Prvý pokus

Niektoré túry sa jednoducho nevydaria. Koncom marca 2015 som dojachal k zámočku Brandhof (1080 m), lenže pri ňom sa parkovať nedá. Auto treba odstaviť asi kilometer prv na Seeberg Alm (1180 m). Na túru som vyrážal o 8.45 h. Pršalo a podľa predpovede mal dážď okolo 9-tej ustať, no mrholilo a mrholilo.

Minul som zámoček a kilometer za ním som si nasadil snežnice. Snehu bolo dosť, bol však poriadne mokrý. Sledoval som stopy od lyží. Lyžiar to tu poznal. Ľahké úseky si skracoval a náročné obchádzal. Kdesi naľavo padali lavíny. Napočítal som tri. V hmle a daždi som ich nevidel, napriek tomu mi začali mäknúť kolená.

Stopy ma priviedli pod prudší svah, na ktorom som začal bojovať. Pol metra hore a takmer rovnako veľa som sa následne zviezol. Raz som aj spadol, ale nakoniec som svah vyšiel. Hore som ešte chvíľu kráčal, no musel som to vzdať. Oblaky sa kúsok zdvihli, aj mrholenie ustalo, začal však fúkať silný vietor. Bol som mokrý zvnútra aj zvonka a bolo zrejmé, že na Hochweichsel to dnes nevydá. Bolo asi 11.00 hodín a nebol som ešte ani v polovici cesty.

Namrzený som sa otočil a schádzal som. Keďže som sa chcel vyhnúť strmine, na ktorej sa mi šmýkalo, zahol som viac doľava. Zalesneným hrebienkom som zišiel na Leitenalm. Na lúčke stojí chata, pri ktorej je malý súkromný vlek. Nádherné miesto. Sadol som si na lavičky a zjedol som obed. Mohol som si odfúknuť, už ma čaká iba nenáročný zostup dolu po zvážnici.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

No, to som si dal. Zvážnica križuje strmé odlesnené svahy, kde cestu komplet zavialo. Bola tam hladká snehová strmina, po ceste ani stopy. Mačky by tu nepomohli, lebo aj v snežniciach som nechával v snehu celkom slušné stopy. Išiel som tadiaľ tak opatrne, že som snáď ani nedýchal. K autu som sa vrátil o 14.30 h.

Druhý pokus

Tento rok som si privstal a už o 6.30 h som na Seeberg Alm vystupoval z auta. Na prechádzku som vyrážal ešte za tmy. Obehla ma rekreačná bežkyňa s čelovkou. Aby sa nešmýkala, mala na topánkach malé hroty.

Keďže zatiaľ veľmi nenasnežilo, tak bolo začiatkom februára menej snehu ako vlani koncom marca. Napriek tomu som si nasadil snežnice prv. To preto, lebo sneh nebol ušliapaný. Počasie bolo oveľa krajšie ako vlani, hoci bolo pod mrakom. Nepršalo a čerstvý vietor postupne slabol. Snažil som sa stúpať rovnakou trasou ako vlani a celkom sa mi to darilo, hoci dnes bolo v snehu vidno iba jedny stopy. Moje. Akurát odbočku na hrebeň som prehliadol. Uvedomil som si to pri studničke. Tak som zahol do kopca a strmým odlesneným svahom som sa driapal hore. Keď sa šluchta podo mnou zväčšila, zahol som na okraj lúky, kde spod snehu trčali kríčky.

Vyšiel som na hrebeň. V kosodrevine sa sneh držal, inde bol zväčša sfúkaný. Podchvíľou som si vyzul snežnice a vláčil som ich v rukách. Včera pršalo a dnes mrzlo, takže som miestami kráčal po čistom ľade. Na hrebeni som prišiel na značku. Chodník bol pod snehom, ale dal sa rozoznať podľa drevených kolíkov. Preliezol som oblé kopčeky a prišiel som k mohutnej skale. Na jej vrchole je kríž, ktorý vidno zďaleka. Na skalisko sa lezie zboku. Sneh tam vytvoril poriadnu strminu. Smerom hore som ju vyliezol na snežniciach, ale keď som schádzal, dal som si mačky. Sneh tu bol pevný, vôbec som sa doň nezabáral.

Na Hochweichsel (2006 m) som vyšiel na poludnie. Keďže bolo na vrchole bezvetrie, sadol som si na karimatku a zjedol som obed. Hochweichsel je prvou dvojtisícovkou, na ktorú som vyšiel v snežniciach. Z jeho vrcholu je okrem Hochschwabu dobre vidno Ötscher, Gemeindealpe a Göller na severe a Hohe Veitsch na východe. Ale aj Schneeberg, Rax, Hochlantsch, Dürrenstein, Hochstadl a v diaľke nádherné štíty Gesäuse. Hochweichsel ponúka fantastickú panorámu.

Späť som sa vracal rovnakou trasou. Na rázcestí značiek som zahol doľava, že sa pozriem na Grau Alm. Lenže v kosodrevine som sa zasekal. Keďže som nemal ani páru o tom, kde môže byť chodník, zamieril som späť na hrebeň.

Prešiel som sfúkané plochy a našiel som svoje raňajšie stopy. Keď pôjdem po nich, nemôžem zablúdiť. Išiel som po nich až k obrovskému závrtu. Vtom som si všimol, že žľab, ktorým schádzam, má zbokov orezanú kosodrevinu. Hmm, že by som kráčal po voľajakom chodníku? A tak som nechal stopy stopami a pokračoval som dolu žľabom.

Nižšie bol žľab trochu strmší, no stále oveľa miernejší ako strmina pod hrebeňom, ktorou som sa štveral ráno. Žľab ma priviedol presne na Leitenalm. Na lavičke som si oddýchol a vyrazil som dolu zvážnicou. Našťastie, tento rok nebola zafúkaná. O 17-tej som sa vrátil k autu a mohol som ísť domov.

Záver

Hochweichsel je veľmi pekný, zdiaľky rozpoznateľný kopec. O pár dní som ho obdivoval z Gemeindealpe pri Ötscheri. V zime som naň už vyšiel, preto teraz plánujem, že sa naň vyberiem voľakedy na jeseň. Podľa obrázkov na internete, od Grau Alm sa na kopec dá ísť okolo pekných vápencových veží.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek