1. deň

Trenčín – Kubrá – Kubrá kyselka – Kubrica – RS SP Trenčín – sedlo Lúčky – Peťovka – Motešice – horáreň Sliač – sedlo Veľké Lúky – Uhlisko – Chata Baské

V Trenčíne som vystúpil z vlaku do zamračeného dňa. Ešteže nepršalo, a tak som rázne vykročil po červenej, aby som čo najskôr mal nezáživnú časť po Kubrú za sebou. Pred kostolom v Kubrej sa na ceste motalo hrdzavé mača, ktoré sa okamžite začalo obtierať o moje nohy. Okrem poškrabkania za ušami som mu nemal čo ponúknuť, a tak som ho nechal skúmať okolitý svet. Krčma pri kyselke bola ešte zatvorená a naberať si kyselku v zime sa mi nechcelo. Zato som sa pristavil pri pútači IVV chodníkov mesta Trenčín. Pekne ich pomenovali Stanov, Ankin, Janov a Vladov. Dočítal som sa o možnosti kúpiť si zápisník a získať pečiatku v reštaurácii Rotunda na stanici v Trenčíne, čo sa mi tu už nepodarí, nuž som vykročil po ceste a žltej značke smerom na Kubricu. Po nej som totiž ešte nešiel, a tak prišlo konečne niečo nové. Na jednom z prvých domov v obci je pamätná tabuľa venovaná Štefanovi Racovi, popravenému za účasť na vzbure v srbskom Kragujevaci. Na hornom konci dediny ma prekvapil predaj kaprov z miestnych rybníkov. Na mape nič nie je a skôr by to človek čakal niekde na rovine. Asfaltka neustále stúpala do kopca a ocitol som sa pri rekreačnej zóne, ktorá je na mape. Pre Trenčanov asi pre blízkosť nie je až tak atraktívna a evidentne najlepšie časy má za sebou.

Konečne som sa ocitol v lese, na chodníčku. Stúpal som cez chuchvalce hmly a vôbec mi to, a ani samota neprekážali. Vytešoval som sa pohľadmi na hrdzavý les, v ktorom ostro svietili zožltnuté smrekovce opadavé. Z lesa som vyšiel na lúku, kde sa do mňa oprel studený vietor. Nasadil som si rukavice, čelenku, kapucňu a stále viac som sa chúlil do seba. Tak toto už nebola idylka vhodná na lesné dumky! Prešiel som popod poľovnícky posed – veď čo by to bolo za lúku bez neho a na informačnej tabuli č. 7 som si prečítal, že smerom naľavo ide Janov chodník (dlhá rodinná trasa) a napravo Vladov chodník (maratónska trasa). Žltá sa tu križuje s modrou. Môžu tu byť pekné výhľady, no cítil som sa ani v hrôzostrašnom filme Pes Baskervilský. Cez hmlu som nič nevidel, len z času na čas ju odvialo a zazrel som kus krajiny pred sebou. Došiel som k odpočívadlu a krížu, ktorý pripomína zaniknutú osadu Lúčky – Handrbulci. Dal som si čaj z termosky, narýchlo zjedol chleba a začal zostupovať do Peťovky. V diaľke som videl obrovský, oceľový senník. Hoci nemá bočné steny, určite by sa dalo uprostred schovať pred nečasom, či prespať.

Peťovku som obišiel popod horu, koncom záhrad. Zaujali ma strapce hrozna na viniči bez listov. Žeby plánovali „slamové víno“ , alebo nechali pre vtáčiky? Napokon som aj tak musel ísť dole lúkou, preskočiť potok a vyliezť na asfaltku. Niekto si tu totiž oplotil kus lesa okolo rybníkov. Cez plot som videl obrovské stádo danielov. Mal som v pláne prekročiť potok Machnáč a skrátiť si cestu, no nedalo sa. Nuž som po asfaltke kráčal smerom na Motešice. Aspoň som videl kone, krytú jazdiareň a kaštieľ. Voľakedy tu vraj chovali kone pre armádu. Kaštieľ ešte patrí MO SR, ale chov koni zachránil súkromný majiteľ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za 2 hodiny sa malo stmievať a mal som pred sebou ešte kus cesty. Vykročil som po asfaltke spájajúcej Motešice s Krásnou Vsou a pri horárni Sliač som pokračoval lesnou asfaltkou. Minul ma gazík a ako sa neskôr ukázalo, išiel v ňom chatár na chatu. Vraj sa čudoval, čo tam robí turista a keby tušil, že idem na chatu, vzal by ma. S vďakou by som odmietol, pretože som si to chcel prejsť.

Za hodinu som stál pri chatke na modrej pod sedlom Veľké Lúky. Všetko bolo tak, ako som opísal v článku a pocestný sa tu stále môže uchýliť pred nečasom. Stúpajúc po modrej som sa vynáral z hmly a okolie začalo byť biele. Hmla zostávala v pazuchách dolín a mne sa napokon z Uhliska naskytol prekrásny výhľad. Ihličnany boli postriebrené, listnáče mali hrdzavé listy obkrúžené srieňom a v diaľke podo mnou sa z inverzie vynárali chrbty kopcov. Kochal som sa, kým mi zima a čoraz väčšie šero nepripomenuli, aby som prešiel ešte pár sto metrov na turistickú chatu.

Privítal ma snehuliak a tri páry, ktoré dorazili od Omšenia. Zvyšok so Ctiborom dorazil po 19-tej hodine a poniektorí toho mali plné zuby. Rozpálená pec, vrelý čaj, rôzne druhy tekutej i tuhej poživne ich však veľmi rýchlo prebrali k životu. Chatou zaznel spev a keď chatár pustil muziku, svalovicu sme vytancovávali až do druhého dňa.

2. deň

Chata Baské – Pod Žihľavníkom – Omšenie – Baračka – Kamenné vráta – Kyšky – Dubnica nad Váhom

Biologické hodiny neodstavíš, a tak hoci som išiel spať dnes, po šiestej som bol hore. Tíško som zišiel do jedálne a po raňajkách sa rozlúčil s tými, čo vstali. Ešte nebolo osem hodín a už som kráčal po modrej dolu na Omšenie. Terén bol zľadovatený, a tak som sa chytal čoho sa dalo. Vďaka informácii od Majky som z modrej odbočil na vyhliadkovú lavičku s vrcholovou knihou. Výhľad do hmly nestál za nič, tak som sa kĺzal ďalej do Omšenia. Celkom som bol rád, keď sa poľadovica zmenila na blato a bez úrazu som došiel na lúky pod Žihľavníkom. Tu už nebola hmla a keďže nefúkalo ako včera, išlo sa mi zrazu celkom príjemne. V dedine som sa nezdržiaval, ale pokračoval som po chodníku smerom na Trenčianske Teplice. Pristavil som sa pri vynovenej kaplnke i pri rybároch, ktorí bez ohľadu na počasie a ročné obdobie postávali s prútmi okolo vodnej nádrže. Za Baračkou som pomedzi rodinné domy odbočil doprava, aby som sa neskôr napojil na červenú a začal stúpať na Kamenné vráta. Zrazu mi bolo nejako veľmi teplo. Stúpanie dá zabrať. Samozrejme, že som bol v lese široko-ďaleko sám a jesenná hora patrila len mne. Aspoň sa nikto nezabával na tom, ako fučím.

Vyšiel som až hore ku smerovníku, kde začína žltá, aby som sa následne vrátil kus dolu a pokračoval vľavo po nej na Kyšky. Prechádzal som lúkami, ktoré boli dosť mokré a následné klesanie po zelenej sa zmenilo na kĺzanie blatom. Zvládol som to bez pádu a ešte som stihol obdivovať žlté kvietky vo svahu, ktoré pôsobili vzhľadom na ročnú dobu dosť nepatrične. Keď som prichádzal konečne na rovný úsek lesnej cesty, zaujala ma obrovská hojdačka. Niekto dostal veľkú rázsochu cez vysoký konár, spojil ju dole latkou a vznikla tak neobvyklá lesná hojdačka.

Cesta ma doviedla ku studničke Medzihorie. Tu sa začína záhradkárska kolónia Dubnice nad Váhom a je odtiaľ pekný výhľad na široké okolie. Bielo natreté stromčeky v záhradách svietili do sychravého dňa ako majáky. V týchto končinách som nikdy nebol, a tak som si sľúbil, že sa sem niekedy v lete vrátim.

Zišiel som do mesta, míňajúc modré, drevené lavičky s nápisom – Pocestným venuje mesto plus erb Dubnice nad Váhom. Pekné gesto a dúfam, že nepoškodené dlho vydržia. Vyšiel som pri zbrojovke, kde na plote bola pripevnená obrovská reklama na pištoľ. Uznávam, že aj to je tovar, no vzhľadom na to čo sa deje vo svete, nemal som z toho dobrý pocit.

Prešiel som kruhovú križovatku a popri krásne opravenom kaštieli som došiel na stanicu. Vlak mi išiel až o 2 hodiny a autobus vraj chodí zo zastávky za kruhovou križovatkou. Vybral som sa teda späť a až vtedy som si všimol, že opravené je len priečelie kaštieľa. Teda také naše malé Potemkinovo. V parku sa nachádza vežička – rozhľadňa. Diaľkový autobus do Bratislavy mi ušiel pred pár minútami, a tak som sa napokon zložito presúval do Trenčianskej Teplej a napokon rýchlikom domov. Víkend však stál za to a o rok sme si ho zopakovali. O tom však nabudúce.

Zaujímavosti v okolí

Chov koní v Motešiciach
Obec Motešice
Predaj rýb v Kubrici
Chata Baské
Dubnický kaštieľ