Trasa

Sása – Zaježová – Rimáň – Blýskavica – Ďurovie vrch – sedlo Stará Huta – Sliačska Podpoľana – Plutov vrch – Packov vrch – Kriváň (väčšina trasy prechádza Rudnou magistrálou)

Javorie

Ešte pred vlastným opisom trasy chcem venovať pár slov pohoriu Javorie. Podobne ako vo Vihorlatských a Levočských vrchoch, aj tu podstatnú časť územia zaberá VVP (vojenský výcvikový priestor). Starší turisti ho budú určite poznať pod menom Lešť alebo Oremov laz. Z tohto dôvodu vedú tur. značené trasy len v jeho severnej časti. Pohorie má stratovulkanickú štruktúru, pôvodne zarovnaný povrch bol rozčlenený eróznou činnosťou vodných tokov. Charakter horskej krajiny silne, ale citlivo pozmenil človek. Vzniklo tu typické roztrúsené lazové osídlenie. Najvyšším bodom pohoria je vrch Javorie (1044 m n. m.).

Štart v Sáse

Z autobusu vystupujem v centre obce Sása. Ranný chlad ma dokonale preberá. Keďže som fanúšikom histórie a fortifikačných stavieb, nenechám si tu ujsť návštevu dvoch lokalít tohto charakteru. Ide o opevnený románsky kostol – pevnosť a hradný kaštieľ. Lokality sa nachádzajú v západnej časti obce, vedie k nim červená značka. Kostol s mohutným valovým a kamenným opevnením spoznáte ľahko. Zato na mieste hradného kaštieľa je k videniu už len veľmi málo. Ten stál v SZ cípe cintorína, ktorý sa nachádza asi 100 m na západ od kostola.

Zaježová

Vraciam sa späť do centra obce. Pri zastávke SAD je tur. smerovník, východisko do Sáskej doliny a ďalej do obce Zaježová. Viesť ma bude červená značka – Rudná magistrála. Mnohým turistom nebude tento úsek veľmi po chuti, lebo vedie po spevnenej ceste. No krása okolitej prírody to všetko vynahradí. Musím prejsť okolo poľnohospodárskeho družstva, aby som sa dostal na rozsiahle lúky. Tu sa na chvíľu zastavím a prezriem si na západe panorámu Štiavnických vrchov. Prechádzam riedkym lesom, plnom zaujímavo pokrútených stromov. Listy ešte hrajú všetkými farbami. Ani sa nenazdám, les zhustne, údolie sa zúži a som v Sáskej doline, na čo ma upozorní aj tur. smerovník. Za dolinou ma vítajú prvé domy roztrúseného osídlenia obce Zaježová a výhľad na hradbu okolitých vrchov. Jasne identifikujem dominanty tohto kraja, vrchy Javorie a Priečne bralo. Po necelých 2 km stojím v centre obce. No pozor! Nie je centrum ako centrum. Tu ho predstavuje len budova obecného úradu, zastávka SAD, pár domov a tur. smerovník. Búdka pri zastávke sa dá použiť ako núdzový úkryt.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rimáň a Blýskavica

Dlho sa tu nezdržím, prechádzam okolo obchodu (otvorený len v prac. dni) aby som po ďalšom kilometri odbočil z asfaltky na poľnú cestu. Míňam laz Podrimáň, kde ma veľmi hlasno víta svorka psov. Našťastie ma len zdvorilo očuchajú a nechajú v pokoji napredovať. Čaká ma stúpanie malými poľami. Upozorňujem, treba sa dívať okolo seba. Pohľady na okolitú krajinu sú veľmi pekné. Vstupujem do smrekového lesa, stúpanie sa zmierňuje. Prichádzam na okraj lúky. V jej strede sa nachádza laz Rimáň. Tu sa trochu viac zdržím. Má to na svedomí zas moja záľuba v stredovekých opevnených stavbách. Ešte začiatkom 20. stor. tu bol archeológmi objavený zemepanský opevnený dvorec z 13. - 14. stor. Hádam vari len najstaršia obyvateľka lazu mi vie ukázať, kde vtedy archeológovia kopali. Dnes na povrchu zeme nič nenasvedčuje, že tam stával panský dvorec. Pekne sa rozlúčim a poberám sa ďalej. Krížom cez zasneženú lúku prichádzam k rázcestiu Polomy. Kto chce vystúpiť na najvyšší bod pohoria – vrch Javorie, tomu odporúčam výstup práve odtiaľto. Treba ísť cestou južným smerom až na hrebeň (pozor, hrebeň tvorí hranicu VVP). Tu sa stočiť na východ a pokračovať hrebeňom až na vrchol (bez výhľadu).
Od rázcestia Polomy značka vedie mladým lesom a lúkou (výhľady na východ), až nad malú osadu Blýskavica. Víta ma zas brechot psov. Tentokrát sú však za plotmi, či na reťaziach. Jeden dedko si ma premeriava. Akosi nechápe, kde som sa tu nabral.

Masívom Ďurovie vrchu

Za osadou sa terén dosť mení. Predo mnou sa týči masív Makytovej a Ďurovie vrchu. Snehu pribúda, obúvam si snežnice. Takto vyzbrojený zdolávam stúpanie na vrchol Makytovej. Odtiaľto značka vedie po plochom hrebeni až na vrchol Ďurovie vrchu. Prechádzam okrajom zasnežených lúk s parádnymi pohľadmi na juhovýchod. Snažím sa identifikovať miesta, ktoré som už v minulosti navštívil. Na vrchole oddychujem a hlavne fotím. Blízke okolie ma natoľko nadchlo, že ho musím ešte niekedy navštíviť! Z vrcholu sa ide striedavo lesom, lúkami, stále v peknej prírodnej scenérii. Pred Červeňákovým vrchom vstupujem do lesa. Krátky výšvih a stojím na vrchole. Hlt pálenky ma rozohreje a tak pospevujúc si beťársku pesničku zostupujem lesom až do sedla Stará Huta.

Dobrí ľudia zo sedla Stará Huta

V sedle prichádzam k zastávke autobusu, kde je tur. smerovník. Na okolitých lúkach sa mienim utáboriť. Ešte predtým si chcem ale vypýtať v neďalekom dome vodu. Z komína sa dymí, čo je znak, že je gazda doma. Moju návštevu ohlasuje hlasný brechot dvoch statných čuvačov. Vo dverách sa objaví gazda. Pochválen buď Ježiš Kristus, pozdravím sa. Gazda ma pozve dnu. Po otázkach, čo tu robím a čo chcem, ma upozorňuje, že autobus do Zvolena je zrušený, tak kde chcem prespať? Keď mu poviem, že v sedle na lúke, neveriacky krúti hlavou. Ponúknem ho cigaretou a tak spolu fajčiac naraz veľmi rozhodne povie. Nie, nenecháme ťa spať vonku, budeš spať u mňa! Snažím sa mu oponovať, veď mám stan, spacák. On však rozhodne trvá na svojom. Aj gazdiná už behá okolo sporáka a hotuje mi večeru. Nakoniec ich pozvanie príjímam. Ráno sa budím v teplej perine. Z kuchyne až sem cítiť vôňu praženice so slaninou. Rýchlo vstanem. Gazda ma hneď usádza k stolu, gazdiná kladie predo mňa pravé gazdovské raňajky. Na rozlúčku si pripijeme pálenkou a už aj stojím na zastávke pri tur. smerovníku. Som dojatý, predsa len v horách ešte stále žijú dobrí ľudia... Ďakujem!

Ostrôžky

Pohorie Ostrôžky má charakter náhornej planiny. Hlboko zarezané doliny ho rozčlenili na menšie celky. Na strmých svahoch sa zachovali pôvodné lesy, ostatné územie je zväčša odlesnené, osídlenie má charakter lazov a samôt. Nachádza sa tu viacero minerálnych prameňov. Najvyšším vrchom je Ostrôžka (877 m. n. m.). Na rozdiel od Javoria, je tu hustejšia sieť turistických chodníkov.

Plutov vrch

Zo sedla Stará Huta pokračujem lesom až do osady Sliačska Podpoľana. Odtiaľto sa dá veľmi pohodlne cez lúky vystúpiť na najvyšší vrch Ostrôžok, Ostrôžku. Ten však neposkytuje žiaden výhľad. Na konci osady je prameň, ale ten je momentálne spútaný ľadom. Lesným chodníkom obchádzam Ostrôžku, prejdem viacerými lúkami až k asfaltovej ceste vedúcej sem z Podkriváňa. Za 15 min. sa už nachádzam pri tur. smerovníku Plutov vrch. Keďže je na mape vyznačený výhľad, neznačkovaným chodníkom vystúpim na jeho plochý odlesnený vrchol. Neverím vlastným očiam! Na severe mohutná Poľana, na juhu planiny s vrchom Bralce nad Ábelovou, na východe rozložitý Javor, na západe Ďurovie vrch a Javorie. Pre tento ozaj krásny výhľad osobne odporúčam každému turistovi sem odbočiť.

Cez lazy do Kriváňa

Z Plutovho vrchu zostupujem strmým svahom až k asfaltovej ceste do Kriváňa. Ako klesám, snehu ubúda. Stále pred sebou vidím majestátnu Poľanu. Pohľad na ňu ma bude sprevádzať až takmer na záver túry. Značka v týchto miestach vedie prevažne poľami, prejdem viacerými lazmi až k rázcestiu Packov vrch. Rudná magistrála odtiaľto pokračuje do rázovitého mestečka Detva. Ja sa nechávam zlákať modrou značkou, ktorá vedie zaujímavejším terénom, cez viaceré výhľadové body až do obce Kriváň. Z viacerých miest po ceste vidím pekne vrchy Javor a Ostrôžku. Citlivo zasadené lazy len dotvárajú krajinnú scenériu. Od lazu Lalíkovci vystúpim k rázcestiu Kajlov vrch. Sprava sa pripája žltá značka z Podkriváňa. Ostávam verný modrej. Tá akoby sa mi chcela zavďačiť, dovedie ma na posledný výhľadový bod trasy. Sadnem si na peň, urobím posledné fotky a už aj zostupujem do obce Kriváň. Na železničnej stanici si dám záverečné pivko, čím symbolicky zakončím svoje putovanie týmto krásnym krajom.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek