Trasa

Svätý Jur – Modrý kríž – Biely kríž – Červený dolný kríž – Malá Baňa – Bratislava, mestská časť Rača

Autobus len pomaly ukrajuje kilometre z cesty. Snaží sa predrať rannou zápchou, aby stíhal načas zastávky. Keď sa konečne priblíži k tej, na ktorej chcem vystúpiť, na čelnom okne sa objavujú dažďové kvapky. No toto, veď dnes dážď nesľubovali. Vystúpim a v prvej chvíli rozmýšľam, ako zmením plán. No dážď nie je až taký silný, že by sa ísť nedalo.

Zabalím akurát foťák, ostatné netreba zatiaľ poistiť pred prípadným vlhkom. Prejdúc námestím Svätého Jura, sa dostávam na Mariánsku ulicu. Napadnú mi informácie z fóra pod fotografiou o tom, že časť cesty, ktorú plánujem, bola asi v minulosti prechodom zo Svätého Jura na Záhorie. Akoby názov ulice toto potvrdzoval.

Upúta ma kostol bez veže. Vedľa neho prechádzam do časti Svätého Jura - Neštich. Tu je odbočka na lesný chodník - žltá značka. Vojdem do lesa. Po pár metroch ešte urobím potrebné úpravy pre pohodlnú chôdzu a v tej chvíli viem, že plánovanú túričku prejdem bezo zmeny. Po pár minútach výstupu prichádzam ku hradnej zrúcanine Biely kameň. Neodbočím na ňu. Bola som tu pred tromi týždňami, vtedy som si prešla všetko, čo ma na zrúcanine zaujalo. A bolo čo prezerať. Škoda len, že výhľady odtiaľ nie sú žiadne. Okolie je zarastené stromami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prejdem okolo múrov a pokračujem po chodníku. Značka, vedúca po stúpajúcom chodníku, sa presunie na širokú lesnú cestu. Našťastie nie asfaltovú. Po pár minútach prichádzam k prvému krížu - Matulov. Na kríži je napísané, že tu zavalil strom 14-ročného chlapca. Len kúsok, za zákrutou vidím smerovník, prichádzam na rovnomenné rozcestie Matulov kríž. Je tu mnoho značiek a jedna, pre mňa zaujímavá, ktorá podáva informáciu o jazdeckej trase. Konská trasa je značená bielym štvorcom so žltým kruhom. Sprevádza ma nejakú časť mojej trasy.

Len čo si okolie zdokumentujem už vidím opodiaľ červený kríž. Príduc k nemu čítam na smerovníku. Modrý kríž 0,5 km. Kríž, kvôli ktorému vznikla túrička sa mi veľmi skoro ukáže. Prichádzajúc k nemu si uvedomujem, že na popadanom jesennom lístí sa drží sneh. Ten, ktorý napadal predchádzajúci deň. Keď si možno naposledy u nás na dolniakoch zima zašantila a pokryla krajinu bielou perinou. Akoby sa jej nechcelo odísť. Veď jar klope na dvere, posiela zimu na odpočinok. Lenže zima sa nemala kedy unaviť. Veď čo predviedla tento rok? Oj, lenivá bola na sneh.

Stojac pri kríži sa započúvam do ticha lesa. Vraj ticho. Vtáčky čvirikajú, akoby opreteky, ktorý krajšie a hlasnejšie. Z dvoch strán počuť ďatle. Idú rozmlátiť stromy. Tesne nado mnou na konár si sadá sýkorka. Som prekvapená, aké je odvážna. Čviriká a čviriká. Prihováram sa jej a ona akoby mi odpovedala. Milé stretnutie. Po chvíľke sa od modrého kríža poberiem ďalej. Stále som na lesnej ceste. Tak vedie značka. Ani som si neuvedomila, kedy dážď, vlastne mrholenie prestalo. Stúpaním sa les zahaľuje do hmly, sneh pribúda. Som v zime.

Cítim chlad. Dávam si čiapku a vyberám tiež rukavice. Je mi dobre, teplučko, teším sa z toho, čo sa v lese deje. Malokarpatské hmly mám veľmi rada. Sú tajuplné, čarovné. Keď sa k tomu pridá sneh, moja radosť sa znásobuje. Spomaľujem tempo. Veď nie je treba sa ponáhľať. Vychutnávam si okamihy podoby zimy. Hmla hustne. Tento chodník idem prvýkrát, musím si dávať pozor na značku. Prechádzam často okolo odbočiek, tak aby som nezašla do nesprávnej. V hmle, v radosti zo snehu a čara lesa skoro nezbadám pomníček. Ešteže je na rázcestí. Som pri Dušičkách. Tu sa odkláňa od mojej trasy jazdecká, ktorá ma doteraz sprevádza. Ani nie po 15 minútach prechádzam opäť okolo pomníčka. Tento patrí sv. Jozefovi. Prekvapuje ma, koľko je pomníkov po ceste. Sú postavené na striedačku s krížmi, od seba sú krátko vzdialené.

