logo HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský
Príbeh

Dážď

04. 03. 2016
Ten rok nám počasie naozaj prialo. Každé ráno sme vstávali do slnečného dňa, obloha bola modrá ako obľúbená vojenská knižka a naše 5-korunové pláštenky zo stánku PNS zostávali beznádejne úplne na dne batoha. Ani prístrešok sme na noc nestavali, len celta prehodená na spacáku nás chránila proti rannej rose. Noci boli teplé a jednoduchý vatelínový spacák kúpený z Pionierskeho domu za 12,- Kčs bol až až. Putovali sme najkrajšou krajinou, ktorú poznám a len sme si tak mydlili v pohode.

Bolo to takto: Autobus nás vyložil v Očovej a odtiaľ sme pálili stále na východ cez nádherné Slovenské rudohorie. Kyslinky, sedlo Jasenová, Vepor, Chata pod Hrbom, Tri Vody, Hronček, Zákľuky, Tlstý javor, a potom sme sa spustili z hrebeňa do Dobročského pralesa, ktorý bol v tej dobe prístupný aj pre ľudí a nielen pre lesníkov a ochranárov. Dokonca tadiaľ viedla turistická značka. Žasli sme pred krásou lesných velikánov a obdivovali ich. Hovorili sme si, že práve takto by vyzeral les, keby ho ľudia nepotrebovali na drevo a boli sme šťastní, že sme mali možnosť to vidieť. Nakoniec sme zišli do Čierneho Balogu časti Dobroč, kde sme si po troch či štyroch dňoch dali prvé pivo nášho vandru a potom sme sa, zlenivení pivom a horúčavou, ktorá panovala v doline, pomaličky trúsili po modrej značke, až sme zakotvili na verande horárne Šaling. Zdalo sa nám, že tepla bolo celkom dosť a podvedome sme túžili po aspoň nejakom malom, krátkom a voňavom daždi. Keď sme investovali 5,- korún do plášteniek, tak by sa nám to malo rentovať.

Ráno bolo opäť „azuro“, ale nálada bola akási zvädnutá, pripečená. Balili sme sa bez chuti a dokonca jediný fajčiar, Šánek, si odmietol dať svoju nikotínovú paličku a ranný štamperlík sme si ťukli len tak z povinnosti. Pomaly sa balíme a takmer otrávene vyrážame ďalej po modrej okolo Jilemnického horárne do sedla Machniarka. Je to len pár kilometrov a sme tam jedna-dve. V okolí je plno senníkov a dokonca otvorené chalupy bez obyvateľov. Ale vyberáme si jeden pekný senník, v ktorom je na otvorenej povale bez štítu úžasné voňavé seno a my sa takmer intuitívne rozhodujeme, že dnes bude asi oddychový deň a že tu pre dnešok končíme. Plánujeme si urobiť pekný večerný oheň, opiecť si pár špekáčikov a trošku slaninky zakúpenej v Čiernom Balogu. Máme čerstvo nakúpené zásoby, a tak je nám hej. Batohy uložíme hore do sena a rozhodujeme sa, čo budeme robiť. Pár sa nás rozhodlo, že zbehneme po červenej cez sedlo Bánovo do sedla Diel a odtiaľ sa spustíme po neznačenej ceste Plačkovou dolinou k horárni pod Dielom až ku štátnej ceste, po nej asi kilometer dolu a potom po zelenej nazad Bánovskou dolinou. Berieme si len fľašu s vodou a to je všetko.

