Po dohadovaní sa, koho berieme do auta, sme to nakoniec uzavreli romantickým dvojzáprahom, najkrajšou horalkou na svete a mnou. Cieľ bol Mont Blanc a úzke či široké okolie Álp. Kúpime si mapu a niekam sa vyberieme. Dovolenku si vyberám opäť po letnej sezóne, čo je naozaj výhoda. Ustálenejšie počasie, menej ľudí ale hlavne, konečne otvorili Refuge du Goûter, čo je chata pod Mont Blancom, ktorú sme si rezervovali 5 mesiacov dopredu. Takže prvý predpoklad bol splnený, vyrazili sme na cestu.

Autopozdrav z Francúzska

Keď si dáte autopilota, v Chamonix ste z Banskej Bystrice do 15 hodín. My sme však išli z Pohronskej Polhory, takže nám to trvalo tri dni. Skromne sme vyrátali, že sa s naftou vmestíme do 200,- €, ale nejako sme zabudli na slovenské, rakúske, talianske a francúzske diaľnice. Švajčiarskym sme sa vyhli, skoro, lebo mali síce lacnú, ale iba ročnú známku. Zato Talianom sme za 600 kilometrov zaplatili asi 60,- €. Ale nesťažujeme sa, v aute vládne veselá atmosféra a s heslom „peniaze nie sú problém“, ideme rovno za objavovaním nášho sveta. V nemecky hovoriacom, talianskom Brixne si dávame deň oddych, a potom pokračujeme smer Vall d´ Aosta, kde si chceme spraviť poobede akože aklimatizačný výstup „Kilianovým“ štýlom (rýchlo a zbesilo) na štvortisícovku Gran Paradiso. S ďalším heslom dňa, „čím rýchlejšie pôjdeš, tým tam budeš skôr“, sme minuli správny výjazd z diaľnice a po piatich tuneloch (na Slovensku je ich šesť dokopy) sme boli zrazu pred najväčším a najstráženejším, staručkým Tunelom de Mont Blanc, ktorý vedie, ako naznačuje názov, popod celý masív Mont Blancu. Tak sme si ho najprv obzreli pekne zo spodu, prehliadka nás stála 40,- €, ale stálo to za to. Len tu zrazu blesk, „niekto nás fotí v tuneli? Usmievaj sa, kým môžeš, pretože na konci tunela nebude biele svetlo, ale páni policajti..“ . Neboli, tak asi príde pozdrav z Francúzska. Neplánovane sme vo svetoznámom centre zimných športov Chamonix o deň skôr, využívame to však na zoznamovanie sa s alpskými chodníkmi, plesami, kozorohmi a nádhernou panorámou. V sobotu si dávame oddych, spoznávajúc miestnu kultúru a francúzske trhy a podvečer sa presúvame na miesto určenia, parkovisko v dedinke Bionnassay neďaleko St. Gervais, odkiaľ vyráža vláčik pod Mont Blanc. My, ako správni Slováci, ideme pekne pešo, a hlavne zadarmo. Máme však svoju hrdosť a pokiaľ nám nohy slúžia nechceme horu podvádzať uľahčovaním. Večer posledné balenie a vyhadzovanie zbytočností, ešte zopár pivových jonťákov na preskúšanie obličiek a ide sa spať.

Ráno je dobrá zima, no za to jasno. Z nášho parkoviska (1300 m) vidieť dnešný cieľ - Refuge du Goûter, ktorý je od nás vyššie „len“ o 2500 metrov. To dáme. Volíme rezkejšie tempo (pretože čím rýchlejšie ideš, tým tam budeš skôr) aj kvôli zohriatiu organizmu na prevádzkovú teplotu. Turistický chodník je nádherne vykosený, až do výšky bujnejúcej vegetácie. O všetky chodníky sa poriadne starajú, lebo vedia, že ich to živí. Cestou stretávame voľne pasúci sa dobytok, neskôr kozorožce a mám z toho náramný zážitok, ako chlapec z mesta. Asi po 2 hodinách sme na konečnej stanici spomínaného vláčika Tramway du Mont Blanc vo výške 2400 m o hodinu skôr ako vláčik s turistami. Neďaleko nás je majestátny ľadovec Bionnassay, popri ktorom sa kľukatí náš chodník. Zastavujeme sa na chate Refuge du Nid d'Aigle na čaj, no s príchodom vláčikových turistov sa onedlho znovu dávame do pohybu tiež. Konečne začína svietiť slnko, ktoré do nás vlieva pozitívnu energiu. Rýchlo naberáme výškové metre, začíname kráčať po skalách, objavujú sa zbytky po nedávnom snežení, chodník je celkom exponovaný, takže prezúvame na ťažší kaliber. Teda moja milá prezúva, ja si to odkrúcam v ťažkých od spodu a „teším“ sa na zostup. Stále je to však príjemný, serpentínový a mierne primrznutý chodníček hore skalnatým návrším až do výšky 3200 metrov ku ďalšej chate Refuge de Tête Rousse. V nej si za krásneho slnečného počasia vychutnávame obedňajšiu pauzu s nádherným výhľadom na dolinu a okolité kopčiská. Je okolo obeda a máme 5 hodín na to, aby sme sa stihli ubytovať na chate Gouter, kde je to "len 600 výškových", no skoro kolmých metrov po skalnom útese.

Dobrá investícia

Prichádza skoro najnebezpečnejší úsek našej cesty – traverz cez Grand Couloir. Je to jeden z mnohých žľabov v skalnom útese masívu Aiguille de Goûter, ktorým v jeho spodnej časti prechádza chodník. Nebezpečný je kvôli tomu, že počas leta, kedy v žľabe nie je sneh (resp. sa topí), sa spontánne uvoľňujú skaly z nespevneného podkladu. Tie počas padania 600-metrovým strmým žľabom naberú ohromnú rýchlosť, čo pri kontakte s prekážkou môže spôsobiť fatálne následky. V praxi to vyzerá tak, že sa na bezpečnom mieste na jednej strane žľabu čaká, kým dopadá aktuálna várka kameňov, keď je relatívny pokoj a nikto z hora nekričí „rooocks!!!“, rýchlym tempom až behom sa presúvame po uzučkom chodníčku na druhú stranu žľabu, popri čom dávame pozor či nehrozí akútne zasiahnutie kameňom a snažíme sa nepošmyknúť do strmej šotoliny pod nami. Našťastie sme úsek zvládli bez ujmy, a tak pokračujeme striedavo dvoj/štvornožky po mierne zasneženom chodníčku. Samozrejme s prilbami a sedačkami, no bez mačiek, keďže sneh sa každú chvíľu roztopí. Po asi 3 hodinách pomalým tempom sme pod vrcholom útesu, kde z každej strany chodníčka je z oceľového lana urobená diaľnica. Využívame ju, aj to len pre istotu, keďže terén je stále viac exponovanejší, no nie je to žiadna hrôza. Žiadne náročné lezenie, iba prekonávanie strmších úsekov či balvanov za pomoci rúk. Konečne sme hore, vystupujeme na terasu starej útulne Gouter, ktorá je zatvorená. Stále vládne krásne počasie, no zdola sa tlačia oblaky. Obúvame si mačky, a po večne zasneženom hrebeni sa presúvame asi 300 metrov do našej novučičkej chaty Refuge du Goûter.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vesmírne teleso, ako zvonku vyzerá chata, ešte vonia novotou. Veď len pred 2 rokmi ju postavili za 7,5 milióna €. Napadá mi narážka, čo by postavili u nás za toľko peňazí, ale nebudem to radšej rozvíjať. Keď som tu bol prvý raz, ešte sa dalo v blízkosti chaty bivakovať v stane, no po otvorení chaty, je to zakázané, čo mi príde logické. Interiér chaty je efektívne využitý, hneď za vchodom je veľký priestor na prezúvanie a odloženie horolezeckého materiálu, za ním veľká jedáleň s recepciou, na horných poschodiach ubytovanie pre 120 ľudí, každý má svoju posteľ, s perinou a vankúšom! Tým pádom sme úplne zbytočne niesli spacáky. Na chodbách podtlakové WC s kúpeľňou. Paráda, skorom som našiel aj sprchu, ale to by už bolo priveľa. Oplatilo sa investovať 75,- € (aj to po zľave Alpenverein, plná cena je 100,- € s večerou). Večera sa podávala o 18.30 h, na ktorú prišla moja milá v zlom stave, spôsobenom vyčerpaním, dehydratáciou a nadmorskou výškou. Takže som mal o večeru viac a moja polovička namiesto jedla doplnila aspoň spánok, ktorý som obetoval na večerné kochanie sa západom slnka.

Dvaja zombíci pod vrcholom

Ráno o 3-tej sme si bolesti hlavy vymenili, no vedúca zájazdu vyhlásila, že ideme na to. Tak nebolo čo riešiť, pol tabletky tramadolu pomohlo, aspoň čo sa týka mňa. Vyrazili sme medzi poslednými ešte za tmy okolo 4.30 h. Nebola veľká zima, ale vedeli sme, že hore behom nepôjdeme, tak sme naobliekali všetko, čo sme mali a pekne pomaly naviazaní na seba sme si užívali nočný pochod pod hviezdami. S brieždením sme pomaly objavovali majestátnosť pohoria, v ktorom sa nachádzame. Po prekonaní Dom de Goûter (4300 m) sme objavili dnešný vrchol. Následné veľmi príjemné klesanie do sedla pod núdzovou útulňou Vallot (4362 m) sme využili na rozprúdenie krvi v našich zmrznutých nohách. Hore kopcom to už išlo o trochu ťažšie, najmä keď sa začal do nás opierať mrazivý vietor so závejmi maličkých ľadových kryštálikov, ktoré veľmi bolestivo dopadali na odkryté časti tváre. Konečne sme boli v útulni. Bola to skôr veľká plechovka, ktorá je dobrá na oddych a úkryt pred vetrom či nečasom, ale na dlhodobejší pobyt či dokonca prespatie (ako to zvyknú robiť Poliaci, Česi či Slováci) nie je vhodná. Ale dá sa, pokiaľ vám neprekáža nadmorská výška a hlavne neskutočný neporiadok a zápach. Ľudia sú naozaj zvláštny druh...

Posilnení zamrznutým nápojom (termosku s čajom sme si zabudli na chate), keksami, suchým chlebom a podobnými nedomyslenými hlúposťami, sme si na seba obliekli ešte jednu vrstvu, do vrecka napchali nejaké super energetické gély ako prvú pomoc pred akútnym „hypo hypo“ a hybaj hore. Vietor nebol až taký hrozný, no vedel naozaj výborne nahlodávať psychickú pohodu a morálku nášho družstva. Spomínané maličké ľadové kryštáliky bodali aj do najmenšieho odkrytého miesta ako osie žihadlá. Bola to jednoducho výzva a my sme to museli akceptovať. S tým aké bolo nádherné slnečné počasie sme ani nemali nad čím uvažovať. Už omnoho pomalšie ako tomu bolo v doline, sme kráčali po zasneženom, no dobre prechodenom hrebeni, ktorý sa priamoúmerne výške zužoval. Naozaj silné zážitky umocňovala panoráma okolo nás a hlbokánska strmina, ktorá bola len pol kroka na jednu či druhú stranu. Konečne posledný úsek hrebeňa, ktorý sa stáčal na východ. Preto konečne, pretože sme mali obaja celkom dosť. Aj preto, že som sa skúšal vžiť do Katkinho paleo, vege či akého štýlu a posledné 2 hodiny som nejedol a len trochu pil. Samozrejme týmto štýlom boli pod vrcholom už dvaja zombíci. Zažívací trakt bol spolu s kardiovaskulárnym celkom mimo, že čo to na nich skúšame, ale našťastie sme kráčali po najužšom hrebeni, ktorý znamenal, že sme pár metrov od vrcholu. Aj tak bolo a hore už nebolo kam ísť.

Vrchol Mont Blancu (4810 m). Pre mňa už druhý, ako väčšinou pri našich spoločných kopcoch, ktoré som už sám vyliezol a chcem ich ukázať milovanej žene. Vrchol netreba opisovať, je všade rovnaký, vyššie už nič nie je, akurát že panoráma je iná, krásna, tak vzdialená a zároveň tak blízka. Ale čo je zaujímavé, že je naozaj biely, žiadna skala, práve preto tam asi nie je nič, žiadny kríž alebo niečo, čo by označovalo vrchol, ani len netuším koľko snehu bolo pod nami. A to sa mi na tom najviac páčilo. Čistý nepoškvrnený Mont Blanc.

Najvyšší bod Álp si užívame asi 15 minút, počas ktorých sa nám vracia farba do tváre a mráz do nôh. Teraz to bude už len prudko nadol, takých 3500 metrov a sme tam, pri našom aute. Zhruba o 9.30 h sa teda otáčame a po rovnakej trase uzučkým hrebeňom sa pomaly, ale isto posúvame do nižších polôh. Cesta dole je príjemnejšia, na ľadový vietor sme si zvykli a celkovo to ide dole ľahšie. Nároky na spotrebu energie sa zminimalizovali, takže aj celková slabosť ustupuje veselším náladám. Samozrejme iba opatrný zostup zaručí náš úspech. Pekne pomaly, na seba naviazaní prekračujeme z nohy na nohu, až kým sa opäť po pár hodinách neocitáme pred našou chatou Gouter, kde sme si nechali všetky nepotrebné veci. Zabudnutý čaj sme si vychutnali plnými dúškami, a tak už menej dehydrovaní sme sa pustili dole skalnatým chodníčkom po útese pod chatou. Stále pomaly a opatrne, lebo vždy je kde spadnúť, aj keď včerajší sneh úplne zmizol, ideme na istotu. Opäť sa stretávame so smrtkou v žľabe plnom padajúcich skál. Tento raz sme mali kus šťastia, pretože vo chvíli, keď sme boli v strede žľabu, sme spozorovali padajúce skaly, našťastie sme sa rýchlo stihli vrátiť naspäť. Následný pokus bol v poriadku, aj chodník úplne suchý, takže nebezpečenstvo prekonané a hurá na polievku do ďalšej chaty, odkiaľ to je už "len pár hodín", no stále dole.

Slniečko pomaly zapadá, kozorožce sú všade prítomné a lúčia sa snami. Vláčik sme nestihli, tak sme aspoň ušetrili. Kľukatý chodníček sa nám zdá byť nekonečný. Posledné 3 km sa splnili moje očakávania s ťažkou obuvou. Pocitovo som si necítil svoje chodidla, takže som len bezducho predkopával končatiny v smere jazdy, za to moja partnerka cupotala popri mne akoby sme ani nemali v nohách 3500 zostupových metrov. Konečne známe ovce a za nimi ďalšie, za ktorými musí byť naše autíčko. A bolo tam. Ani pivo som nedopil, ani nohy som si neumyl, ale rýchlo som sa zvalil do našej postele a začal snívať krásny sen o Mont Blancu.

Praktické informácie

Klasická cesta (akou sa zvykne nazývať, a ktorou sme išli) na Mont Blanc je náročná turistická vysokohorská a ľadovcová trasa. Je to však podľa môjho názoru najľahšia a najbezpečnejšia trasa. Za ideálnych podmienok sa stretnete so snehom až na chate Refuge du Goûter (3800 m), pričom si cestu viete uľahčiť využitím vláčika (do výšky 2500 m). Mont Blanc a späť viete uvedenou cestou urobiť aj za dva dni (aj za deň, čo bude náš cieľ o rok), ale je to naozaj fyzicky náročný výkon pre zdatných turistov. Je lepšie využiť jednu či dve chaty na prenocovanie, a tiež hnať sa rýchlo hore nie je pre každý organizmus dobré.

Na trase máte k dispozícií hneď tri horské chaty (Refuge du Nid d'Aigle /2482 m/, Refuge de Tête Rousse /3167 m/, Refuge du Goûter /3835 m/), na ktoré sa musíte vopred objednať, dve takpovediac po našom, útulne (Cabane de Rognes /2768 m/, Refuge Vallot /4362 m/), ktoré sú zadarmo, a jeden pľac na legálne postavenie stanu pri chate Refuge Tête Rousse (3167 m). Všetko nájdete na internete.

Naše vybavenie: čiapka, hrubé aj tenké rukavice, dve bufky, okuliare (dioptrické, slnečné a lyžiarske), 4 termotričká, flisová mikina, vetrovka (páperka + s membránou), nohavice (elasťáky, vlnené spodky, hrubšie softshellové, rifle)). Vyššia tvrdá obuv, stúpacie železá, čakan, paličky, sedací úväz, 20-metrové lano, pár ľadovcových skrutiek, 4 karabíny, ferratový set (my sme mali ploché/okrúhle slučky), prilba, spací vak (v našom prípade nepotrebný), termoska, suché ponožky a podobne.

Naše tempo zodpovedalo určitej kondičnej príprave a častému pobytu v horách, čo nám umožnilo výstup aj bez aklimatizácie (čo u väčšiny ľudí neplatí). Samozrejme náš nedostatočný prísun jedla a pitia sa nám pod kopcom rýchlo vypomstil. Bolo nám zle od žalúdka, slabosť plus určité príznaky výškovej choroby spojené s nadmorskou výškou ako bolesť či točenie hlavy. Jedenie a hlavne hydratácia organizmu je obzvlášť dôležitá. V každom prípade nie sme majstri sveta, že sme vyšli na Mont Blanc, ale tešíme sa z toho ako kone, že nám kopec dovolil pozrieť sa z jeho vrcholu a bezpečne zostúpiť dole. Celkovo Vás však okolie Mont Blancu aj bez jeho vrcholu musí uchvátiť.

Odporúčam navštíviť!

Náš cieľ bola samozrejme cesta, ktorá nás naučila spoznávať a vážiť si samého seba, rovnako ako všetky naše cesty za určitým, často horským cieľom.

Hore zdar!

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek