1. deň

Ramzová – Nad Dobrou Vodou – Černava – Šerák – Pod Keprníkem – Kepník – Trojmezí – sedlo pod Vřesovkou – Vřesovka – Vřesová studánka – Bíly sloup – Červenohorské sedlo – Klínovec – Výrovka – Pod M. Jezerníkem – Malý Jezerník – Slate – Chata Švýcarna

Ramzová je vraj najvyššie položená rýchliková železničná stanica v ČR. V maličkej budove je informačné centrum, no bolo zatvorené. Zato bola otvorená budova krásneho dreveného turistického prístreška. Je tu tečúca voda, lavice a stoly. V maximálnom pohodlí sa tu vyspí kľudne 10 ľudí, len treba mať karimatky. Vybrali sme sa po červenej povedľa sedačky. Vyviezť sa hore na medzistanicu Černava sme hneď v zárodku zamietli. V slnečnom počasí sme šliapali ako jediní. Po snehu okolo sedačky nebolo ani stopy. Otvárali sa nám nádherné spätné výhľady, no len dotiaľ, kým sme neprišli na stanicu sedačky – Černava. Tu sa hmla váľala po zemi, začalo popŕchať a my sme sa v duchu pýtali: "To bude takto tri dni?"

Prudký výstup sa zmenil na mierne putovanie po lesnej ceste. V hmle sme ešte ako tak zbadali zvoničku na rázcestí, ale Chatu Šerák sme museli doslova nahmatať rukami. Dali sme si polievku a hoci sa nám do hmly veľmi nechcelo, museli sme. Ale v hmle sme sa vybrali opäť na Ramzovú. Po asi 1 km sme to zbadali, a tak sme sa vrátili späť na rázcestie a v snehu sme začali stúpať na Keprník. Je tu vyhliadkové miesto, no vo vetre, krupobití a hmle sme nič nevideli a pelášili sme z kopca dolu. Keď sa roztrhla hmla, zaujala nás akoby hrdzavá tráva na lúčkach medzi ihličnanmi. Asi to boli rašeliniská a je tam drevená vyhliadková plošina.

Došli sme ku kamennej budove Vřesovej studánky. Je to kaplnka a zároveň útulňa, kde sa po povrazovom rebríku dá dostať na povalu a v suchu prespať. Trochu sme si išli z dažďa odpočinúť, ja som si napokon prehodil cez seba a ruksak pončo. Bolo tu však veľmi chladno, a tak sme pokračovali stále po červenej ku kostolíku a symbolickému cintorínu zahynuvším v Jeseníkoch. Po asfaltke schádzame do sedla, kde stojí veľký hotel a sú tu vleky. Nezastavujeme sa, lebo máme ešte kus cesty pred sebou. Šplháme sa znova do kopca a, chvalabohu, Velký Klínovec obchádzame po vrstevnici. Pri smerovníku Klínovec je prístrešok, kde by sa v nečase dalo prespať v suchu. Trasa začína byť dosť blatistá, a tak s vďakou privítame drevený chodník. Z neho začíname po skalnatom stúpať na Malý Jezerník. Zo skaly na vrchole, žiaľ, pre hmlu nie je žiadny výhľad. Pri klesaní z Velkého Jezerníka sa opäť dostávame na drevený chodník. Stále prší a je hmla, tak si bažiny z neho nemôžeme vychutnať. Sme celkom radi, keď sa z hmly pred nami vynorí Chata Švýcarna. Vypĺňame hlásenie pre cudzineckú políciu, čo mi je trošku zvláštne, ale sme tu už cudzinci. Chata je typická horská, výborne tu varia a po naplnení bruška, keď sme sa predtým zhygienizovali, zaspávame ako zarezaní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň

Chata Švýcarna – Praděd – U Barborky – Ovčárna – Nad Ovčárnou – Vysoká hole – Nad Malým kotlem – Jelení studánka – Pecny – Ztracený kameny – Pod Ztracenými kameny – Nad Skřítkem – motorest Skřítek – Klepáčov – Chata Ztracenka

Ráno sa budíme do iného sveta. Vonku je síce chladno, ale modrá obloha. Okolo chaty prebiehajú vychrtlé postavy účastníkov 100-kilometrového pochodu. Čo sme včera išli celý deň, oni dali od 5 h a naše ruksaky vedľa ich miniruksačikov s výživou a pitím vyzerajú ako náklad nosičov v Himalájach.

Po totálne ujazdenom a po mrazivej noci zľadovatenom snehu na asfaltke sa nám ide veľmi zle a tak sme radi, keď pod Pradědom prejdeme na suchú asfaltku. Na vysielači som bol pred rokom, no kvôli Mivymu tam ideme. Posedíme v reštaurácii pri pive a čokoláde, a keď vyjdeme von, zaskočí nás krupobitie. Netrvá to však dlho a deň je napokon nádherne slnečný. Na pravej strane v diaľke je vidno prečerpávaciu vodnú nádrž Dlouhé stráne. Žiaľ, naša trasa tadiaľ nevedie. Okolo nás je kopa ľudí, ktorých sem vozia autobusy. Predierame sa čo najrýchlejšie davom a od Chaty Ovčárna začíname, opäť snehom, vystupovať na Vysoké hole. Petrovy kameny v diaľke, obdivujeme len spoza drevenej ohrady. Ocitli sme sa na náhornej plošine s trávou a kosodrevinou a úplne parádne sa nám vykračuje po skalnatom chodníčku. Míňame drevenú chatu meteorológov a konečne si užívame ďaleké výhľady. V miernom klesaní prejdeme cez snehové pole a sme pri Jelenej studánke. Je to útulňa so širokou lavicou popri stene a s kamennou podlahou. Tak tu sa vyspí snáď aj 15 ľudí. Neďaleko je výdatný prameň. Opúšťame červenú a na zelenej nás čakajú kamene a z nich perfektné výhľady do údolia. Pekná časť končí Ztracenými kameny. Po nich nasleduje nepríjemné klesanie. Pretíname cyklistickú a lyžiarsku trasu. Zaujme nás prístrešok s kopou náradia na opravu bicyklov. No neviem, či by to u nás dlho vydržalo!

Po asfaltke alejou dochádzame ku kamennej soške Skřítka. Pred rovnomennou reštauráciou je občerstvovacia stanica "pochodu stovky" a veľká drevená socha Praděda. Medzi asfaltkou a červenou značkou sa nachádza veľké rašelinisko Skřítek. Po modrej značke obchádzame kopec Závora. Drevený kostol svätého Jána Nepomuckého v Klepáčove je, žiaľ, zatvorený, a tak pokračujeme pomedzi chaty k našej – Ztracenka. Sme v nej ubytovaní ako jediní, tak nám kuchárka odporučí sa ísť navečerať do Kamzíka. Je to dobrá rada, lebo pred Kamzíkom začína súťaž detí o najkrajší čarodejnícky kostým. Ako neutrálny návštevník sa stávam jedným z rozhodcov, a tak údené kolienko musí počkať. Všetci si to užili a medzi prizerajúcimi som spoznal špičkového zjazdového lyžiara Banka, momentálne zraneného po krkolomnom páde na MS.

3. deň

Chata Ztracenka – bývalý Svobodín – Smrčina – Sobotín zámek – Farský vrch – Nad Haběšicemi – Prostřední skála – Příčná stráň – Černá pole – Vikýřovice – Šumperk

Vstávali sme do slnečného a napokon až veľmi horúceho dňa. Čo počasie dokáže za tri dni! Príjemnými lúkami s brezovými hájikmi sme došli do lesa na Havraňom vrchu. V tráve som uvidel prvé fialky, a to sme včera išli ešte v snehu! Objavili sme tiež, kúsok od chodníka, veľký senník. Tu by sa dalo parádne prespať! Pri odbočovaní modrej a červenej sme objavili niečo ako amfiteáter či zarastený lom a vraj tam je nálezisko. Ale čoho? Za chvíľu sme objavili chatku – sklad krmiva, kde by sa tiež dalo prespať. Lúkami sme klesli do obce Sobotín. Z bývalej továrne vytvorili zámok a teraz budujú z toho rekreačný areál s obrovskými podzemnými priestormi. Neviem ale čo tu návštevníci budú obdivovať naokolo. Zase až tak mnoho tu toho nie je.

Trošku sme blúdili obcou pri hľadaní zelenej, no napokon sme ju našli na druhej strane cesty za bývalou budovou správy baní. Hoci sme išli lesom, stúpanie na Farský kopec v horúčave nám vôbec nechutilo a tak trochu sme ľutovali, že nie je chladno ako pred dvomi dňami. Pri spätnom pohľade sme naposledy videli Praděd. Po lesnej ceste sme došli k lúkam, kde sa zelená stretáva so žltou. Úplne vyšťavení z horúčavy, sme sa vyvalili do trávy. Keby sme nevedeli, kedy musíme byť v Šumperku na stanici, tak tam snáď zaspíme. Takto sme sa museli postaviť a odkráčať. Ignorovali sme krátky výstup na Prostřední skálu, zato sme si posedeli na lavičke Příčná stráň, pri perfektnom výhľade na Rapotín. Keby nebol prístrešok v svahu a lavička úzka, je to nádherné miesto na prespanie.

Klesli sme do Vikýřovic popri skleníkoch, ekofarme a nad hlavami nám burácali lietadlá, ťahajúce nahor vetrone. Cítil som sa ako pri kobercovom nálete. Riečku Desná sme prešli po peknom, krytom, drevenom mostíku a lesoparkom s koníkmi za ohradou sme došli do Šumperka. Pred odchodom vlaku nám napokon zostal čas ešte na výborné Kung-Pao u miestneho Vietnamca.

Zhodnotenie

Po dvoch rokoch sme znova s Mivym absolvovali parádny vander so všetkým čo k nemu patrí. Nezlomila nás hmla, dážď, sneh, ani horúčava. Unavení na tele, ale spokojní na duši sme sa vracali k svojim chápajúcim žienkam.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek