Je krásny októbrový víkend. Deň je ako vymaľovaný a rokliny Slovenského raja volajú na človeka, len aby vstúpil. Nuž čo, Suchá Belá a Veľký Sokol sú po ruke, chuť je veľká a batoh plný. Vstup do raja a parkovné na Podlesku sú zaplatené, takže je načase vstúpiť do tajomnej divočiny.

Naša výbava je obohatená o pevnú obuv, nepremokavé chrániče nôh, čo sa však nedalo povedať o mladých návštevníkov z Maďarska, ktorí sa cez roklinu vybrali len v plátených sandálkach. Ich premočené nohy sa lemravo pohybovali po klzkých stenách rokliny a hnedé fľaky na ich zadkoch dávali tušiť, že zemská príťažlivosť a šmykľavý terén nie je vhodná kombinácia. Nuž čo, správca Raja asi takto dáva jasne najavo cudzím návštevníkom, že za vstupné do Raja, porovnateľné so zahraničím západne od našej republiky, môžu očakávať nezabudnuteľné zážitky. No a pri troche šťastia aj dúfať, že sa sem vrátia.

My pokračujeme ďalej. Ideme, pozeráme sa, obzeráme sa a neprestávame sa diviť. Kadiaľ teraz? Všade samá voda, klzké steny rokliny sú vysoké, šmykľavé a obísť sa nedajú, tak len cez vodu. Tu asi správca raja zabudol dať mostík alebo lávku. Alebo že by to tak malo byť? Pozrieme sa vpravo a z vody trčí veľký kameň. Obďaleč ďalší. A ďalší. Nuž skáčeme po kameňoch ako tatranské kamzíky, sem-tam sa kameň kýve, padáme do vody, vyskočíme a bežíme. Nuž, ďakujeme ti, správca, za prekážkový beh. Čo na tom, že nám unikajú pohľady a nedokážeme sa kochať. No, ale musíme pokračovať, veď naspäť sa síce dá ísť, ale sa nesmie.

Cestou stretávame samé prekvapenia. Pozrite sa, zakričal niekto, tu úplne chýba rebrík, tu zase stúpačka, aha nie je tu reťaz a tamto sa voda úplne prelieva cez rebrík. A cesta inde nevedie. Musíme ísť. Začíname pochybovať. Má to tak byť, alebo čo sa tu stalo? Cestu nám krížia popadané kmene lemujúce lávky, na niektorých miestach ich úplne zahatali, dokonca sme stretli aj akéhosi strážcu rokliny, ktorého sme museli obchádzať zboku. Veď je to peň, skríkol ktosi, potom nasledovala chvíľa atletiky, keď sme prekonávali šmykľavú kladu ponad vodu a ostré kamene. Nad vodopádom si sadáme a ponárame sa do hukotu vody. Nohy máme mokré až po zadok a napriek ochrane nôh pred vodou, vpíjame nádheru očami do tela, len stále rozmýšľame nad myslením správcu Raja. Vstupné sme asi nemali platiť, veď je tu neporiadok, technické zabezpečenia polámané alebo úplne chýbajúce, voda sa obísť nedá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V tom nám zaplo. Samozrejme to tak má byť. Návštevník zaplatí vstupné do Raja a za to dostane neuveriteľný, jedinečný a neopakovateľný zážitok. Cudzincovi ukážeme, ako sa u nás veci majú, pričom najlepšie na tom je, že mu ani nepovieme, čo ho čaká a ako sa vystrojiť. Veď nech si užije pravú divočinu. Nech rozpráva o nás vo svete, ako to tu máme pekne zariadené a čo za zaplatené služby na Slovensku môže návštevník dostať. Veď turistický ruch je potrebné rozvíjať, ale hlavne plniť kasy.

Zhodujeme sa na tom, že sme zažili neuveriteľný víkend a to dokonca doma, na Slovensku. Veď, kde inde. Sme plní zážitkov, okúsili sme, ako to je, keď musíte prekonávať vodu, šmykľavé kmene, polámané rebríky, úseky bez akéhokoľvek náznaku smeru cesty alebo chodníka. Máme mokré ruky, nohy, zadky, ale vďaka rovnováhe aspoň suché oblečenie v ruksaku. Netušili sme, že je zámerom správcu Raja poskytnúť návštevníkovi splnenie si tajných či nesplnených snov. A s možnosťou si to všetko "kúpiť".

Vraciame sa na parkovisko. Trochu mokrí, trochu špinaví, pričom tu nachádzame prázdny autobus z Maďarska. Šofér prešľapuje na mieste a lámanou angličtinou sa nás pýta na svojich zverencov. Nakoľko Ferko vie po maďarsky, ubezpečí Arpiho, že jeho rodáci sa určite vrátia. Mokrí, špinaví, asi aj hladní a smädní, ale určite s vedomím, že jedna cesta do Slovenského raja úplne stačí.

Alebo je to úplne, ale úplne o inom, pán správca Slovenského raja?