Na vysvetlenie

Rozhodujúcim impulzom k napísaniu týchto riadkov boli paradoxne pešie kilometre v susedných Čechách. Školské i pracovné povinnosti ma zaviali do oblasti zvanej Broumovsko, kde sa okrem iného nachádza tiež viacero skalných hríbov. Aj v susednom poľskom Národnom parku Stolové hory je celá oblasť pomenovaná Skalne Grzyby. Na rozdiel od našeho sú budované výlučne tzv. kvádrovými pieskovcami. Žiaden z týchto hríbov sa mu výškou a možno ani tvarom nevyrovná. Tak som prišiel na to, že ten náš spišský je výnimočný nielen zo slovenského pohľadu.

Opis trasy

Turistický rázcestník, ktorý nás správne nasmeruje, sa nachádza pred cestným mostom na dohľad od benzínového čerpadla. Tento bod je východiskom k Markušovskému skalnému hríbu. Od železničnej stanice sem vedie paralelná žltá značka. Stojí tu druhá a posledná informačná tabuľa náučného chodníka. Zaoberá sa viacerými prírodnými zvláštnosťami v blízkom okolí obce, ktoré sa v skratke pokúsim priblížiť.

Mostíkom prekonáme Levočský potok, ktorý o niekoľko desiatok metrov ústí do Hornádu. Hore pred sebou upúta našu pozornosť nahromadenie bielych vápencov. Ako inde na Slovensku aj tieto sú druhohorného veku – vtedy sa na našom území rozprestieralo more s tropickým podnebím. Predmetom ochrany v PP Transgresia paleogénu pri Markušovciach je však súčasná prítomnosť iných hornín. Naše kroky vedú pozdĺž rodinných domov, nad ktorými už vidíme šikmé vrstevnaté pieskovce. Vznikli stmelením strednozrnných usadenín, ktoré v starších treťohorách (paleogéne) prinášali rieky do „nového“ treťohorného morského zálivu. Zatiaľ neviditeľné ostávajú tzv. bazálne zlepence. Sú zložené z obrúsených kusov hornín spevnených dokopy. Istotne sú viacerým dobre známe Súľovské skaly, ktorých reliéf tvoria tiež bazálne zlepence. Táto zložka je dôležitým členom v procese zaliatia územia morom (transgresie). Rôzne veľké kúsky hornín sem boli prinášané z dvíhajúcich sa okolitých hôr, v ktorých sa zákonite musela viacej uplatňovať erózia.

Okolo posledného domu prídeme k miestu, kde sa Hornád viac zahlodáva do podložia. Riečna niva na našom brehu prechádza do strmého svahu. Na ňom je možné sledovať v zásade dve základné súvrstvia – staršie bazálne zlepence vidíme nižšie, zatiaľ čo nad nimi sú uložené typické pieskovcové platne. Prechodom medzi nimi sú brekcie – od zlepencov sa líšia tým, že sú neopracované a teda ostrohranné. Pred transgresiou tvorili sutiny strmšieho vápencového svahu.
Šírka cesty akurát stačí na vyplnenie pásu medzi riekou a svahom. Po nej po chvíli prídeme na širokú nivnú lúku. Na nej sa ukrýva ďalší unikát. Pokiaľ nepôjdete trebárs v rannej hmle, tak pohľadom na železničný most sa správne zorientujete. Tisícročia sa pred ním nachádzal ukážkový meander Hornádu. Asi pred 3 – 4 rokmi sa šija meandru pretrhla a rieka začala písať novú kapitolu. Po modrej stuhe zostalo mŕtve rameno. Zaujímavosťou je text na informačnej tabuli, ktorý vznikol ešte pred pretrhnutím brehu. Správne dodal, že tok rieky sa raz vyrovná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pohľadom od meandru vidíme smrekovcom a sosnou porastený svah rezervácie. Borovica lesná sa v týchto lesoch vyskytuje ako dominantný druh, po smreku nie je ani stopy. Avšak ani sme sa nenazdali a nachádzame sa už pod NPP Markušovské steny. Tiahnú sa nad riekou v dĺžke asi 1 km. To, že boli pri vzniku rezervácie povýšené na Národnú prírodnú pamiatku, svedčí o vzácnosti územia. Vďačia tomu bez pochyby hlavne Markušovskému skalnému hríbu. Ani nie desať minút cesty nám trvá prechod od meandra k nástupu na trochu náročnejšiu pasáž. Hornád ešte väčšou silou búši do svahu a my pokračujeme opatrne úzkym šikmým chodníčkom asi päť metrov nad hladinou. Najmä v lete je tento úsek zarastený krovinami, preto treba dať pozor. Na protiľahlom brehu dnes ráno pozorujem tajomný kontrast svetlej hmly, ktorá vykúka spoza tmavých siluet stromov. Chodník sa časom rozšíri a príchodom k prvej ostrej zákrute začína krátky výstup ku skale. Zemitým chodníkom v niekoľkých serpentínach a hneď sme pod našim cieľom. Aj s fotením mi trvá cesta od mostíka necelú polhodinu.

Nachádzame sa asi 50 metrov nad údolím. Na prvý pohľad nás skalný hríb upúta verným symetrickým tvarom. Konečne vidíme v plnej kráse aj bazálne zlepence. Ako menej odolné a staršie horniny budujú našej hube hlúbik. Klobúk tvoria odolnejšie mladšie pieskovce, na jeho temene dokonca rastie trávnatá vegetácia. Celkovú výšku odhadujem asi na 8 metrov. Jeho vznik sa dá vysvetliť jednoducho pôsobením vody, vetra a mrazu. V Markušovských stenách je okrem tohto ojedinelého skalného útvaru niekoľko ďalších brál a stien. Tvarom sa tomuto nepribližujú, ale ich geologický charakter je obdobný. A niektoré sa zdajú byť aj vyššie. Vychodenou prťou sa ocitnem pod hríbom, kde je v skale osadená ochranárska tabuľka so štátnym znakom. Vrátim sa naspäť a podľa značky ešte chvíľu strmo nahor na plošinku, odkiaľ sa nám odkryje pohľad na údolie Hornádu s vŕškami v pozadí.

Po nasýtení sa očami je pred nami krátke klesanie v borovicovom lese s hustým podrastom malín a černíc. Dostávame sa ku zaujímavej skalnatej roklinke. Koruny stromov a expozícia svahu spôsobujú, že je tu ustavične pomerne tmavo. Potôčik tu vypreparoval niekoľko menších vodopádov. Ten najvyšší má asi meter. Oproti neďalekému Slovenskému raju to nie je veľa, ale tunajší pieskovcový charakter dolinky má svoju cenu. Čo mi tu prekáža, je množstvo padnutých kmienkov, konárov a lístia.

Po zídení a prekročení malého potôčika pokračuje trasa až do Matejoviec bez prevýšení. Po ľavej ruke chodník kopíruje pár metrov vysokú zlepencovú stenu, na ktorej si ešte raz môžeme prezrieť ba i skúsiť jej štruktúru. Na to vychádzame na lúku. Záleží už iba na nás, či sa vydáme pozrieť k Hornádu, alebo pôjdeme jej stredom či okrajom. Zablúdiť tu nie je možné. Dnes ráno je tu očakávaná mokrá tráva a preto vyťahujem návleky a idem po okraji lúky. Ak sa budeme pridržiavať občasných žltých značiek, na jednom mieste nás navedú pod lesnatý svah. Tu na kraji lúky leží veľký „zlepencový monolit“ a za ním do skaly zapustená strieška s vázou. Balvan skončil svoju púť na dne doliny činnosťou erózie a potom vlastnou tiažou. Odtiaľto to ku vlakovej zastávke v Matejovciach nad Hornádom netrvá ani 15 min. Značka vedie najprv priamou cestou v lese, na konci zabočíme doprava a zanechávajúc za sebou lesík prejdeme mostom cez Hornád. Spomínam na rané časy strávené aj tu na futbalovom ihrisku, zatiaľ čo sa mi do uší dostane hluk nákladného vlaku.

Na záver

Výlet je veľmi nenáročný, vhodný pre úplne všetky vekové kategórie. Samozrejme v akomkoľvek ročnom období. S výhodou sa dá využiť železničné spojenie oboch obcí prostredníctvom osobného vlaku. Pokiaľ vystúpite v Markušovciach a vynecháte prehliadku kaštieľa, tak celková doba potrebná na túto prechádzku je maximálne dve hodiny. Z Matejoviec sa potom odveziete ďalším osobným vlakom buď do Spišskej Novej Vsi alebo Margecian. Takto – z rýchlika – navštívite zatiaľ veľmi riedko navštevovaný kút našej vlasti.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek