Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vardzia
Vardzia Zatvoriť

Svet Ako stráviť týždeň v Gruzínsku 1. deň

Vybrať sa na výlet do Gruzínska by mi pred pár rokmi vôbec nenapadlo. Avšak keď začala nízkonákladová spoločnosť Wizzair lietať za dobré ceny z Budapešti a Katovíc do gruzínskeho Kutaisi, tak sa dostupnosť tejto kaukazskej krajiny zlepšila. Na konci marca 2015 prichádza kamarátka Hono s nápadom na trojdňový bleskový výlet do Gruzínska, ktorý by sme zrealizovali niekedy koncom mája. Tak som si povedala, že prečo nie.

Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 30.05.2015
Pohoria
Gruzínsko (საქართველო / Sakartvelo): Malý Kaukaz (gruzínsky მცირე კავკასიონი / Mc'ire Kavkasioni)
Doprava
maršrutky a taxíky

Ako to už býva, plány sa vždy čo? Menia. Pôvodný koncept výletu v čisto ženskej zostave v počte päť kusov padá kvôli problémom s nákupom leteniek. Za dobré ceny som stihla nakúpiť len ja a Hono, a tak zvyšok účasť ruší. Chvíľu to vyzerá, že pôjdeme samy dve, predlžujeme dĺžku pobytu na týždeň, prehadzujeme letenky, tešíme sa. Nakoniec sa v apríli vykryštalizuje zostava v počte tri ženy a dvaja muži, čo sa ukazuje ako ideálna kombinácia. 29. 5. 2015 fičíme z Bratislavy na letisko v Katoviciach, kde sa stretáme s Hono, ktorá býva kúsok odtiaľ. Výlet môže začať! Čaká nás týždeň, počas ktorého pocestujeme krížom-krážom Gruzínskom cez 1500 km a popri tom stihneme tiež trojdňovú turistiku.

1. deň: Kutaisi – Borjomi – Akhaltsikhe – Vardzia – Akhaltsikhe

Lekcia prvá – turistu obalamutia vždy, najmä na začiatku

Po 3-hodinovom lete pristávame na letisku v druhom najväčšom meste Gruzínska - Kutaisi niečo pred piatou ráno miestneho času. Na malom letisku je špička, v rovnakom čase prilietajú lietadlá z Budapešti a Istanbulu, potom sem nepriletí za celý deň nič. Miestni sú si vedomí, že im linky privážajú turistov, a tak je pasová kontrola rýchla, spestrená darčekom v podobe fľaštičky červeného vína. Že „Welcome to Georgia“. Nuž, môže byť. Na letisku vybavíme aj ďalšie formality – výmenu peňazí (1 GEL, t. j. gruzínske lari je cca 0,3 € pri aktuálnom kurze), informačné brožúry o zaujímavých miestach od usmievavej dievčiny, plus vyzdvihnutie plynových bômb, ktoré sme si dohodli s miestnou agentúrou.

Agentúra nám tiež mala zaistiť odvoz maršrutkou (mikrobus) do mestečka Borjomi, kde plánujeme urobiť trojdňový trek v Národnom parku Borjomi-Kharagauli. Dostávame „lístky“ na maršrutku, posielajú nás pred budovu, že tam stoja, šofér si nás vraj nájde. No, hneď zisťujeme, že to také jednoduché nebude. Na lístky pozerajú všetci šoféri ako na zázrak, potom jeden povie, že dobre, vraj nás vezme. To ešte netušíme, že nás nakoniec vyhodí v mestečku Khashuri, odkiaľ to je do Borjomi ešte 30 km. On ide predsa do Tbilisi, Borjomi nie je po ceste. Samozrejme z letiska sa nehneme, pokiaľ maršrutka nemá zaplnených čo najviac miest. Potom už cesta ubieha monotónne, ak sa tak dá nazvať šialená jazda väčšiny miestnych šoférov. Ale o tom neskôr. Osadenstvo maršrutky pospáva, my si upíjame z darovaného vínka, parádne raňajky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

O nejaké 2,5 hodinky prichádza vytriezvenie v Khashuri. Vyzerá to, že si budeme musieť zobrať do Borjomi taxík alebo ďalšiu maršrutku. Taxikári a maršrutkári sa o nás trhajú ako supy. Nakoniec sa dohadujeme na nejakej rozumnej cene a ideme taxíkom. Šofér nás nakladá do auta všetkých piatich aj s batohmi, ledva sa vlezieme. Na čelnom skle je cez pol skla „pavučina“, časom zistíme, že to tu je bežný folklór. Tiež predbieha ako blázon, ale nakoniec nás živých a zdravých vysadí v centre Borjomi, za komunizmu slávneho kúpeľného mestečka. Minerálka s rovnakým názvom Borjomi sa aj dnes distribuuje až do 30-tich krajín sveta.

Sadáme si do reštaurácie vedľa kúpeľného parku a konečne si dávame poriadne jedlo. Celkovo sme nazvali výlet „gastrovýletom“, a tak nám to nedá, musíme ochutnať aspoň časť miestnych špecialít hneď teraz - khachapuri – čo je slaný koláč plnený syrom, khinkali – cestovinové taštičky plnené rôznymi dobrotami (syr, mäso s vývarom a podobne), gruzínsky kebab. No samé mňamky.

Po občerstvení sa pešo presúvame za mesto, kde sídli správa národného parku. Je to povinná zastávka pred akoukoľvek túrou v Národnom parku Borjomi–Kharagauli, alebo aj v oblasti, ktorá sa nazýva Malý Kaukaz. Musíme zaplatiť vstupné, za tri dni to je 30,- lari na osobu. Doklad o zaplatení je potom vždy kontrolovaný na vstupe do parku rangermi. Mladá dievčina na správe parku vie dobre po anglicky, má k dispozícii trhacie mapy zadarmo, vie poradiť. Tiež nám oznamuje, že naša naplánovaná trasa St. Andrews's Trail krížom cez pohorie je nepriechodná, pretože je hore ešte sneh a po zime sú zvalené mosty cez potoky, ktoré ešte nestihli opraviť. Ukazuje nám, nech si dáme len menšiu trasu po útulňu Amarati a naspäť, my sa ju však pokúšame presvedčiť, že máme skúsenosti, sneh nám neprekáža a že by sme radi došli aspoň po najvyšší bod národného parku - Mount Sametskhvario (2642 m), pod ktorým je tiež útulňa. Nakoniec s našou trasou súhlasí, a tak oklieštenej trojdňovke nestojí nič v ceste.

Vzhľadom na čas sa rozhodujeme, že túru začneme zajtra. Ale čo so zvyškom dňa? Hono navrhuje Vardziu, úžasné skalné mesto pri tureckých hraniciach vzdialené cez 100 km od Borjomi. Keď nám dievčina potvrdí, že sa to dá ešte do konca dňa otočiť, tak je rozhodnuté. Tiež nám radí presunúť sa do mesta Akhaltsikhe, ktoré je na pol ceste, že tam ľahšie zoženieme ubytovanie.

Lekcia druhá – 5 ľudí v aute aj s batohmi – žiadny problém!

Pred budovou národného parku chytáme taxík. Tentoraz to však bude veselé. Auto je relatívne malé, pred nami je 50 km kľukatej cesty. Nuž, jeden z nás musí do kufra. Voľba padne na Miša, ktorý sa skladá k batohom a veľkej plynovej bombe, keďže 90-percent áut je prerobených na plyn. Šofér je nadšený, komunikuje v ruštine, vyzvedá, odkiaľ sme, púšťa nám na plné pecky miestne hudobné hity... Cestovanie s ním je zážitok, keďže máme miestami pocit, že pozerá viac na nás, než na cestu. Ale všetci sa zabávame, rehoceme na plné ústa, super zážitok! Nakoniec nás úspešne vysadí v Akhaltsikhe. Opäť sa na nás vrhnú miestni taxikári, ale tentoraz ich pomoc nepotrebujeme. Ideme pešo mestom a do očí nám udrie obchod s pivom. Aj nás smädí, aj potrebujeme nájsť nejaké ubytovanie. Pýtame sa teda predavačky, či by nevedela niečo poradiť. Len zakričí do okna nad obchodom susedke a už máme kde spať. Za 15,- GEL na osobu, v pohode.

Domácej vysvetľujeme, že sa chceme ešte dnes dostať do Vardzie a že či chodia maršrutky. Vraj o takomto čase v neskoré poobedie už maršrutku nezoženieme, ale že nám vie zabezpečiť odvoz. Náš šofér prichádza, kým dáme dole pivko. Je to milý starší komunikatívny pán. V podstate nám supluje turistického sprievodcu. Ukazuje nám cestou zaujímavosti, rozpráva o histórii územia, aj nám zastavuje, kde len chceme, aby sme si pofotili, čo nás cestou zaujme. Cestujeme klasickým spôsobom – šiesti v aute pre piatich, takže Mišo je opäť v kufri, objímajúc plynovú bombu. Krajina je nádherná, sviežo zelená, všade sa pasú kravy, teda najmä popri ceste.

Po krátkej pauze pri pevnosti Khertvisi zastavujeme vo Vardzii. K Vardzii netreba veľa slov, je ju potrebné vidieť naživo. Mestečko v skalách bolo vybudované v 12. storočí ako kláštor a zároveň úkryt pred nájazdami Mongolov. Už v 13. storočí ho však čiastočne zničilo zemetrasenie, ktoré spôsobilo kolaps mnohých chodieb a priestorov, pričom sa časť skrytých priestorov dostala na svetlo sveta. História miesta v ďalších storočiach je divoká, rovnako ako história celého územia na pomedzí Turecka a Ruska. Dôležité však je, že sa Vardzia zachovala až do dnešnej doby a my ju môžeme obdivovať a premýšľať, ako to tu kedysi vyzeralo. Vardzia je dnes múzeum (založené v roku 1938), platí sa vstupné, avšak pre atmosféru tu stále býva zopár mníchov. Dá sa tu motať dosť dlho, my si dohodneme dve hodinky, počas ktorých preliezame všetky priestory. Pamäťová karta foťáku sa zapĺňa exkluzívnymi zábermi, aj počasie nám praje, je až prekvapivo teplo.

Po prehliadke nasleduje návrat do Akhaltsikhe, ale náš sprievodca nám po príchode do mesta oznamuje, že má pre nás ešte jedno super miesto, ktoré by nám chcel ukázať. Necháme sa teda presvedčiť a auto sa hneď začne škriabať do kopca vysoko nad mesto totálne vyjazdenou poľnou cestou, vhodnou tak jedine pre auto 4 x 4. Prichádzame ku kláštoru Sapara, ktorý sa týči nad hlbokým údolím. Je to vraj jeden z najvzácnejších kláštorov v Gruzínsku, kde aj teraz žijú mnísi. Prichádzame akurát v čase večernej modlitby, takže zažívame naozaj silnú atmosféru.

Nás však už ženie naspäť do mesta hlad. Náš sprievodca nám ukazuje výbornú reštauráciu za skvelé ceny, kde si vraj dáme určite výborný šašlik (veru neklamal, hostinu sme mali priam kráľovskú), na rozlúčku nám necháva fľašku domáceho gruzínskeho koňaku, a keďže nám s ním bolo dobre, tak sa rovno dohodujeme, že nás ďalší deň hodí k vstupu do národného parku na začiatok našej trasy.

Prvý deň bol naozaj dlhý a hektický, ale plný zážitkov. A to sme napríklad nestihli navštíviť krásne zrekonštruovaný hrad Rabati priamo v Akhaltsikhe či iné pevnosti po ceste. Nuž, to si pozrieme na nejakej ďalšej návšteve Gruzínska.

Fotogaléria k článku

Najnovšie