Šliapem sám, kamaráti dnes sklamali. Čo už. Mám čas na svoje myšlienky. Lietajú jedna za druhou, dobiedzajú zľava, sprava. Ale ako kráčam, v hlave sa vyjasňuje. Len okolo mňa nie. Je stále viac a viac hnusne. Je hmla...

Kráčam hmlou od chvíle, ako som vošiel do lesa. Je pravda, že som chcel ísť na vander len tak, rovno za nosom, ale takto pomaly neviem, kde mám nos. Ale poznám to tu, prešiel som to všetko viackrát. Ale takáto hnusná hmla ešte nebola...

Stúpam na hrebeň. Dnes sa nejak neteším na výhľady, žiadne nebudú. Je hmla! Ale pod hrebeňom, v roklinke stojí náš zrub. Predstava pukotajúceho ohňa, horúceho čaju a rozvoniavajúcej polievky mi vylepšuje zahmlenú náladu...

Počítam posledné kroky na hrebeň. Pred sebou počujem pukot konárikov. Opatrnejšie našľapujem, vytriešťam oči do prekliatej hmly. Nič nevidieť, doslova počujem ušami ako predo mnou niečo ide. Hromžím na prekliatu hmlu...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zakrádam sa za zvukom, začínam nejak tušiť, že predo mnou je nejaká postava. Lenže nejaká divná. O polovicu vyššia ako normálny chlap, aj široká je poriadne. A nejaká huňatá! Myšlienky sú tu zas, lietajú hlavou ako splašené. Poriadne to nevidieť, priblížiť sa nechcem...

Som vysoko v horách, je zima, je sychravo a hnusne. A je hmla. Čo to je za mátohu? Zavolám na ňu? Kto to je? To nemôže byť človek. Však je to ako ozruta! Myšlienky preberajú staré historky, duchov lesa, podivné zvieratá. Zvieratá? Nejaké polozviera? Keby nebola tá hmla...

To čudo predo mnou bude na sto percent Yeti. Výška by sedela, šírka tiež, fučí poriadne nahlas. Škoda, že snehu je málo, nedajú sa rozoznať stopy. A navyše sa začína stmievať. Zastanem, čudo mizne v hmle a poriadnou okľukou vyrážam ku zrubu.

Nejako mi okľuka trvala dlho, pribavil som sa viac ako hodinu. Prichádzam k zrubu, v okne svetielko, vo vzduchu cítiť dym. Kto z tých motákov, čo povedali, že nejdú, prišiel? Otváram dvere a za stolom sedí pri čaji Kožuch. Podá mi šálku, bez slova usadám.

Mlčíme statočne, ja mám plnú hlavu Yetiho, kamarát si asi spytuje svedomie. Ale slová napokon vyrašia a začína sa rozhovor. Najskôr len tak, o všetkom, ničom a zas o všetkom. Ale nedalo mi a začal som opatrne o svojom blízkom stretnutí divného druhu...

Ako rozprávam svoj zážitok, tak Kožuch sa pod chvíľou mračí, sem-tam užasnuto prikyvuje, sem-tam sa usmieva. Asi si myslí, že som blázon. Vraj Yeti. Podáva mi do ruky svoj kožuch, aby som sa zohrial. Lebo ma voľajako klepe a netuší, či to je z Yetiho, alebo od hmly.

Teraz vyťahuje on svoj príbeh. Vraj mu vymenili šichtu, tak sa nabalil, zobral plechy na opravu strechy, prevesil cez ne svoj kožuch a vyrazil na zrub, aby ma prekvapil. A vraj ho cestou niečo prenasledovalo. Bolo to nepríjemné, mal nepríjemný pocit... a bola hmla...

Pár metrov za chrbtom cítil, že niekto za ním ide. Že niekto opatrne našľapuje. Banoval, že nemá v ruke svoju obľúbenú palicu. Už sa chcel otočiť, keď ostalo ticho. Hromžil na hnusnú hmlu a ťažký bágel s plechmi na chrbte. Pridal do kroku a mazal na zrub.

Na povel sme sa začali obaja hurónsky smiať a častovať sa rôznymi prívlastkami. Naliali sme si čaju, niečo k nemu a opadla z nás všetka nervozita a úzkosť. Vraj Yeti! Už vieme, čo videl Reinhold Messner, keď tvrdil, že stretol Yetiho v hmle...

Autor ilustračnej fotografie: Michal Bukvai