Brankovský vodopád

Pôvodne sme si chceli dopriať hrebeň Veľkého Brankova, ale mraky jeho vrcholy beznádejne zahalili. Videl som predtým krásne fotky z hrebeňa. O výhľady sme určite nechceli prísť, a tak sme zmenili program. Namiesto toho si pozrieme len veľkú atrakciu v doline - Brankovský vodopád.

Odstavujeme auto na parkovisku pri motoreste Bodega a po moste sa dostávame cez riečku Revúca. Silné mrazy posledných dní sa podpísali na ľadovom zovretí, hľadím do čistunkej vody, ktorá si razí cestu na povrch na miestach, kde mráz nedokázal skrotiť hladinu. Započúvali ste sa niekedy do zvláštneho bublania toku zovretého v ľadovom pancieri? Je to taká špeciálna hudba hlbokých tónov. Revúca je prekrásna, je vychýreným rybárskym revírom a pri pohľade na zvyšky úzkokoľajky si hovorím, že si tu niekedy v lete doprajem cykloturistiku.

Hľadáme odbočku do doliny, cez vyschnutý tok potôčika vedie polámaný mostík a za ním vybiehame do strmšieho svahu na trase zelenej značky. Otvára sa pohľad do krásnej doliny s lúkami, solitérnymi stromami a nad tým všetkým je súvislý les v masíve Kačianky. Trasa nie je dlhá, o chvíľu nachádzame ďalší dolámaný mostík a nachádzame informačnú tabuľu. Značkovaná trasa odbočuje doprava, my ideme vľavo do impozantného skalného amfiteátra Kuruckej skaly. Voda tu prepadáva cez výrazný skalný stupeň, už z diaľky vidíme poriadny ľadový cencúľ.

Výška vodopádu je 55 metrov, v zime ho využívajú lezci ľadov, my ho preliezame iba očami a zvečňujeme fotoaparátmi. Keď sme pod ním, úplne zhora padá s veľkým hrmotom kus ľadu veľký ako priemerné vedro. Aj keď je 5 stupňov pod nulou, voda vždy prináša nejaké teplo a dokáže narušiť stabilitu ľadovej stavby. Pod ľadom to žblnká, chýba obvyklý šum závojov vody, a keď sa uvoľní nejaký úlomok, dolinou sa nesie charakteristické cinkanie padajúceho cencúľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Obdivujeme filigránske výtvory, ktoré veľmi pripomínajú výzdobu v jaskyniach, po dlhom cvakaní aparátmi sa pomaly otáčame na zostup. Ešte okrikujem jedného z kamarátov, ktorý sa rozhodol zvečniť ľadovú krásu presne v spádnici vodopádu, vyháňam ho odtiaľ preč, ďalší podobný pád ľadu by asi nerozchodil.

Pod vodopádom obdivujeme posledný zlomený mostík, dajako sa tu dreveným konštrukciám nedarí. Aspoň si bude môcť nejaká dobrá firma so správnymi vlasteneckými koreňmi z eurofondov zinkasovať za postavenie nových mostíkov sumu, čo by stačila na obstojnú drevenú chatu. Však turistický ruch treba podporovať, nie? Po chvíli sme opäť pri aute a vezieme sa kúštik ďalej.

Travertínová kopa Jazierce

Tu som bol kedysi v lete, ale zimná návšteva má omnoho väčšie čaro. Najlepšie je nechať auto pri rovnomennom rekreačnom zariadení a pár metrov prejsť peši. Takto si človek lepšie uvedomí prítomnosť travertínových terás, ktoré tu voda vytekajúca z podzemných krasových priestorov vytvorila za tisíce rokov. Keď sa kedysi podzemní škriatkovia dohadovali o právach vytvoriť tieto skaly, bohvie kto vtedy vyhral verejnú súťaž, ale pri pohľade na vodu vyvierajúcu z úbočia obrovského masívu si predstavujem každú kvapku, ako najprv padla na oblé úbočia, aby presiakla skalou, prasklinami, podzemnými sieňami až napokon sa opäť objavuje na dennom svetle - nezadržateľná a víťazná.

Travertín je dielom zrážania minerálov rozpustených vo vode, ktorá si vytvára vyvýšené riečiská a keď už je taká terasa príliš vysoko, potôčik zmení smer a začína na inom mieste odznova. Miesto má čaro aj v lete, ale po silných mrazoch tu čakali na obdivovateľov priam filigránske ozdoby. Fŕkajúca voda vytvorila čipky, diadémy, ale aj napodobeninu cedníka na špagety. Fotografi sa tu mohli vyblázniť do sýtosti, aj keď táto časť výletu bola určite najkratšia.

Vodopád v Zadkoch

Ďalšia časť výletu začína pri obchode s potravinami v Horných Revúcach, odkiaľ sa vyberáme proti prúdu potoka. Zamyslene hľadím na odbočku na Veľký Šturec, tadiaľto som v lete 1992 prechádzal z Likavky do Banskej Bystrice na horskom bicykli. Potom ideme popri turistických smerovníkoch, ktoré ukazujú smer na Ploskú, kde sme boli na jeseň 2014, obdivujeme dedinskú architektúru Liptova a začína poletovať z oblohy sneh.

Vykračujeme si dolinou, obdivujeme zamrznutý tok, výhľady do okolia sa definitívne nekonajú, ale aj tak sa usmievame na celý svet - aj keď sa spúšťa rezký vietor. Po niekoľkých kilometroch sa dolina rozdvojuje a pod lesom vidíme strechy horárne. Za potokom je veľký prístrešok so stolmi a lavicami, kde by sa dalo celkom slušne ukryť pred nečasom, z komína blízkej samoty stúpa dym a do nosa mi udiera vôňa horiaceho smrekového dreva. Tu už celkom obstojne chumelí.

Ešte pár metrov do dolinky (tu ma prekvapí ako blízko je podľa turistického smerovníka Valentová, ktorá je v Hornojelenskej doline na pohronskej strane Veľkej Fatry) a zrazu STOP! Úzka dolina je zaplavená od jedného kraja na druhý a voda sa premenila na hladký ľad. Keď deň predtým niekto nahlas čítal popis vodopádu a zmienil sa o tom, že tam treba ísť korytom potoka, mimovoľne som prihodil do batoha mačky a dobre som urobil. Teraz celá skupina chvíľu v rozpakoch zíza na ľad, obracia sa na opätku, kým si obúvam na topánky “kocúre”. Len náš Hugo čudne hľadí a chcel by ísť so mnou, nechápe v čom je problém.

Obuť poloautomaty je dielom okamihu a už kráčam po zamrznutej kruste. Dávno som nebol takto obutý, špeciálny zvuk zabárajúcich sa hrotov do čistého mäkkého ľadu je zvláštne upokojujúci. Silný mráz posledných dní vytvoril charakteristické vlnky a terasy pripomínajúce biele travertíny niekde v Turecku. Som úplne osamelý, na kapucni mi šuští padajúci sneh, voda pod ľadom zurčí a hroty škrípu. Svahy doliny sú strmé, kamenisté a po jednom esíčku vidím cieľ cesty - skromný vodopád.

Nedá sa porovnať s tým, čo sme videli pod Brankovom, ale aj tak je to zaujímavé a oplatí sa sem vyjsť. Fotím, skúmam ľadové útvary zblízka, kaskáda vytvorila akési schodíky, po ktorých leziem hore. V duchu si predstavujem, ako sa pod tlakom africkej kontinentálnej platne postupne ohýbali a lámali vrstvy zemskej kôry, ako sa terén Karpát dvíhal a ako sa tu doňho zahrýzal potôčik, nesmierne pomaly odnášal materiál, až tu takto odhalil kosti zeme.

Rád takto stojím sám uprostred hôr, nečas v zime je omnoho prijateľnejší, ako keď v iných ročných obdobiach prší; teraz stačí striasať padajúci sneh a kráčať s vyštípanými lícami. Škripotavo schádzam ľadom, na konci dolinky sa vyzúvam, v mraze sa mi lepia prsty k mokrému železu. Vytriasam snehovú krustu z batoha, popíjam čaj z termosky a potom spokojne schádzam vo fujavici dolinou k dedine.

Záver

Áno, korením turistiky sú veľkolepé hrebeňovky s ďalekými výhľadmi, ale aj lesy, lúky, doliny a vodné výtvory sú vďačným cieľom pre naše vychádzky. Až budete niekde tu, na konci liptovského sveta a budete hľadať miesta na krátke vychádzky na zaujímavé miesta, vyberte sa po našich stopách.