Bez batohov sa kráča úplne nádherne. Sotva prídeme na štátnu cestu začujeme akýsi hrmot. Ale potom prejde dolu v doline pod cestou vlak po ozubnicovej železnici, ktorý zahrmoce, tak tomu nevenujeme pozornosť. Keď však príde ďalší hrmot a žiadny vlak nejde, obzeráme oblohu, ale je stále modrá ako more. Uvažujeme, že asi je tu niekde blízko kameňolom a tam robia odstrely. Je dusno a vykračujeme si po asfaltke a vyzeráme odbočku na zelenú značku, ktorá nás zavedie späť k nášmu senníku. O chvíľu sa značka objaví a opúšťame asfaltku. Ale zrazu sa spoza kopcov vynoria celkom tmavé mračná a trošku zrýchľujeme okolo rekreačného strediska Bánovo s lyžiarskym vlekom. Občas to pekne zabúri a než sa nazdáme, začína pomaly poprchávať. Najprv sme nadšení, pretože dážď príjemne ochladzuje a umýva naše prepotené telá. Ale pomaličky dážď pridáva a my spolu s ním pridávame do kroku. Na sebe máme len tričká a kraťasy, takže sme po pár minútach pekne premočení. Zatiaľ to neprekáža. Je úplne teplo a nám to pripadá, akoby sme boli v kúpeli. Chechtáme sa, vytierame si z očí slanú vodu, ktorá po nás tečie a stúpame do nášho senníka. Keď tam prídeme, nie je na nás vôbec nič suché. Topánky máme plné vody a čvachtajú ako keby sme išli po močiari. Vyliezame hore na seno, kde na nás čaká lenivejšia časť našej bandy. Ponúkajú nám horúci čaj s rumíkom a my ho vďačne pijeme. Tak je to vždy, keď máte dobrých kamarátov pri sebe. Prezlečieme sa do suchého a zaľahneme bruškom na okraj senníka a pozorujeme dážď. A ten sa pekne predvádza.

Prichádza najsilnejšia časť búrky. Blesky a hromy bijú okolo nás ako šialené a voda zbesilo tlčie do zeme, že sa z nej akoby práši. Dážď bubnuje do plechovej strechy tak, že si nepočujeme vlastné slovo. Bojazlivejší sa sťahujú trošku hlbšie pod strechu a my, odvážnejší sa len vyškierame a hovoríme si čosi o Faradayovej klietke. Tvárime sa ako hrdinovia, hoci párkrát nám pekne lepí, a to najmä pri poriadnom hrome a blesku do blízkych smrekov. Ale nepriznali by sme to ani za nič. Trvá to pomerne dlho. Chodníčkami sa valí poriadna riava, z lesov sa začína zdvíhať para a teplota klesla aspoň o 10 stupňov. Sú len tri hodiny poobede, ale je takmer tma a nám to pripadá, ako keby bol večer.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Najťažšie časť búrky prehrmela a teraz začína vytrvalý dážď. Prichádza v závojoch rôznej intenzity. Raz bije do lúky tak, až sa lúčne koníky a chrobáky prevracajú akoby zastrelené a potom tíško šumí, hladiac celú vyprahnutú krajinu svojou vlhkou dlaňou. Ležíme na peknom, suchom sene, podávame si fľašu s posilňovačom vôle a len sa usmievame. Je to paráda. A potom dážď veľmi spomalí, len si tak šumí po lúčinách a vtáky sa zasa rozospievali. Doteraz sme si ani nevšimli, že prestali. Dvaja kamaráti si pekne spinkajú na spacákoch a aj nám sa drieme.

Lenže začína iné predstavenie a my sa stávame svedkami toho, čo sme ani vo sne nečakali. Príroda ožíva. Milan do mňa drgne a ukáže na okraj lesa. Krásna laň, veľká ako kravka sa pomaly vynára z húštiny a za ňou ďalšia a ďalšia. A potom sa vynoria jelenčatá a nakoniec s veľkým odstupom a veľmi opatrne a s nedôverou, kráľ lesov, tmavohnedý krásavec, jeleň ako stodola. Ležíme a ani sa nehneme. Celá črieda sa najprv dôkladne obzerá a potom úplne pokojne prejde cez lúky sedla a zasa sa ponorí do lesov. Už-už to chceme začať rozoberať, keď v tom nás Milan utíši a ukáže na okraj lesa. Z druhej strany lesa veľmi opatrene vychádza akési zviera. Svetlé pruhy na hlave ho dobre identifikujú a nám je jasné, že je to jazvec. Je to zvláštne, že vyrazil za potravou ešte za svetla, ale asi ho zmiatol dážď a potemnená obloha alebo ho voda vyplavila z nory. Maximálne opatrne ho pozorujeme. Obehne staré ohnisko a asi hľadá zvyšky jedla po turistoch, potom vetrí a je vidno, že sa mu niečo nezdá. Lenže my sme asi tak 4 metre nad úrovňou lúky, a tak dúfame, že náš pach nezachytí. Lenže potom ktorýsi spiaci kamarát nahlas zachrápe a jazvec priam vystrelí do lesa a už ho niet.

Ako tajná organizácia, len tak mrkneme na seba a bez slova pozeráme ďalej. A robíme dobre. Naša jelenia skupinka sa vracia na lúky. Prichádza úplne z inej strany, lenže smelšie a po chvíli sa začína pásť. Ani nedýchame. Chrapoši nespia a pozorujú s nami. Začíname sa cítiť ako súčasť prírody, ako lesní mužíci, ako indiánski špehovia. Po chvíli sa na lúku vracia tiež jazvec. Jelene trošku znervóznejú, ale napokon zavládne na lúke úplná pohoda. Jazvec takmer systematicky prehliadava lúku na jednom konci a keď nič nenachádza, stratí sa do lesa. Jelenia zver sa v slabučkom mrholení stále pasie a zrazu asi zachytia akýsi zvuk a všetky sú v okamihu preč.

Našťastie to nekomentujeme. Len sa na seba pozeráme a vzápätí pozorujeme, že úplne vzadu na lúku vstupuje akýsi tmavohnedý tieň. Neveríme vlastným očiam, ale je to medveď. Takmer vôbec sa nesnaží kryť alebo zabezpečiť sa. Jednoducho sa vynorí z lesa a až potom sa obzerá na všetky strany. Sme úplne v šoku. Pre mojich kamarátov je to prvé stretnutie s medveďom a my sme doteraz ani veľmi neverili rečiam, že v slovenských horách je rozšírený medveď. Vôbec nevieme, ako sa máme zachovať. Kto to kedy počul a videl, že by sa stretol s medveďom. Je to úžasný pocit. A tak ležíme a takmer nedýchame. Medveď nervózne potriasa hlavou a prechádza krížom cez lúku a po minúte je preč. A to už nevydržíme a začíname jasať. Veď sme videli živého medveďa. To sa v tej dobe len málokomu podarilo. V tých rokoch sa počet medveďov na Slovensku odhadoval na asi 300 kusov. Sme neskonale šťastní. Úplne som zabudol na svoj foťák, ktorý by síce len s ťažkosťou niečo zaznamenal, ale vôbec ma to nemrzí. Čo mi prešlo pred očami, to mi už nikto nezoberie. A tak rozoberáme náš strhujúci zážitok, popíjame čaj a vonku zas pomaly šumí nádherný a pokojný dážď, ktorému vďačíme za úžasné odpoludňajšie predstavenie.

Čas pomaly plynie, zahráme si pár partičiek kariet a potom sa ukladáme k spánku. S príchodom večera sa slnko dostalo pod mraky a osvetlilo krajinu zvláštnym svetlom. Kvapky vody sa ligocú ako iskričky a mraky sa pomaly sťahujú kamsi inde. Je po daždi. Vzduch je úžasný, trochu chladný a ostrý ako nôž. Zavŕtavame sa do sena a zaspávame ako malé deti. Keď sa v noci zobudím, vidím krásnu hviezdnu oblohu a viem, že zajtra bude pekne.

Ráno je všetko poriadne zaparené, ale než sa zbalíme, hmla odletí. Po chvíli sa obloha vyjasní a slniečko sa opäť na nás smeje. A bodaj by aj nie. Veď sa pozerá na svoje zatúlané, trošičku prestarnuté deti. Na nás. Naťahujeme si na nohy strašne studené a úplne premočené topánky a tešíme sa, až nám ich slnko zahreje a vysuší. A potom s úsmevom a nadšením vyrážame ďalej a nová krajina a nové dobrodružstvá čakajú na nás.

Veporské vrchy, júl 1988

Fórum 11 príspevkov
Dážď 08/03/16 16:37 11 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra Dievčenská a Brzotínska skala s deťmi Pár dní v októbri 2020 trávime opäť na Gemeri. Náš pôvodný plán boli Poloniny, ale protipandemické opatrenia nám rušia ubytovanie na východe, a tak bleskovo meníme destináciu na Krásnohorskú Dlhú lúku, kde si nachádzame … » celý článok dnes Andrea Morongová Slovenský kras
Túra Planina Galmus: Biela skala a Šarkanova diera Planina Galmus je celoslovensky málo známa oblasť, ktorá však ponúka nádherné zákutia a zároveň chodenia chtivým návštevníkom ponúka tri pozdĺžne trasy. Väčšina ľudí pozná ... » viac dnes Henrich Tomáš Volovské vrchy
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok 18/06/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dážď 08/03/16 16:37 11 príspevkov
0.83 (0.37)