Márne pátram v svojej pamäti po okamihu, kedy som sa prvý raz dozvedel o existencii trasy. Možno je to 25 - 30 rokov, keď som to prvýkrat čítal na turistickom smerovníku vo Fačkovskom sedle alebo v Čičmanoch. Potom som ju roky vídaval na smerovníkoch pri hrebeňovkách Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, pri nespočetných výstupoch na Kľak, Strážov, Vápeč... alebo len tak počas prechádzok v Trenčianskych Tepliciach. Vždy, keď som si magický názov čítal, napadali mi otázky „Dá sa to prejsť celé?“, „Aké to asi je a čo človek po ceste zažije?“. Vždy to však bolo v rovine neuskutočniteľného sna.

Niekoľko rokov nazad kolega z práce Janko Šimák, turista telom aj dušou, prešiel Cestu hrdinov SNP vo dvojici. Ich denné kilometre a rýchly postup ma ohúrili. Konečne som poznal niekoho, kto to celé naozaj prešiel a kto by mi poradil čo a ako. Vtedy som sa začal "Cestou" reálne zaoberať a rozmýšľať nad jej prechodom.

Roky prešli a dospel som k rozhodnutiu, že niet na čo čakať. Lepšie je aspoň sa o to pokúsiť ako len snívať, plánovať a neustále to odkladať na neurčito. V marci prejdeme s kamarátmi na lyžiach hrebeň Nízkych Tatier na trase Vernár – Donovaly. Fyzicky som na tom teda celkom dobre. V máji ťahám z Jana opatrne informácie. V lete cez prázdniny to skúsim.

Je streda, začiatok júna 2015. Po daždivom a chladnom máji konečne svieti slnko. Skaly obschli a s kamarátom Martinom vyrážame po práci do Paštinej Závady na skaly. V lese je vlhko a teplo, nelezie sa dobre. Podvečer sa rozchádzame domov, ja pešo cez les. Za súmraku vychádzam na lúky nad Lietavskou Závadkou. Zopár jeleňov mizne v lese. Niet sa kam ponáhľať, zhadzujem batoh a sadám si do trávy. Je teplý večer a celú Malú Fatru mám ako na dlani. Ideálna noc na prespanie pod širákom. Opäť ma prepadnú myšlienky na Cestu. Prečo čakať na prázdniny? Prečo to neskúsiť teraz?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Celý ďalší deň nad tým rozmýšľam. V pamäti mám rok 2014, kedy bolo leto úplne katastrofálne a dni bez dažďa a búrok na horách sa dali spočítať na prstoch dvoch rúk. Večer si prečítam články od Jozefa Zábojníka o jeho Ceste. V noci toho veľa nenaspím, nutkanie ísť sa mení na pevné rozhodnutie. Idem hneď zajtra. Ostáva maličkosť, oznámiť novinku manželke a vybaviť si v práci 3 týždňe dovolenky...

Poobede si rýchlo vytlačím turistické mapy v prijateľnej mierke. Spolu 24 listov A4 a čo poznám (Nízke Tatry, Veľkú Fatru...) ani netlačím. Ešte podrobný kilometrovník a je to. Kupujem plynovú bombu a večer balím batoh. Je mi jasné, že musí byť čo najľahší, takže s množstvom vecí to rozhodne nepreháňam. Neberiem stan, len bivakovacie vrece, neberiem termosku. Rozhodovanie, či ísť v ťažkých a tvrdých Garmontoch Pinnacle alebo v ľahkých ale rozbitých Dragontailoch vyhrávajú jasne tenisky. Veľká dilema nastáva pri fotoaparáte. Brať zrkadlovku alebo nebrať? Ostáva doma, hoci viem, že to budem ľutovať. Jedlo neberiem z domu žiadne, všetko nakúpim po ceste.

Deň 1: Dukla – Svidník (26 km, 530 m)

Je sobota ráno 6. 6. 2015. Cesta vlakom na východ prebieha bez problémov. Konečne mám dosť času preštudovať si čo ma najbližšie dni čaká. Plánujem prvé 3 - 4 dni. Počty sú prosté. Ak chcem Cestu prejsť za 23 dní, potrebujem každý deň prejsť priemerne 35 km. Dnes to určite nehrozí, keďže na Duklu sa dostanem až popoludní. Sľúbil som si, že Cestu odšliapem celú po vlastných, ani meter autom, autobusom. Žiadne úmyselné skratky, tak poctivo ako sa len dá.

V Kysaku prestupujem na osobák do Prešova. V Prešove mám viac ako hodinu času na autobus do Svidníka. Využijem ju na nákup potravín na prvé dva dni. Všimnem si, že do autobusu nastúpili štyri dievčatá s batohmi. Autobus sa lenivo vlečie horúcim júnovým poludním, chvíľami mám dojem že ideme do kolečka. Vo Svidníku na stanici sa dievčatá presunú na nástupište odkiaľ odchádzajú autobusy do Vyšného Komárnika. Jasné, že idú tiež na Dukliansky priesmyk. Majú v pláne prejsť časť Cesty z Dukly na Kráľovu hoľu za dva týždne. V autobuse majú turisti (4 + 1) jasnú početnú prevahu nad zvyšnými cestujúcimi, dve dámy sú Poľky. Autobus všeliakými obchádzkami nakoniec dovzdychá na Duklu.

No paráda, som tu. Chvíľu trvá, kým sa zorientujeme. Peregrinas, tak sa devy nazvali, rozmýšľajú nad návštevou rozhľadne. Nie som tým nápadom uchvátený. Hneď na úvod sa vybrať opačným smerom. Popremýšľajú a... kašľú na rozhľadňu. Dohodneme sa, že skúsime ísť prvý deň spolu. Nájdeme teda turistický smerovník označujúci začiatok Cesty. Povinné úvodné fotografie a Peregrinas vyrážajú. Prezliekam sa z „civilu“ do športovejšieho.

Je 14:40 h a robím prvý krok smerom k Devínu. Ešte milión a budem na konci... Od Duklianskeho priesmyku Cesta klesá po asfaltke. Prechádza popri Pamätníku karpatsko-duklianskej operácie 2. svetovej vojny. Trasa je lemovaná vojenskou technikou, tanky, delá, dokonca aj sovietske lietadlo s menšími pamätníkmi. V lokalite pod Zvezlou (opäť expozícia vojenskej techniky) turistický chodník opúšťa údolie potoka Ladomirka a odbočuje do lesa. V lese dobieham Peregrinas a po chvíli strácame značku. Vracať sa naspať, možno 200 metrov, sa nám nechce. Vyberám mapu vytlačenú na A4-ke a buzolu. Devy na mňa neveriaco pozerajú a myslia si, že žartujem. Po chvíli určujem správny smer. Pre istotu vyťahujú tablet s digitálnou mapou a GPS. Potvrdia správny smer. Pokračujeme lesom a po pár minútach sa napájame na turistický chodník.

Dole, hore a zas dole a sme v osade Medvedie. Na ďalšom vŕšku lúka a Peregrinas sa rozhodli pre piknik. Aj mne sa pauza hodí. Odvykol som si od batoha, a tak cítim plecia, bolia ma päty, lýtka. Nič, treba sa rozhýbať, snáď to bude časom lepšie. Po oddychu klesáme do údolia potoka Kapišovka. Práve v tomto údolí prebiehali najťažšie boje celej Karpatsko-duklianskej operácie, preto dostalo príznačný názov „Údolie smrti“. Ani sa nechce veriť, že sa tu pred vyše 70-mi rokmi odohrala najväčšia tanková bitka na Slovensku. Údolím je to 7 km po ceste z obce Vyšná Pisaná po Kapišovú. Teplý júnový podvečer, príjemná spoločnosť, lepší začiatok som si nemohol priať. Bavíme sa o všeličom. O živote, turistike, snoch aj o tom, čo od cesty očakávame. Bodlo by pivko ale... Na východe si treba zvyknúť, že nie v každej dedine je krčma alebo potraviny. Ani v každej druhej, ani každej tretej.

Prichádzame na rázcestie nad Kapišovou. Tu sa naše cesty rozdelia. Peregrinas majú dohovorený nocľah vo vedľajšej obci Kružlová, idem ďalej s cieľom prísť dnes niekam ku Svidníku. Bol to fajn začiatok, ale je rozumnejšie sa rozdeliť. Dievčatá majú podrobný plán, kedy a kde budú spať. Tieto veci chcem riešiť pocitovo. Každý deň ísť pokiaľ ma to bude baviť, nechať niečo aj na náhodu. Vymieňame si telefónne čísla s tým, že si zavoláme, keď to bude potrebné.

Kapišová, konečne krčma a prvé pivo. Pred ôsmou večer pokračujem ďalej. Cez lúky a les pri zapadajúcom slnku sa snažím trafiť do Nižnej Jedľovej. V klesaní pri potoku chodník strácam, značenie je tu horšie. Za Nižnou Jedľovou, opäť stúpaním cez les nad Svidník. Stmieva sa, je načase poobzerať sa po mieste na nocľah. Klesám do mesta a hľadám, ale nič ma neoslovuje. Už to vyzerá, že skončím v meste, keď v tom les a statné smreky v ňom. Ideálne. Pri čelovke sa rozkladám a varím večeru. Slušný začiatok. Ani málo ani veľa, tak akurát na rozhýbanie sa. Uvidíme čo prinesie zajtrajšok.

Deň 2: Svidník – sedlo Čerešňa (41 km, 1935 m)

Budík ma zobúdza ráno o piatej. Do lesa sa predierajú prvé lúče slnka. Behom polhodinky sa zbalím a bez raňajok začínam ďalší deň. Vrátim sa naspäť na turistický chodník a po pár minútach prichádzam k Pamätníku Sovietskej armády. V spoločných hroboch je tu pochovaných viac ako 9000 sovietskych vojakov, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie. Zaujímavosťou je, že Svidník s nadmorskou výškou 230 m je až po Trenčín najnižší bod na trase Cesty hrdinov SNP.

Hneď za mostom cez rieku Ondavu začína stúpanie na hrebeň Ondavskej vrchoviny. Prechod hrebeňa Ondavskej vrchoviny zo Svidníka do Zborova bude významná časť dnešnej trasy. Po približne hodine stúpania lesom, prichádzam na lúky na Ostrom vrchu. Je tu stôl a lavice, výhľad do diaľky, miesto ako stvorené na raňajky v prírode. Po raňajkách pokračujem lúkami na Čiernu horu. Na vrchole je rozhľadňa a útulňa, ktorú v svojej mape nemám. Ľahkým lesným terénom sa dostanem na vrchol Makovica. Márne hľadám prameň s vodou, ktorý by tu podľa mapy mal byť. Zo sedla Lazová lúka klesám do obce Kurimka. Nedeľná klasika, potraviny sú zavreté a krčmu otvárajú až neskoro popoludní. Ostáva len pokračovať ďalej.

V páliacom slnku opäť stúpam na hrebeň. Značenie je horšie, idem viac-menej intuitívne. Cez vrcholy Dlhá hora (vysielač) a Kohútov je to fajn. Za Kohútovom je značenie naozaj zlé. V okolí Spáleného vrchu viackrát zablúdim, a čo je horšie, nemám vodu. Výdatný prameň na konci obce Andrejová je mojou záchranou. Oddychujem a vôbec sa mi nechce ísť ďalej. Do Zborova je to už len hodina, tak sa donútim vstať a ísť.

Pastier kráv najprv zahamuje psy, ktoré po mne razantne vyštartovali a potom ma naviguje správnym smerom. Vraj to trafím. Motám sa na konci lúk a naveľa chodník naozaj nájdem. Som v sedle pod Hradským. Smerovník hlási Zborovský hrad pol hodina, ale dnes nemám najmenšiu chuť pridávať kilometre navyše. A do Zborova je to už len dole...

Konečne Zborov. Na úvod prechod cez rómsku štvrť. V chalupách vyhráva muzika. Miestni ma pobavene pozorujú. Turista sem zjavne nezavíta často, pochopiteľne, keď je možnosť využiť skratku cez hrad. V centre sa vypytujem na reštauráciu. Bola - pizzeria a už nie je. Ale krčma je otvorená, aspoň že tak. Pivo vypijem na dúšok, radler sŕkam pomaly. V tom sa zjaví ďalší turista a krčmárky sa vypytuje kade sa dostane do Andrejovej. Pošle ho za mnou, keďže som odtiaľ teraz prišiel. Chlap robí Cestu po častiach a spolu s manželkou dokončuje, čo mu chýba na východe. Nechápavo krúti hlavou nad mojím zámerom absolvovať celú Cestu naraz a sólo. Najdôležitejšia rada, ktorú mi dal: „Nepodceň vodu v Slovenskom rudohorí!“.

Vydumal som, že hoci mám dnes za sebou asi 30 km, nebolo by zlé potiahnuť to ešte ďalej. Bardejov je príliš ďaleko, ale skončiť o štvrtej poobede je hlúposť. Po hlavnej ceste prejdem do Zborova - Podhradia, tam značka odbočuje do terénu. Čaká ma záverečné stúpanie dňa na 899 m vysoký vrchol Stebnícka Magura, významný vrch v minipohorí Busov. Najprv stúpam mierne dolinkou popri potoku, neskôr sa však kopec dvihne. Stále sa držím širokej zvážnice. Kristepane, zas som stratil značku, už som z blúdenia zúfalý. Pobehujem hore-dole po zvážnici, pozerám mapu, premeriavam azimut. Je to jasné, musím sa vrátiť. Po pol kilometri objavím nenápadnú odbočku strmo do lesa. Záver stúpania vedie strmým svahom v serpentínach cez NPR Stebnícka Magura. Statné buky, jedle a javory tvoria zachovalý prales. Naozaj zážitok. Pred siedmou večer som na vrchole pri vysielači. V blízkom altáne družne debatí niekoľko cyklistov.

Po krátkom oddychu začínam zostupovať. Klesá sa lesom a hoci je chodník strmý, cyklisti nemajú najmenší problém a hravo ma obiehajú. Dopĺňam si vodu v prameni. O 20.30 h prichádzam do sedla Čerešňa. Prístrešok, lavice, stoly, na noc ostávam tu. Prichádza posledný cyklista, prisadne si a dávame sa do reči. Radí zostúpiť do Bardejovských kúpeľov. Vraj je to len na skok, je tam altán a je tam podľa neho bezpečnejšie. Na nohách som s prestávkami 15 hodín a nemám silu pokračovať ďalej, aj keby to bolo len 5 minút. A v lese je aj tak lepšie, je tu kľud, ticho. Chápe, dáva mi všetku vodu čo má, zaželá veľa šťastia a odchádza.

Neklamem, som na šrot. Uťahaný a špinavý z celodenného šliapania. Bolí ma všetko, plecia, chrbát, lýtka. Batoh je priťažký. Varím večeru a rozmýšľam čo s tým. Za dva dni som prešiel smiešnych 65 km a do konca ostáva nekonečných 700. Neviem si predstaviť ako to zvládnem. Prepadajú ma myšlienky o zmysle celej Cesty. Čo to bol do riti za sprostý nápad? Čo chcem komu alebo sebe dokázať? Nebolo by rozumnejšie ukončiť to hneď zajtra? Uvidíme, ráno je múdrejšie večera.

Deň 3: sedlo Čerešňa – Terňa (40 km, 1380 m)

A naozaj, ranné myšlienky sú úplne iné. Vstávam o 4:30, a som opäť plný sily. Počas balenia sa preženie okolo črieda diviakov s mladými prasiatkami. Krása, toto sú tie jedinečné okamihy, prečo sa oplatí spať vonku. Snáď za 15 minút som v kúpeľoch. Rýchlo prechádzam kúpeľmi, nikde ani nohy. Krátkym stúpaním sa prehupnem do bardejovského chotára. O 7.00 h nakupujem raňajky v supermarkete. Cestou do Bardejova som vyhútal, že mierne modifikujem výstroj. Hodinu sedím na parkovisku pri Sportisime, aspoň sa poriadne dotlačím jedlom. O 9-tej vpadnem dnu a kupujem ľahký letný spacák, nové paličky (tie čo mám, sa mi za 2 dni nepodarilo rozložiť) a ľahšie sandále. Každý gram sa ráta. Ešte prebaliť a rýchlo na poštu poslať balík domov.

Ranné zdržanie má za následok, že na ďalšiu púť sa vydávam až o 10.30 h. Obrovské námestie je stredoveký architektonický skvost, právom zapísaný do zoznamu UNESCO. Za námestím musím pohľadať červenú značku, keďže centrom neprechádza!? (a mohla by). V dopoludňajšom úpeku šliapem cez lúky do Mihaľova, značka nikde. V klesaní z Mihaľova vidím krížom cez údolie obec Hervartov a za ním dnešnú výzvu, pohorie Čergov.

Slnko páli a sedím v plechovej zástavke pri odbočke do Hervartova. Sedím a čakám, neviem na čo. Keď pôjde autobus, aj tak do neho nenastúpim. No nič, oblejem šiltovku vodou a ide sa ďalej. Pomaly sa suniem po asfaltke hore. Obehne ma pár áut a nakoniec aj autobus. Po hodinke sedím v Hervartove na pive. Chlapi vyzvedajú, kam mám namierené, uznanlivo prikyvujú. Na nocľah odporúčajú Chatu Čergov. V Hervartove sa nachádza najstarší drevený kostol na Slovensku a Cesta prechádza priamo cez areál kostola.

Za dedinou sa konečne ponorím do tieňa lesa. Stúpam na hrebeň Čergova. Bez problémov dosiahnem vrchol Žobrák. Na vrchole sú dve rozhľadne. Stará odsúdená na zánik a vyššia novučičká, s veľkorysým priestorom na prespanie na prvom poschodí. Výhľad je impozantný. Zisťujem však nemilú skutočnosť. Prešiel som okolo tretej útulne (Čierna hora, Makovica, Žobrák) a ani jednu nemám na mape!? Uvedomujem si, že na mapách v mierke v akej ich mám vytlačené, nie sú útulne zobrazené!

Pokračujem po hrebeni ďalej. Terén je príjemne zvlnený, značenie bezchybné, radosť putovať. Bukový vrch je 1019 metrov vysoký a je prvý vrchol na trase vyšší ako 1000 metrov. Na Chochuľke sa hrebeň delí na dve vetvy. Na západ odbočuje modrá značka hlavným hrebeňom Čergova. Moja Cesta pokračuje na juh na vrchol Čergov. Tam stretávam dvojicu turistov otca s dcérou. Spolu zostupujeme k chate v sedle Čergov, chata je však zavretá. Funguje vo víkendovom režime a dnes je pondelok. Je podvečer, do zotmenia ostávajú ešte 3 hodiny. Nevidím dôvod ostávať tu.

Klesám lesom, turistický chodník vyúsťuje na lúky nad dedinkou Hradisko. Práve tu o niekoľko týždňov neskôr 28. 7. 2015 havaruje vojenský vrtuľník, pri ktorom zahynie pilot vrtuľníka. Schladilo sa a fúka aj dosť ostrý vietor. Začínam sa obzerať po nocľahu. Po ceste je pár posedov, ale všetky sú na prespanie malé. Lúkami nakoniec zídem až do Hradiska. Na vŕšku je kostol ako dominanta okolia, chvíľu rozmýšľam, že prespím pri ňom. V obci naberám vodu a šliapem po ceste dolu kopcom do obce Terňa. Dám ešte dva alebo tri pokusy na hľadanie nocľahu, ale nič sa mi nepozdáva. Kilometer od Terne zastavuje auto. Mladý muž a žena sú poľovníci, reku či nechcem zviezť dole do dediny. Zvezenie odmietam, ale pýtam sa ich na ubytovanie v obci. O žiadnom nevedia. Idú preč ale po 100 metroch zastavia a cúvajú naspäť. V Gregorovciach je penzión a oni ma tam odvezú. Smejem sa a pekne sa im poďakujem, že naozaj netreba.

Za tmy o 21.40 h prichádzam do Terne. Prvé kroky vedú, ako inak, do krčmy. Nejdem na pivo, zháňam nocľah, aj sprcha by bodla po troch dňoch. Krčmárka o ničom nevie a ani chlapi. No nič, nejako to musím vyriešiť. Rozmýšľam či ísť na faru, tam by ma určite neodmietli. Ale o desiatej večer mi to príde nevhodné. Dážď v noci nehrozí, potrebujem sa len niekde zašiť, aby by som mal kľud. Miesto pri základnej škole sa javí ako najlepšie riešenie.

Pohorie Čergov zanechalo vo mne dobrý dojem. Určite sa tam niekedy vrátim. Dnes bol dlhý deň, ale väčšiu krízu som nemal. Zdá sa, že pomaly sa dostávam do tempa. Včera som pochyboval, ale dnes viem, že urobím maximum preto, aby som Cestu prešiel.

Deň 4: Terňa – Kysak-Brezie (39 km, 955 m)

Noc bola pokojná. Vstávam už o 4.20 h. Balím a idem ďalej. Výhoda júnových dní je, že nech vstanete akokoľvek skoro je svetlo. Nevýhodou je, že si musíte privstať, ak chcete stihnúť východ slnka. Na úvod je cestička okolo potoka Ternianka. Prechod cez lúku s vysokou trávou v kombinácii s rannou rosou a hneď si užívam pocit mokra v teniskách. Po krátkom úseku lesom pokračuje stúpanie cez lúku, kde sa pasie niekoľko sŕn. Orientačne je to ťažšie, ale stačí držať smer juh. Ranné slnko zalieva Šariš a neviem sa vynadívať na tú krásu. Vchádzam do lesa, odbočka na Lysú stráž. Pol roka som bol na vojne v Prešove na letisku. Stráže, dominantné šarišské sopky som mal denne na očiach. Bolo by pekné dať dnes aspoň nižšiu - Lysú. Hmm, asi nie, niekedy nabudúce.

Chodník ma z lesa vyvedie na lúku a na nej je výdatný prameň. Neváham a po troch dňoch pácham očistu. Ani sprchu netreba a cítim sa ako znovuzrodený. Po očiste pokračujem v ceste, ale niečo sa mi nepozdáva. Jasné chodník je, ale chýba detail - červená značka. Konfrontujem realitu s mapou, idem zlým smerom. Vraciam sa teda do lesa, naspať na značku. Nedarí sa mi však nájsť správny smer. Nájdem len starú žltú značku. Idem teda po nej. Po chvíli ma vyvedie na lúku do sedla Stráže k turistickému smerovníku. Nedá mi to. Zhodím batoh a idem naspäť preskúmať červenú značku. Niekoľko spadnutých bukov cez chodník bolo problémom. Vraciam sa naspať k batohu a pokračujem lesom na Kanaš.

V obci Kanaš začína 10 km dlhý úsek po ceste cez Veľký a Malý Šariš, najdlhší na Ceste. Vo Veľkom Šariši prejdem okolo známeho pivovaru a v potravinách dokúpim jedlo. Raňajkujem na námestí. Po deviatej pokračujem asfaltovým peklom na Malý Šariš. Popod diaľničný most D1 pokračujem k lesu. Už z diaľky počujem streľbu. Čo to k...a zase je? Čo by to bolo, strelnica Kondor a na nej majú policajti ostré streľby. Chodník vyúsťuje na asfaltovú cestu. Okolo prejde smetiarske auto, dopne mi že vľavo je smetisko. Šok v porovnaní s rannými lúkami.

Prejdem lokalitou Zabíjaná. V Motoreste pred Cemjatou si dám držkovú a pivo. Za Cemjatou ma opäť pohltí les. Stúpam na Čertov kameň. Pohodička, pohoda, až taká veľká, že som zrazu mimo značky. Návrat stovky metrov naspäť neteší. Klesám lesom do obce Janov a po ceste do Radatíc. Aj by som doplnil tekutiny, rozumej pivo, ale odmením sa až v Ľubovci. Nie je to ďaleko a dám si tam dlhšiu pauzu, lebo slnko svieti "jak šaľene". Cez vŕšok hore a dole a som tam. Na otvorenie krčmy si musím pol hodinku počkať. Odmeňujem sa až nad mieru a po troch pivách vôľa pokračovať klesá na nulu. Hlas vo mne však kričí: “Sú len štyri poobede, tak láskavo vstaň a choď.“

Lenivo, ako keby sa mi nechcelo (ono sa mi naozaj nechce), stúpam zas niekam ani neviem kam. Kopčeky a vŕšky mi splývajú. V klesaní sa preklopím do údolia riečky Sopotnica. Prichádzam na Pustý mlyn. Či je skutočne pustý neoverujem, vraj tam straší. Prejdem cez koryto riečky a ocitám sa v Slovenskom rudohorí, v pohorí Čierna hora. Zostup údolím Sopotnice je dlhý asi 6 km a vedie súvislým lesom.

Ústie Sopotnice do Hornádu a pri ňom chatová oblasť Kysak–Brezie. Okrem súkromných chatiek a chát je tu detský tábor. Nie som dieťa, ale možno sa jedna voľná posteľ nájde aj pre mňa. Samozrejme, žiaden problém - 6,- eur na noc. Plán bol prísť dnes do Kysaku, ale načo to siliť? Ostávam tu. Okrem mňa je tu školský výlet, asi 25 detí niekde spod Tatier. Horúca sprcha po 4 dňoch je super. Preperiem si veci, varím večeru a popíjam pivko.

Dnes to bola "povinná jazda Šarišom", veľa dedín, veľa ciest a veľa slnka. Neviem či som sa vôbec dostal cez nadmorskú výšku 500 metrov. Zajtra Kysak, Košice a konečne seriózne hory - Volovské vrchy.

Pokračovanie uverejníme čoskoro.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek