Remetské Hámre

Je teplé sobotné júlové popoludnie, doliny Vihorlatských vrchov pokrýva jemný opar. Autom vchádzame do obce Remetské Hámre, ktorá je hlavným východiskom túr v južnej časti Vihorlatských vrchov a je umiestnená v ústi doliny Okny. V ospalej obci je rušnejšie iba pri obchode, pred ktorým je stĺpik s turistickými smerovkami. Tu má začiatok niekoľko turistických značených chodníkov. My však nezastavujeme, ideme autom ďalej. Za dedinou sa cesta zužuje, prechádzame cez mostík ponad riečku Okna, za ktorou je otvorená závora (ešte nikdy som ju nezažil zatvorenú), vchádzame do lesa a pokračujeme ešte asi 8 km širokou dolinou až na miesto zvané Krivec. Tu sa nachádza veľké parkovisko a aj keď asfaltová cesta pokračuje, autá tu musia ostať. Ďalej je už cesta len pre lesníkov a VIP.

Z Remetských Hámrov na Krivec vedie popri asfaltke aj náučný chodník a modrá turistická značka. Takže nemotorizovaní turisti sa do dediny dostanú autobusmi zo Sobraniec alebo z Michaloviec a cestu, ktorú sme my prešli autom za niekoľko minút môžu absolvovať pešo za približne dve hodiny. Predtým však odporúčam prejsť sa trochu po dedine. Nachádza sa tu niekoľko zaujímavých stavieb z čias, keď v Remetských Hámroch a okolí ešte žila šľachta. Za dedinou, naľavo od cesty pri už spomínanej riečke Okna je na zvyškoch koľajníc umiestnená stará motorová lokomotíva s vagónom na odvoz dreva, ktorá pripomína, že kedysi v minulosti sa drevo aj v týchto lesoch ťažilo pomocou lesnej úzkorozchodnej železnice. Úzkokoľajka viedla z Remetských Hámrov až na Morské oko a do niekoľkých priľahlých dolín.

Morské oko

Na parkovisku je otvorený bufet a je tu značné množstvo áut. Hneď po odstavení auta si všímam, že oproti mne kráča jeden pán. Musíme zaplatiť parkovné – 35 korún nie je hrozná suma, za čo dostávam od pána zložený letáčik s informáciami o CHKO Vihorlat s fotkami a pečiatkou obce Remetské Hámre. Za parkoviskom modrá značka pokračuje po asfaltke. Najprv sa prudko stáča doľava a po niekoľkých desiatkach metrov stúpania pri drevenej besiedke zasa ostro doprava. Cesta pokračuje rovno miernym stúpaním, neskôr sa prehupne a klesá. Spolu to trvá asi 10 až 15 minút kým sa nám medzi stromami vynorí pokojná hladina Morského oka. Ako v zrkadle sa v nej odrážajú okolité kopce s jasne viditeľným bralom Sninského kameňa. Cestička sa stáča doľava, prechádza cez jazernú hrádzu, na ktorej sa zastavujeme a pozorujeme jazero. Hladina sa iba z diaľky zdala kľudná, voda v okolí hrádze je plná rýb, pravdepodobne pstruhov. Tento pohľad mi pripomína večerníčkové indiánske rozprávky, kde sa hovorilo: „ ...v riekach bolo toľko rýb, že sa až niekedy zdalo, akoby voda vrela“, a to najmä vtedy, keď im niektorí turisti hodia do vody zopár chlebových omrviniek. Za hrádzou už asfaltka nie je taká kvalitná, pokračuje po ľavej strane jazera. Po niekoľkých metroch prichádzame ku Kaštieliku. Je to sympatická lovecká vilka postavená na brehu jazera miestnou šľachtou, ktorej kedysi tieto lesy patrili. Zrejme bude dosť stará. V súčasnosti je účelovým zariadením Štátnych lesov SR www.lesy.sk/showdoc.do?docid=1439&chataId=112.

Malé Morské oko

Za Kaštielikom je turistický smerovník. Modrá značka pokračuje po brehu Morského oka a ďalej sa ňou dá dostať na Sninský kameň a až do Sniny. My však odbočujeme doľava na žltú. Tá už nejde po asfaltke, ale po lesnom chodníčku. Hneď za odbočkou nás „zdravia“ plechové verejné záchody. Ešte nikdy som sa nepokúšal zistiť, či sa aj používajú. Za nimi nasleduje najstrmší výstup celej túry. Netreba sa však zľaknúť, je to len krátky stupák, ktorý zvládnu aj menej zdatní turisti. Malé Morské oko má o 107 m vyššiu nadmorskú výšku ako Morské oko, tak niekde ju treba nabrať. Za stupákom sa chodníček stáča doprava a pokračuje už len mierne do kopca. Po niekoľkých minútach križuje chodníček lesná cesta, ktorá je značená ako cyklistický chodník. Ďalej pokračuje v miernom stúpaní. Tesne pred naším cieľom začne chodník klesať, až nás privíta odraz slnka na hladine Malého Morského oka, jedno nelegálne ohnisko a pri ňom kôpka smetia pozostávajúca aj z plechoviek od piva, sklenených fliaš a starej panvice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Malé Morské oko je oproti svojmu veľkému bratovi neporovnateľne menšie. Je to len také očko. Pre porovnanie: Morské oko má rozlohu 13,8 ha a Malé Morské oko iba 0,33 ha. Pri brehu pozorujeme dno jazera, či neuvidíme rakov, ale nevidíme nič. Podľa dostupných informácií by práve tu mali žiť. Iné zdroje hovoria, že raky sú aj vo veľkom Morskom oku. No ja som tam videl raky iba raz, a to asi pred dvadsiatimi rokmi. Keď som tam bol o niečo neskôr, žiadne raky už neboli. Možno sa stiahli na menej rušené miesta. Z iného zdroja som počul, že v Morskom oku raky vyhynuli a ostali iba v Malom Morskom oku. Kde je pravda, neviem. Tú poznajú iba znalci miestnej prírody. Ja sa už pátrania po rakoch pomaly chcem vzdať, no moja Anička ešte nie.

„V akej vode žijú raky?“ opýta sa.
„V čistej“ je moja správna odpoveď.
„A aká voda je najčistejšia?“ zase sa opýta.
„Taká, ktorá sa hýbe.“
„A kde tu môže byť taká voda?“
„Tam kde do jazierka vteká nejaký potôčik.“ odpovedáme si skoro súčasne.

Oproti nám na druhej strane jazera je viditeľný prítok. Naše pohľady z neho spoločne skĺznu na ľavý breh s vyšliapaným chodníkom. O chvíľu už stojíme na kameňoch na náprotivnom brehu. Potôčik sa len slabým prúdom vnára do jazera, ale voda tu je na pohľad čistejšia. Pozorne skúmame dno a ja zrazu počujem tichý výkrik: „Pozri sa, tam je!“ Anička prstom ukazuje na dno, po ktorom sa lenivo prechádza rak. Takže predsa sme ich objavili. Ešte niekoľko minút pozorujeme jazero a nachádzame aj ďalších krásavcov.

Len pre zaujímavosť, žltá značka pokračuje od Malého Morského oka až na hrebeň Vihorlatských vrchov, kde sa pripája na červenú značku. Tu sa dá pokračovať doľava na Vihorlat alebo opačným smerom na Sninský kameň. Na Morské oko sa dostávame po tej istej ceste, ako sme prišli.

Opäť na Morskom oku

Už na Krivci sme si všimli šípku s nápisom „bufet“, ktorá smerovala na Morské oko a po ceste sme videli ešte niekoľko podobných. Neodchádzame teda ešte preč, ale za Kaštielikom pokračujeme po modrej značke popri brehu jazera a hľadáme miesto, ktoré určovala šípka. Nejde však o žiadnu objavnú cestu za nejakým záhadným a neznámym cieľom. Vieme, že na najvzdialenejšom konci jazera sú ešte dve chaty, a tak predpokladáme, že bufet bude práve tam. A nemýlime sa. Hneď v prvej chate, ktorá tiež patrí lesnej správe je z ľavého boku otvorené okienko a za ním niekoľko mladých ochotných ľudí – personál bufetu. Pod okienkom je zopár stolov s lavicami a slnečníkmi. Celkom príjemné posedenie. Dávame si kávičku a čapovanú vineu, ale majú tu aj čapované pivko, destiláty, sladkosti, nanuky a iné drobnosti. Ceny sú bežné. Turistický chodník pokračuje ďalej okolo jazera až na hrádzu, no my na návrat volíme tú istú cestu po západnom brehu, po ktorej sme sem prišli. Opäť míňame Kaštielik, na hrádzi sa ešte raz obzrieme za Morským okom, a potom nás čaká už len klesanie na parkovisko Krivec. Áut je tu už pomenej. Nasadáme a naberáme smer Remetské Hámre a okolo Zemplínskej šíravy do Michaloviec.

Fotogaléria k článku