Pekné počasie minuloročného leta viac než prialo turistike, a tak sme s kamarátkou vymysleli a zaradili do nášho programu prechod Tatranskej magistrály v celej jej dĺžke. Mali sme predstavu, že to dáme za dva dni od Jalovca až po Veľké Biele pleso, s nocľahom na niektorej chate. Pri plánovaní sme usúdili, že východnú časť magistrály (od Štrbského Plesa po Veľké Biele pleso) máme priveľa krát prejdenú a opozeranú. Upriamili sme sa preto len na (pre nás zatiaľ neznámu) západnú časť, od Jalovca po Štrbské Pleso.

Trasa

Jalovec, horský hotel Mních – Tokariny – ústie Žiarskej doliny – ústie Úzkej doliny – ústie Bystrej doliny – Podbanské – Tri studničky – Jamské pleso – Štrbské Pleso

Budík zareval nemilosrdne o štvrtej ráno. V nočnej tme, navzdory predpovedi počasia, na parapety bubnoval síce slabý, ale dáždik. Zrevidovala som preto svoje rozhodnutie vydať sa na túru v teniskách, čo sa neskôr ukázalo ako zásah prozreteľnosti. Istý, a vôbec nie krátky, úsek turistického chodníka si totiž privlastnili ťažké mechanizmy na zvážanie dreva a blatu, hlbokému pol metra, sa nedalo vyhnúť. V polospánku sme sa obliekli, obuli turisticky smradľavé vibramy a vyrazili na železničnú stanicu. V rýchliku do Liptovského Mikuláša sme síce zaspali, avšak budík nás opäť vytrhol z mrákot po čase, ktorý nám pripadal ako tri minúty. Autobus do Jalovca mal odchod o 45 minút, mali sme však dohodu, že ak si taxikár zapýta menej ako 10,- eur, využijeme rýchlejší a pohodlnejší spôsob prepravy. Prvý šofér, ktorého sme oslovili, naozaj zapýtal menej, šťastný, že má prvé ranné zákazníčky. Celú cestu nám spestroval farbistými príhodami o stretnutí s medveďmi, takže sme sa začínali „tešiť“.

Vystúpili sme na rázcestí Bobrovecká Vápenica za Jalovcom, takmer na začiatku červenej značky. Horská dolina nad nami bola zahalená v pochmúrnej rannej hmle. Než sme však prišli na začiatok magistrály, omylom sme vbehli do areálu horského hotela Mních, čo sa ukázalo ako nemilá predzvesť celého dňa v znamení veľkého blúdenia...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Vypreparované“ taxikárovými príhodami o medveďoch, sme si v rannom lese začali hneď preventívne tlieskať. Keď nemám po ruke paličky, ktorými búcham o zem alebo sa mi nechce rozprávať, ako vtedy, po príliš krátkom nočnom spánku, tlieskam si, aby medvede vedeli, že sa na ne teším. Na rolničky veľmi neverím, ich zvuk je príliš slabý. Jedna kamarátka zvykla nosiť v každej ruke jeden korenistý sprej, ale popravde, ak by stretla medveďa, určite by v hystérii najskôr omráčila seba... To len tak pre spestrenie príbehu. Samozrejme, sme hneď za druhou zákrutou stretli zádumčivého starčeka. Netuším, či išiel ráno na huby, ale vždy sa hanbím, keď idem po lese tlieskajúc, posratá od strachu, a stretnem hocikoho, kto sa tvári, že čo tam trapoším.

Takmer hneď po úvode túry nás prebral slušný „stupák“ na poľanu Lanište a jazyky sa nám prebrali k životu – nadávaním. Západná časť magistrály nemá síce nejaké veľké celkové prevýšenie, sú však miesta, ktoré si určite každý „vychutná“, či už na začiatku, alebo na konci, keď má v nohách kopu kilometrov. Trasa vedie z veľkej časti lesom (alebo zvyškami porastu). Miestami sa z lesa vynára a človek prechádza cez nádherné liptovské podhorské lúky, kde sa pasú ovce. Idyla ako zo slovenskej ľudovej rozprávky. Hneď na prvej lúke sme boli konfrontované s nemilým faktom, a tým je mizerné až chýbajúce značenie takmer celej západnej časti trasy (česť výnimkám, no sú ojedinelé). Značky sú vyblednuté, schované na starých stromoch, v kríkoch, celé kilometre chýbajú úplne. Naša konverzácia sa tak celý deň točila prevažne v duchu:

A: Vidíš značku?
B: Nie.
A: A teraz?
B: Nie.
A: Sakra, niekde tu musí byť.
Dlho nič.
A: Nie to tam, zdá sa mi... Áno, áno, červená značka!!! Značka!!!

Blúdili sme naozaj veľa, nahnali sme si tak k celej trase zbytočných najmenej 5 kilometrov. Ešteže sa po lese motá toľko lesných robotníkov, horsko-služobníkov a náhodných obyvateľov chatiek, ktorých sme sa mohli spýtať na smer... Úplne najhoršia orientácia bola v lesných polomoch, kde sa ťaží drevo. Uprostred kalamity, ktorá sa spracúva, stojí osamotený strom, tak 400 až 500 metrov od bodu, kde stojíme my. A zdá sa nám, že je na ňom značka, ale to sa nám zdá aj na pni 300 metrov naľavo od neho, a na stĺpe 400 metrov napravo. Tak si vyber... Chodníčky v kalamitnom území sú prešliapané tak, že ich človek len tuší, ale nevidí. Najviac ma dostala odbočka na magistrálu v ústí Bystrej doliny. Poznala som to tam z predošlej túry. Rázcestník ukazuje smer jednoznačne – na štrkovú širokú cestu, ktorá slúži lesným robotníkom. Avšak cesta nie je magistrálou, dovedie vás na hlavnú asfaltovú cestu vedúcu do Pribyliny... Značka, ako sme zistili, tu nemá žiadny nástup. Jednoducho sa objaví v lese vľavo 20 metrov nad vami, a keď sa tam vyškriabete, zrazu je tam z ničoho-nič a odnikiaľ vedúci chodník.

Ústia západotatranských dolín, ktoré sme míňali na našej trase, nám boli míľnikom, vzdialené od seba približne 2 hodiny chôdze. Vždy sme sa sústredili len na ďalší úsek trasy, čo psychike celkom pomáhalo. Naozaj pozoruhodné je, že napriek niekdajšej návštevnosti Tatranskej magistrály a takmer ideálnym letným podmienkam (bolo síce pod mrakom, ale príjemne, muchy mali pohov) sme za celý deň stretli 3 (slovom troch) turistov. Ak nerátam úsek Jamské pleso - Štrbské Pleso, kde sa motali cepri. Keď sa tak človek zamyslí, že v minulosti „frčali“ flanelové košele a pumpky, a dnes máme všetky hyper-super-nano materiály, a predsa sedíme doma a výbava je pekne v skrini...

Na nízkej popularite a návštevnosti by síce mohol mať podiel aj stav trasy – slabé značkovanie a najmä rozsiahle polomy v okolí Podbanského, avšak rozhodne nejdem moralizovať a hádzať vinu na niekoho konkrétneho. Faktom je, že väčšina ľudí sa nechá ohlupovať konzumným spôsobom života, naletí na pekné obrázky a slogany reklám, vyvezie sa lanovkou na „chatu“ a celý rok žije na Facebooku z toho, že „boli v Tatrách“. Trasu preto odporúčam najmä „odľudom“ (ako som tiež), ďalej tým, ktorí by radi zažili ticho, dobrodružstvo a do istej miery aj nedotknutú rozprávkovú prírodu, ale aj tým, ktorí by radi znovuobjavili kedysi slávnu trasu naprieč Tatrami.

Zhodnotenie

Dĺžku úseku západnej časti magistrály, ktorú sme prešli, musím odpísať z údajov na mapách Hikingu, nakoľko mi moje super GPS hodinky skapali na Troch studničkách. Je to približne 40,1 km, a trvalo nám to aj s blúdením a s prestávkami na jedlo a pitie len niečo málo nad 9 hodín. Odporúčam jednoznačne pohodlné a odskúšané topánky. Aby ste nedopadli ako moja spoločníčka, ktorú otlaky na nohách pri prvom pohľade na cieľovú rovinku - Štrbské Pleso, prinútili vyhlásiť, že ona už ničomu neverí a všetko je jej jedno...

V električke si k nám, bohvie prečo (smrdeli sme na 2 kilometre), prisadli dvaja mládenci. Prvý sa nám pochválil, že bol v ten deň na túre "až na vodopád Skok". Potom sa spýtal nás, odkiaľže ideme my, a odpoveďou mu bol tak trochu sarkastický a aj bolestivý úškľabok, že z Jalovca. Na čo sa jeho kamarát srdečne rozosmial, lebo vedel, o čo ide, a ten prvý ostal veľmi smutný.

Za fotodokumentáciu ďakujem svojej spoločníčke, jej fotoaparátu a ochote, lebo ja som mala jeden z dní, kedy mi bolo zaťažko vyťahovať z batoha aj mobil.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek