1. deň

Naše potulky sme začali v meste Krupina. V sobotu ráno o deviatej nahadzujeme batohy na chrbát. Dáme jedno rýchle pivko, aby sme všetkým dali najavo, že už zasa sme strašní „drsňáci“ a cez mesto si hľadáme cestu k historickému objektu a rarite tohto kraja-strážnej veži Vartovka. Od roku 1564 stojí nad mestom a nás k nej vedie modrá značka. Stúpame medzi domami a o chvíľu už stojíme pri nej. Je nádherné slnečné ráno a výhľad, ktorý nám poskytuje, naozaj stojí za to. Na západe sa týči v diaľke dominanta širokého okolia – vrch Sitno. Mesto Krupina máme ako na dlani. Takmer na juh je však asi 500 m od Vartovky mohutné mestské smetisko, ktoré príliš romantiky nepridá. Raňajkujeme a kocháme sa.

Modrá značka nepokračuje ďalej a tak si z veže určujeme ďalší smer nášho pochodu. Náš ďalší cieľ je hrad Bzovík v rovnomennej obci. Od Vartovky leží asi na juho-juhovýchod. Ovocným sadom sa spúšťame rovno dolu, prechádzame okolo dvoch usadlostí a napájame sa na poľnú cestu, ktorá prekračuje potok a stúpa šikmo vpravo do lesa. Vystúpame na hrebienok a znovu dole a hore a za chvíľu sme na poliach nad obcou Bzovík. Všade po lese je okolo cesty neuveriteľný neporiadok. Plno starého oblečenia roztrúseného okolo cesty je pre nás záhadou až do chvíle, keď nás na motorke predbehne cigán s plným vrecom starého oblečenia ktoré vyhrabal zo skládky.

Zostupujeme do dediny a v miestnej reštaurácii, v ktorej sa ale nevarí, dáme jedno pivko na techniku a už aj šliapeme po hlavnej ceste ku kostolu a odtiaľ vpravo medzi domami a asi za 5 minút sme už pri hrade Bzovík. V podstate štvorcová pevnosť má v každom rohu jednu vežu a na nádvorí čiastočne zachovalú hradnú kaplnku. Hrad sa asi niekto pokúšal „opravovať“ a po tomto pokuse tu zostali betónové pavlače, tehlové priečky, plechové zárubne a do stien vsekaná elektroinštalácia. No hrôza. Hrad je pekný, ale pretože stojí len na miernom kopčeku, poskytuje obmedzený výhľad.

Asi po pol hodinke vyrážame ďalej. Ďalší cieľ je hrad Čabraď. Po asfaltke ideme až do obce Kozí Vrbovok, ktorá by sa radšej mala volať Prasačí Smrdotok. Zápach je tam hrozný. Hneď za mostom cez potok sa dávame doprava a poľnou cestou spustnutou a nezaujímavou krajinou sa dostávame až k vodnej nádrži Kozí Vrbovok. Hladina nádrže je asi tri metre odpustená a tak bahnité brehy pôsobia zanedbaným dojmom. Na hrádzi si trošku posedíme a zajeme a potom vystupujeme smerom na východ cez lúku na pole a neskôr poľnou cestou sa dostávame do osady Trpínsky majer.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Priatelia, tí ktorí ste čítali knihu „Vajce a ja“ od Bety MacDonald, spomeňte si na postavu „Otecka“ a jeho farmu. Verte mi, že to, čo je možno vidieť na tomto majeri, kľudne prekoná akékoľvek predstavy o „bordeli“ na jeho farme. Pár domov obklopených vyvezeným hnojom, ktorý už nie je kam dávať, a tak ho vyvážajú okolo cesty. Staré traktorové vlečky, niekoľko rozpadnutých áut, sejačky, kosačky, potrubia, starý kotol – ešte opásaný reťazou na zloženie, niekoľko doma robených motorových trojkoliek, pneumatiky, urezaná kravská hlava plná múch a statočne hnijúca priamo na ceste, fúriky, zhnité drevo, zhrdzavená V3S-ka, a ešte veľa a veľa vecí, ktoré sa ani nedajú opísať. Medzi tým pár obyvateľov, ktorých si ani netrúfam popísať. No, už som videl hocičo, ale toto bol vrchol. Potrebujeme vodu, ale radšej si ani nepýtam, lebo hnačku som už mal a žltačku mi netreba a tak pálime rýchlo preč z toho smradu. Od majeru ideme po starej asfaltke na východ a keď sa tá zalomí na sever do Trpína, my zahneme polňačkou na juh do osady Konské. Až tu naberáme vodu, spúšťame sa do doliny k potoku a okolo neho pokračujeme do lesa a lesnou cestou sme asi o pol piatej pod hradom Čabraď. Je tu pár chát a jedna veľká chata a starý historický kostolík, ktorý nie je v žiadnej mape. Pre dnešok končíme. Robíme si za chatou oheň, varíme večeru a veľmi skoro ideme spať na terasu chaty.

2. deň

Hneď po raňajkách schovávame batohy a naľahko vybiehame na hrad. Je to len pár výškových metrov a o 10 minút sme tam a neveríme vlastným očiam. Hrad je obrovský. Vstupujeme doň po drevenom moste nad hradnou priekopou a postupne sa dostávame až do vrchných poschodí, odkiaľ máme nádherný výhľad. Hrad z troch strán obkolesuje meander riečky Litava. Žasneme nad tým, ako mohol niekto také niečo vytvoriť. Nad architektúrou hradu, nad rozlohou a počtom rozličných miestností stojacich síce dnes v rozvalinách, ale stále budiacich mohutný dojem nedobytnosti. Je mi jasné, že keď dobyvatelia prišli k hradu Čabraď, tak si povedali: „Chlapi, kašlime na Čabraď a poďme radšej dobiť Bzovík“.

Od hradu začína modrá značka, ktorá vedie do obce Hrušov. My však zasa pohŕdame značkami, schádzame späť do doliny a vydávame sa meandrom proti toku riečky Litava. Asi po 300 metroch narážame na vodný vrt pri ceste. Naberáme vodu a lesom a lúkami okolo potoka ideme ďalej. Trochu sme sa obávali nezáživnosti tejto trasy, ale opak je pravdou. Dolina je úplne opustená a prekrásna. Stádo laní s jeleňom nám ešte zvyšuje pocit krásy z krajiny. Máme šťastie, že je veľmi nízky stav vody, pretože než sa dostaneme na miesto, kde údolie Litavy križuje štátna cesta, brodíme riečku minimálne pätnásťkrát. Je už dlho sucho, riečka má pomerne málo vody, ale pri normálnom stave alebo jarnej vode by sme celkom určite mali problém s väčšinou brodov. Prekrižujeme štátnu cestu a pokračujeme ďalej dolinou okolo Litavy.

Lesná cesta sa miestami úplne stráca a je nám jasné, že naposledy tu asi išli kryté vozy do Ameriky. Riečka sa rozdvojuje a my pokračujeme údolím Malej Litavy. Tu už začína byť situácia dosť zložitá a tak asi po 700 m sa nám podarí identifikovať roklinku vpravo a tiež lesnú cestu po jej ľavej strane, ktorá je aj na mape a stúpa smerom na Malinový hrb. Je síce sem-tam zapadnutá stromami, ale nevadí. Najprv stúpame strmo hore, neskôr už miernejšie a vidíme, že aj na druhej strane rokliny vedie lesná cesta taktiež značená na mape. Tesne pred lúkami objavujeme starú studňu murovanú kameňom, síce s vodou, ale zapadanú listím a konármi. Je to znak, že neďaleko odtiaľ bola usadlosť. Vystupujeme na lúky zarastené žihľavou po košiaroch a moje nohy v kraťasoch dostávajú reumatickú kúru. O chvíľu sme na hrebienku, ktorým vedie cesta na Opavské lazy.

Je tesne po poludní a tak obedujeme a pokračujeme po asfaltke. Pred sebou vidíme vysielač na vrchu Španí laz. Asi 500 m za autobusovou zastávkou opúšťame asfaltku a poľnou cestou vpravo sa púšťame lúkou do plytkého sedielka. Cesta pokračuje okolo posedu do lesa tak, ako hovorí mapa. Pred kótou 470 m zabočíme na ďalšiu cestu vľavo a asi po 600 m zasa pravouhlo vpravo dole a už sa spúšťame lesom do obce Čebovce. Teší nás, že cesty vyznačené na mape stále existujú a dá sa podľa nich chodiť. Okolo pol tretej sa vynárame z lesa a vchádzame do vinohradníckeho kraja. Dostávame sa na hlavnú cestu a asi o 20 minút sme na okraji obce Čebovce alebo ak chcete tak aj Csab.

Z mapy vieme, že je tu motorest Frankovka (Vendeglo Frankos) a už sa tešíme na pivko a aj nejaké jedlo. Motorest stojí hneď u hlavnej cesty a je pustý ako púšť Gobi. Mreže na dverách a nikto nikde. Do šlaka, no to si predsa nedáme. Taká veľká dedina predsa musí mať nejakú vendeglo otvorenú. A tak schádzame dolu dlhou a ľudoprázdnou dedinou a asi po 700 metroch vidíme hrdý červený transparent CORGOŇ. Krčma je však tiež zatvorená a nám nie je jasné, čo všetci títo obyvatelia robia v nedeľu okolo pol štvrtej hodiny. Od miestneho obyvateľa sa dozvedáme, že na dolnom konci je ešte jedna krčma, ktorá je isto otvorená, lebo sa hraje futbal.

Nuž keď už sme až tu, tak zídeme aj nižšie. Máme šťastie a tak dve pivká len zasyčia. Keď chceme dať tretie na techniku, futbal sa končí a krčma sa zaplní tak, že najmenej pol hodiny nemáme šancu na pivo. Vraciame sa späť a vidíme, že už aj horná krčma je otvorená. Chcem si dať kávu, ale pri pohľade do drezu na špinu, plieseň a neporiadok, dáme radšej jedno fľaškové a ideme nazad navrch dediny. O chvíľu nám ide autobus do Nižných Plachtiniec kde sme asi o šiestej. Ešte povečeriame a už za šera si rozkladáme spacáky v blízkom sade pod orechom.

3. deň

Vstávame o siedmej, raňajkujeme a o 8:07 odchádzame autobusom do Horných Plachtiniec. Na mape je značená žltá značka z obce Suchánskou dolinou, ale v atlase táto značka nie je. Nuž a ani v skutočnosti neexistuje. My však stúpame cestou až na rozhranie dolín Suchánska a Plachtinská, kde stojí osamelý drevený rázcestník s informáciou o náučnom chodníku. Pokračujeme asfaltkou Suchánskou dolinou, bez žltej značky, zato však občas prekrižovanou zelenou značkou náučného chodníka. Dolina je nezaujímavá a nudná. Nie je to dobrá trasa, ale odbočiť sa už nedá. Dostávame sa na Krížne cesty, kde sa napojíme na modrú značku a už len lesnou cestou stúpame smer obec Sucháň. Asi o pol dvanástej sa začína les otvárať. Cestu nám prekríži veľké stádo oviec a bača nám s dešpektom povie: „Ále, veď to je len také malé, iba 415 oviec a 42 kôz“. V obci Sucháň sme na poludnie. V obchode kúpime nejakú mlsku a o 12:35 nastupujeme na autobus.

Čo dodať? Mali sme prekrásne počasie. Veľmi pekná je Vartovka, Bzovík, Čabraď, údolie Litavy. Terén je mierny ,ale kraj je strašne zanedbaný, neobhospodarovaný. Hnojiská, rozpadnuté budovy JRD, vraky strojov, v lesoch plno PET flašiek a neporiadku po drevorubačoch, bez turistického značenia. Tí ľudia, s ktorými sme hovorili, boli veľmi prekvapení, že vôbec niekto prejavil záujem o ich kraj.