Szabóova skala

Čosi po deviatej sme sa ocitli v Lehôtke pod Brehmi (250 m) a vyrazili sme na Szabóovu skalu. Chodník stúpa hore strmým briežkom, ale nie dlho. Szabóova skala je približne 100 metrov nad dedinou. Na jej vrchole stojí kríž, od ktorého je celkom pekný výhľad. Teda bol by, keby ráno nebolo toľko hmiel. Bralo je jedným z prvých chránených území na Slovensku, vyhlásili ho už v roku 1907. Ak mám však povedať pravdu, čakal som viac. Chodník ide celý čas lesom a skalu zbadáte až keď ste pár metrov od kríža.

Na Szabóovej skale sme sa rozišli. Andy sa vybrala fotiť a ja som šiel na prechádzku. Išiel som po nedávno vyznačenom chodníku, ktorý vedie svahom nad dolinou. Chodník líže vrcholy skalných stien a z ostrohov sú parádne výhľady. Dobre z nich vidno nielen Szabóovu skalu, ale aj protiľahlú Kečku. Veľká skala, ktorá výrazne vytŕča nad stromy, ma začala zaujímať.

Pustý hrad

Postupne chodník klesol do doliny. Nasledoval menej atraktívny úsek vysokými bučinami. Značka ide zväčša zvážnicami. Minul som rekreačnú oblasť s jazierkom a vystúpal som na pekný kopček Pustý hrad (629 m). Podľa mapy by na ňom mala byť ruina Sklenoteplického Pustého hradu. Avšak jediné, čo sa z hrádku zachovalo, je murovaná cisterna na vrchole kopca. Okrem nej tam vidno iba terénne vlny a zopár jám od hľadačov pokladov. Človek má pocit, akoby bol skôr na hradisku, než na hrádku.

Za Pustým hradom som pokračoval na juh hrebienkom a vybehol som na Bralce (671 m). Na kopci by mali byť skalky, žiadne som však nevidel. S kompasom v ruke som prešiel cez nižší hrebienok a zbehol som na značku. Zvážnicou som prišiel na Janovu lúku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kečka

Na Janovej lúke som zahol na zelenú značku a čakal som, kedy prídem na Kečku. Chodník sa však krútil, a keď som pod sebou zbadal zvážnicu, vedel som, že je zle. Začal som sa obzerať za seba, a naozaj. V opačnom smere na stromoch nebolo vidno jediný zelený pásik. Zelená značka je jednosmerná. Nuž čo. Budem musieť prejsť celý okruh. Prišiel som na rázcestie Bralce, na ktorom ma ohúrili časy. Fíha, to mi cesta na Janovu lúku má trvať tak dlho? Veď som na nej bol pred chvíľou. No už v prvom stúpaní som vedľa chodníka zbadal peknú bielu skalu. Zbehol som k nej. Zhora pôsobila ako jaskyňa, bol to však iba malý previs.

Vystúpal som k lavičkám. Je tu zopár vyhliadok na Hliník nad Hronom a na Szabóovu skalu. Až z týchto vyhliadok vidno Szabóovu skalu v plnej kráse. Nato chodník zamieril na severný svah a tam to prišlo. Opatrne som zostúpil po šmykľavých skalách a ocitol som sa v inom svete. Rastú tu tenké stromčeky, pod ktorými bujnejú sladiče a machy. Všade sa váľajú veľké skaly a chodník sa krúti a zatáča v nehorázne ostrých uhloch. Prekvapili ma fľaky snehu. Zima je zatiaľ veľmi teplá. Aj dnes je aspoň 10 stupňov, a tu sneh. V nadmorskej výške okolo 400 metrov! Uvedomil som si, že mi to tu vegetáciou a kamením pripomína jedno miesto v Untertal neďaleko Schladmingu. Tam veľké kamenné more zasypalo ľadovec a z medzier medzi skalami prúdi chladný vzduch.

Kráčal som po chodníku a moje nadšenie sa stupňovalo. Videli ste v sopečných skalách skalné okno? Tu také je a chodník ide priamo cezeň. Kus ďalej je hore na skale poriadny previs. Sú tu vysoké skalné veže … a to všetko z ryolitu. Úzkou špárou so schodíkmi a reťazovým rebríkom som vyšiel na Kečku (440 m). Zo skaly sú pekné výhľady, ale viac ma prekvapili akési závrty na jej temene. Skalné okná, veže, pukliny, ihly, závrty... také čosi človek vidí vo vápencoch. Ale v sopečných skalách? Neuveriteľné.

Mostíkom a svahom s ďalším reťazovým rebríkom som zbehol z Kečky a chodník zahol do rokliny. V jej dolnej časti je z kameňov postavený múrik. Aha, takže tak to bude. Dolu pod Kečkou je veľký už zatvorený kameňolom a malé lomy boli v minulosti roztrúsené po celej hore. Už prvá skala s previsom pod lavičkami bola starým lomom. Znamená to, že divotvorná krajina vznikla činnosťou človeka. Napriek tomu ma fascinovala.

Za starým kameňolomom som stratil značku, no rýchlo som sa zbadal. Chodník vystúpal na veľké kamenné more, za ktorým som išiel okolo nádhernej skalnej ihly. Takú štíhlu sopečnú skalu inde neuvidíte. Za ihlou som prišiel na Janovu lúku, od ktorej som zavolal Andy. Zvážnicou som čosi pred 16-tou zbehol do Lehôtky pod Brehmi, kde som si odfotil informačnú tabuľu. Parkovisko je hneď vedľa nej.

Záver

Myslel som si, že najkrajšie miesta u nás som už dávno obehal, no zjavne som sa mýlil. Čosi tak nádherné ako je okruh cez Kečku u nás budete hľadať iba ťažko. Nie je dôkladne upravený, vysypaný pieskom, idete tu poriadnou divočinou. Myslím, že ak niekto bude raz zostavovať zoznam desiatich najatraktívnejších chodníkov na Slovensku, tak ak okruh cez Kečku pozná, bude ho tam musieť zahrnúť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek