Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Sľubica ako ostrov v mori
Sľubica ako ostrov v mori Zatvoriť

Túra Nočná túra Braniskom a Bachurňou

Minulý rok som v partii zaviedol tradíciu zimnoslnovratových nočných pochodov. Po vydarenej akcii vo Vihorlatských vrchoch nás slnovrat zaviedol do pohorí Branisko a Bachureň. Vykľula sa z toho skúška celej bytosti a zážitok, aký sme dlho nemali.

Vzdialenosť
39 km
Prevýšenie
+1852 m stúpanie, -1879 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 21.12.2015
Pohoria
Šariš: Branisko a Bachureň
Trasa
Voda
Prameň Veľkej Svinky, studnička v Lačnove, prameň Na zákrute
Doprava
Kluknava (vlak, bus)
Richnava (vlak, bus)
Hermanovce (bus)
Priesmyk Branisko (autostop)
motorest Branisko (autostop)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasa

Kluknava – Richnava – Sľubica – sedlo Humenec – motorest Branisko - priesmyk Branisko – Markova skratka – Smrekovica – Kravcová – Boldigáň – Lačnovské sedlo – Lačnov, kaplnka – sedlo pod Magurou – Buče – Mindžová – Hermanovce

Obedňajším autobusom sme za sebou zanechali prešovské hmly. V Kluknave nás po dlhých dňoch bez slnka privítalo akurát vtedy, keď malo byť nad obzorom najkratšie. Miestny obchod s produktmi včiel vrelo odporúčam, aspoň medovina chutila vynikajúco. Peši po asfaltke sme zišli do Richnavy, kde sa začína žltá značka, vedúca do sedla pod Sľubicou – prvou zastávkou. Vrcholky Čiernej hory boli ponorené do závoja oblakov. Dúfali sme, že kým vyjdeme hore, odhalia sa. Čas skutočne doprial zmenu – ťažký, chladný a vlhký vzduch klesol do doliny. Záverečným strmákom na Sľubicu sme sa dostali nad neho a otvorili sa výhľady na vlniace sa more. Že žiadne nemáme? Dôkaz je priamo v krátkom časozbernom videu.

Nočná hrebeňovka

Počkali sme, až sa zotmie poriadne a vyrazili sme na sever. Medzitým sa cez nás niekoľkokrát prevalila vlna inverznej oblačnosti. Zorientovať sa v takýchto podmienkach je veľmi náročné. Samotná tma problém nerobí, ale svetlá čeloviek sa od mikroskopických kvapôčok odrážajú všetkými smermi, najmä tam, kde netreba. Výsledkom čoho sme do diaľky videli len pri vypnutých svetlách, a do blízka len pri zapnutých. Šťastie, že nám terén osvetľoval Mesiac v splne. Kým sme zišli na sedlo Humenec, stihli sme zablúdiť na vedľajší hrebeň, až ku krížu. Stálo dosť času nájsť správnu cestu, ale ujasnilo sa, z ktorého miesta sme zle odbočili.

Ďalšou nástrahou Braniska boli zamrznuté chodníky. Sneh, ktorý ich pokrýval, načisto zľadovatel. Ideálne by bolo mať so sebou mačky, no tie sme nemali. Proti nám boli živly tmy, hmly a ľadu. Rajtopíky sme preventívne z plánu vypustili, ak by niektoré úseky vyzerali rovnako plné poľadovice, risk by to bol priveľký. Existuje ďalšia alternatíva, ktorou sa dá pokračovať v hrebeňovke bez Rajtopíkov, a to je neoficiálne vyzerajúca odbočka vyznačená ceduľami na motorest Branisko. Po chvíli sme natrafili na žltú značku a držali sa jej. V papierovej mape nie je vyznačená, ale odporúčam si ju dokresliť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Váhali sme, či bude motorest otvorený, a nakoniec bol. Pri teplých nápojoch sa dobre pripravuje ďalší postup. Vonku sa ku všetkým vymenovaným komplikáciám pridáva slabý dážď, vnútri sa drží príjemne teplo. Dvakrát sa nikomu vychádzať nechce. Ešte k tomu všetkému pochodovať po asfaltke na priesmyk Branisko, to aby nás v obmedzenej viditeľnosti akurát zrazilo auto. Lepší nápad bolo čakať na niekoho, kto by sa zastavil a bol by ochotný poskytnúť odvoz 2 km. Úspech je otázny a premávka vyzerala biedne.

Smrekovica

Šťastie praje extrémistom, ochotný šofér sa našiel. Dosť sa čudoval, že niekto ide v tejto hodine a počasí do lesa. Od priesmyku po Smrekovicu nám cesta ubehla rýchlo, ani kamene na Markovej skratke neboli pokryté ľadom, čoho som sa obával. V novej útulni Vresovianka na vrchole Smrekovice sme ostali hodovať do polnoci. Kedysi na vrchole stál altánok využívaný na bohoslužby. Ten patrí minulosti, náhradou je nový prístrešok. Nerád znevažujem cudziu prácu, ale podľa fotografie posúďte sami, či by sa z rovnakého množstva materiálu nedalo spraviť niečo funkčné pre väčšie množstvo turistov. V súčasnosti sa, bohužiaľ, v dvoch miestnostiach dá vyspať po 2 návštevníkoch, preto s celkovou kapacitou 4 ľudia váham, či je názov útulňa vôbec vhodný. Každopádne Smrekovica má potenciál prilákať na prenocovanie aj väčšiu skupinu.

Chvíľka jasnej oblohy netrvala dlho, zatiahlo sa, a to znamenalo koniec foteniu. Ak som sa obával šmykľavého chodníka, splnilo sa to smerom na Kravcovú. Pády na zľadovatelom snehu charakterizovali štýl zjazdu žltej značky ako „análny skialpinizmus“. Radosť sa vrátila za polomom, kedy prechádzka nočným smrekovým lesom priniesla myšlienky ako „tu treba natočiť turistický horor!“. Hororový bol návrat do hmly pod Boldigáňom.

Po Lačnovské sedlo to išlo dobre, no krátky úsek k ďalšiemu rázcestníku pri kaplnke sa opäť blúdilo. Navigácia je možná len pomocou prístrojov, lebo viditeľnosť je nulová. Svet za takých podmienok vyzerá úplne inak ako cez deň. Nikto tieto miesta nespoznával, napriek tomu, že sme cez ne predtým viackrát išli. Výstup do sedla Magura potešil aspoň kvôli jasnej oblohe plnej hviezd. Buče sa dočasne nachádzali nad inverziou a všetci čakali kľudnú cestu k útulni Chotárna pod Mindžovou, snáď už bez zblúdenia. Osud nám to nedoprial, počasie psychiku skúšalo ďalej.

Kríž pri vleku sa znova ocitá v oblakoch a my s ním. Dohadujeme sa, ktorým smerom postupovať. Je nám to jedno, hlavne aby sme boli... kdesi. Náhodou sa podarilo vybrať správnu cestu. Mindžovú sme preleteli a zastavili sa na útulni v túžbe zohriať sa. Neviem, či kvôli zime drevo nechcelo poriadne horieť, ale chatku sa vykúriť nepodarilo. Nahadzujem na seba všetky veci, ktoré mám v batohu a spím posediačky v kresle možno dve hodinky. Zobúdzam sa úplne skrehnutý, kĺby sa hýbali ako stroj, ktorému práve došiel všetok olej. Na posledné klesanie do Hermanoviec spomínam nerád. Nevychutnal som si ani nádherný východ Slnka – vlastná existencia ma príliš vyčerpávala na to, aby som sa ešte venoval takýmto profánnostiam.

Záver

Do Hermanoviec dorazili tri, síce nie bohvieako, ale stále žijúce tvory. Po 40 kilometroch, nespočetných nadávkach, skúškach mysle a tela chladom, dezorientáciou, spánkovou depriváciou a depriváciou zmyslov si môžeme položiť otázku, či to za to stálo. Dobrá nálada spred 24 hodín sa otočila o 180 °. Takéto túry určite nebudú pre každého. Aj keď som si prírodu väčšinou vychutnával, ku koncu som toho prestal byť schopný. Zamyslenie z viacerých uhlov pohľadov prinesie rôzne výsledky. Subjektívny názor: Skúšať podobné extrémy každý týždeň? Určite nie. No raz za čas si treba pripomenúť vlastné hranice a pokúsiť sa dať zo seba 120 % môže byť prospešné. A v tom spočíva naša malá tradícia nočných zimnoslnovratových pochodov – vybrať sa do osamelých lesov, keď je nám Slnko obrátené chrbtom.

Fotogaléria k článku

Najnovšie