Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Salatín z Ráztockého sedla
Salatín z Ráztockého sedla Zatvoriť

Túra Takô krátkô: Železnô – Salatín a späť

Článok opisuje asi najkratší výstup na Salatín. Nízkotatranská hora tvorí akýsi ľavý horný roh pohoria. Zasnívane som naň už dávno hľadel z hrebeňa Veľkej Fatry, Veľkého Choča či Sivého vrchu. Vyzývavo trčí do oblohy a tušil som, že to bude celkom namáhavý výstup. Keď sme začiatkom januára trávili krátku dovolenku s priateľmi v Liptovských Revúcach, prišiel správny okamih na návštevu vysnívaného kopca.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+797 m stúpanie, -797 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 03.01.2016
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry - Salatíny
Trasa
Doprava
Železnô (parkovanie pri detskej zotavovni)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Železnô (bývalé detské kúpele) – poľovnícka chata v ústí doliny Zasratého potoka – Ráztocké sedlo – Salatín a späť

V prenajatom domčeku v Liptovských Revúcach je teplúčko, ale vonku už obstojne mrzne, -17 stupňov je po obvyklom vianočnom odmäku značný kontrast. Škrabkám namrznuté okno na aute, aby sme sa vydali na krátku jazdu na začiatok túry v počte 5 ľudí a dvaja psíkovia - kamarátova jorkšírka Lucky (mama našej Čili) a Hugo. V posledných dňoch otriasol horskú komunitu hotový masaker v Tatrách, tak sa snažím zvoliť terén, kde by naisto nemal hroziť nijaký dlhý pád na zľadovatelom snehu.

Auto nechávame na drzovku na parkovisku v areáli detskej zotavovne Železnô, stavby vyzerajú byť dosť zanedbané, a ani neviem čo tu momentálne je a ako to funguje. Nachádzame tam len zopár rodín s deťmi, ktoré sa korčuľujú, my len rýchlo prechádzame pomedzi domy. Nad hlavou máme až nepravdepodobne krásnu modrú oblohu. Zimu cítim na chĺpkoch v nose, trochu ustarostene pozerám na našich salónnych psov, ktorí síce sú naobliekaní, ale netuším, ako si ich nezvyknuté labky poradia s týmito teplotami. No zatiaľ to nevyzerá na nejaký problém, náš Hugo vytešene hopká, niekedy mám pocit, že naše túry sú vec, ktorá mu poskytuje najväčší životný pôžitok.

Najprv schádzame dolu k ústiu doliny Tlstého potoka a kráčame ľadom pokrytou cestou. Po ľavej ruke sa čnejú strminy 1380 m vysokého predvrcholu Tlstej - Žliebky, (ktorý je na starých mapách označený ako Železný vrch). Vpravo hľadíme do rúbanísk Medvedieho grúňa. Ľadom pokrytá cesta sa tak šmýka, že som dnes jediný účastník zájazdu, čo sa neocitol na zemi. Nemilá skúsenosť nám pripomína nedávne smrteľné pády v Tatrách, sneh sa topil pri silnom odmäku a potom ho mráz zmenil na ľad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V doline kľučkujeme, aby sme sa vyhli najhorším úsekom, v polovici obdivujeme romantickú poľovnícku chatku v ústí doliny Zasratého potoka a vytrvalo stúpame do sedla. Všetko sa odohráva v pohode, len náš Hugo je dnes nejaký mrzutý a pravidelne sa pýta na ruky, ľadový podklad sa mu nepáči.

V Ráztockom sedle sa venujeme radšej ďalekým výhľadom, lebo v bezprostrednom okolí vidíme nepredstaviteľnú spúšť po kalamite a následnej aktivite lesníkov. Pred nami sa objavuje južný svah Salatína, podľa predpokladov na ňom nie je takmer nijaký sneh. Chodník patrí k strmším, smeruje ako keby priamo do neba, je čudné pozorovať, ako sa v januári na takomto mieste pod nohami práši. Hugo na slniečku ožil, veselo behá hore-dolu pomedzi členov našej partie a aj staršia Lucky dnes hrdinsky zdoláva celú trasu.

Postupne sa odkrýva výhľad na celú Veľkú Fatru od Krížnej až po Rakytov, na opačnej strane sledujeme hrebeň Nízkych Tatier po Chopok a zo severných rázsoch sa vynára Krakova hoľa, na ktorú máme intenzívne spomienky.

Okrem skromného obeda (v závetrí kosodreviny na uľahnutej tráve) sa nezdržujeme a čoskoro prichádzame do vrcholových partií, kde sa rozdeľujú značené trasy. Len tu nachádzame fľaky snehu, inak celý výstup od sedla mal skôr charakter jesennej turistiky (ak nerátam mrazivé teploty). Potom len pár metrov a už sa fotíme na temene hory. Hľadím na Prednú Maguru, na ktorej sme vo fujavici prvýkrát skúšali snežnice a na jej vrchole som si vtedy pevne zaumienil, že sa musíme dostať aj na Salatín. Vzadu potom skúmam Západné Tatry, ktoré mám tiež prechodené krížom-krážom. Zrak sa mi zastaví na Baníkove a Príslope, len deň predtým som čítal podrobný popis nedávnej nehody, očami kĺžem po svahu, kde sa odohral osudný pád, len mi tak čudne zovrie hrdlo, a tak preskočím pohľadom na Veľký Rozsutec, Stoh a Steny, hľa aj tam vidím osudový svah, čo si vzal mladý život ani nie pred rokom.

Všade okolo sa splietajú spomienky na túry, ktoré viedli na výšiny našich krásnych hôr, postupne si vytváram mozaiku zážitkov, ktoré sú možno najkrajším vlastníctvom aké mám. Napokon sa vyberáme na spiatočnú cestu chodník je ako pád do doliny, miestami sa až čudujem, či sme takou strminou len pred chvíľou dychčali nahor. Na tomto krátkom úseku vyťahujem paličky, inak ich mám väčšinou pripnuté na batohu. V príručke starého svišťa by som dodal, že pravidelné používanie palíc tam, kde to netreba, sa spravidla negatívne odráža na schopnosti udržiavať rovnováhu v náročnejšom teréne.

V sedle stretávame dvojicu s radostne pobehujúcim psom, čo mi pripomínal Anubisa z egyptských hieroglyfov, muž sa náhli napred, možno chce stihnúť západ Slnka na vrchole, ale to sa musí poponáhľať. Títo turisti už budú schádzať v úplnej tme. My opatrne hopkáme po ľade dolinou, tu by sa naisto lepšie chodilo v turistických mačkách, ale tie nemáme, tak len opatrne zostupujeme proti nastupujúcej noci. Väčšinou kráčame v snehu popri ceste, sem-tam sa dá ísť po vozovke, kde sa ľad roztopil až na kamene. Už sme takmer dolu, keď za chrbtom počujem dlhší šuchot šmýkajúcich sa podrážok mojej žienky a keď už sa domnievam, že to ustojí, tak nasleduje rázne “žuch” a už sa aj zbiera zo zeme. Našťastie bez následkov. V doline na ľadových pláňach náš peso opäť štrajkuje, tak si ho ukladám do klokanky, kde takmer okamžite zaspáva. K autu sa dostávame už za tmy, na úplne čistú oblohu vystupujú jagavé hviezdy, ktoré blikajú na konci krásneho dňa. Túra to bola krátka, ale “výživná”, Salatín si zapamätám ako strmý výstup korunovaný skvelými výhľadmi.

Fotogaléria k článku

Najnovšie