na spiatočnú cestu.

Dolu som samozrejme nešiel ferratou, ale chodníkom Birgkar Steig. Aj ten je istený, dá sa však pohodlne absolvovať bez ferratového setu. Nebezpečie tu číha v podobe padajúcich kameňov, takže prilba sa zíde. Na chodníku je množstvo starého železa a po odbočku k nástupu na Königsjodler Klettersteig je celkom dobre vyznačený. Ďalej je to však o poznanie horšie. Často som kráčal iba pár metrov od značeného chodníka a očami som ho márne hľadal.

Zbehol som na Stegmoos Alm. Tam značený chodník zahol na východ, zatiaľ čo ja som chcel ísť na juhozápad. Vzal som do ruky kompas a vybral som sa krížom cez elektrické ohradníky. No, to som si dal. Prešiel som lesík a za ním ma čakalo hlboké koryto potoka. Zliezol som doň a s problémami som sa z neho na opačnej strane vyškriabal, ale keď som po pár metroch narazil na ďalší hlboký žľab, vzdal som to. Močaristou lúkou som sa vydriapal asi 40 výškových metrov a prišiel som na zvážnicu, ktorá ma zaviedla k hotelu Birgkar. Pri hoteli je výdatný prameň vody, jediný, ktorý som počas dnešného výletu míňal. Lôchal som ju ako smädná ťava. Nato som sa po asfaltke vrátil na parkovisko a presunul som sa do kempu. Ďalší deň som zamieril do Vysokých Taur (Hohe Tauern).

Záver

Berchtesgadenské Alpy (Berchtesgadener Alpen) mi v okolí Hochkönigu pripomínajú Dachstein nad Schladmingom. Sú to vápencové pohoria s veľkou náhornou plošinou, ktorá smerom na sever klesá, takže najvyššie kopce, ktoré majú podobnú nadmorskú výšku, sú na jej južnom okraji. Akurát v Berchdesgadenských Alpách sa ľadovec takmer úplne roztopil.