V bielej, zahmlenej krajine sa zrazu predo mnou ukáže altánok. Prichádzam na skládku dreva. Je rozbahnená. Vidieť, že sa na nej pracuje. Besiedka je však v bezpečnej vzdialenosti od blata. V altánku si robím prestávku. Konečne doplním tekutiny, chvíľku sa poprechádzam po snehu. Len tak. Z radosti. Keď sa dosť nasýtim, beriem batoh a pokračujem. Len pár metrov od prístreška sa dostávam na asfaltku. Vedela som, že ma toto neminie, no myslela som, že neskôr. Moja chôdza naberá tempo. Chcem sa z asfaltky dostať čo najskôr. Započúvam sa do čudného zvuku, ktorý sa za mnou približuje. Po chvíli sa ho ani nemusím pokúšať identifikovať. Zo zákruty sa vyrúti kamión s prívesom. Na úzku cestu má poriadnu rýchlosť. Asi nepredpokladá, že v pracovný den by mohol tadiaľto ísť nejaký rýchly cyklista. Na možné následky ich stretu radšej nemyslím.

Pokračujúc asfaltkou, poniže cesty, s prístupom po strmom svahu opäť pomníček. Len meno - Menschik viem z cesty prečítať. Dostávam sa k Bielemu krížu. Tieto miesta dobré poznám. Nezastavujem sa. Len za chodu popozerám okolie. Od Rače asfaltkou sa šplhá po ceste cyklista. Zdá sa, akoby mal stúpania plné zuby. Že som na obľúbenej križovatke cyklistov hovoria mnohé značené cyklotrasy na smerovníku, ktorý míňam.

Na Bielom kríži prechádzam zo žltej TZT na červenú, stále po asfaltke. Po pár metroch klesania sa dostávam na široký výrub lesa, na ktorom sú postavené elektrické stĺpy. Mohutné, trčiac k oblohe ako obri, nesú ťažké káble. Výdobytky civilizácie, bez ktorých by sme neprežili. Drôty v hmle strašidelne vrčia. Prejdúc popod ne sa opäť dostávam do lesa. Keď sa doteraz pohybujem po svätojurských lesoch, odteraz to sú mestské lesy Bratislavy. Oznamuje mi to tabuľka, osadená vedľa cesty.

Pomaly sa začína hlásiť hlad. Rozhodujem sa preto zastaviť na Dolnom Červenom kríži. Od Bieleho k Červenému som už veľmi dávno nešla. Veľa si už nepamätám. Nelákajú ma pre asfaltku a množstvo cyklistov, ktorí akoby nemali brzdy, ale ani zvončeky. Tak sa ceste vyhýbam. Jediný kontakt je pri prechode z jedného lesného turistického chodníka na druhý. Čo si ale pamätám je les. Bol kedysi hustejší.

Hmla sa pomaly stráca, zo snehu ostávajú len zvyšky. Darmo je, klesám do doliny. Popri ceste je zopár altánkov s ohniskami. To sa mi páči. Miesta na oddych či posedenie. Prichádzam k studničke. Volá sa Himligárka. Zostupujem k nej. Je veľmi pekne upravená. No na tabuľke ma prekvapí - nepitná.

Opäť sa vraciam na asfaltku. Už len pár minút ma delí od Dolného Červeného kríža. Je tu mnoho posedení, lavičiek, ohnísk. Pri jednej lavičke postávajú ľudia. Asi lesní pracovníci. Opodiaľ sa na príves kamiónu nakladá drevo. Je tu rušno. No aj napriek tomu sa rozhodnem, že sa tu najem. Kým si rozbalím jedlo, ktoré som si doma v chvate do batoha nabalila, drevo je naložené a kamión odchádza. Aj lesní pracovníci na džipe. Pokojne sa najem. Plechová obloha, ktorá ma doteraz sprevádzala sa trhá a cez mraky sa predierajú slnečné lúče. Dlhšie postávanie ešte chladí, a tak sa pri jedení prechádzam. Posilnená a spokojná sa vydávam na asfaltku. Už len posledné metre k odbočke na lesný chodník.

V ceste mám ďalší smerovník ku studničke. A opäť sa idem k nej pozrieť. Som pri Zbojníčke. Pekne upravený prístup, vybudovaný altánok, stôl, lavičky, ohnisko a prameň. No opäť čítam - nepitná. Čo je to, čo spôsobuje, že v Malých Karpatoch je voda nepitná? Musím si to doma pozrieť. Veď na Železnej studničke sa voda piť môže.

Po schodíkoch sa vraciam na cestu a konečne vidím odbočku na modrú značku, križovatka chodníkov Vypálenisko, smer Malá Baňa. Končím trasu asfaltkou, schádzam na lesný chodník. Nohy si konečne oddýchnu. Po chvíľke klesania a chvíľke stúpania opäť klesám. Chodník je mokrý, nie však blatový. Ak sú blatové miesta, dajú sa ľahko obísť.

Prichádzam k pamätníku s nápisom, ktorý aj keď oznamuje smutnú udalosť, spôsob, ako je text napísaný vyvoláva úsmev na tvári... Florián Brichta, tady na temto miste vúz ho prejel a porád zemrel, 31. maja 1871.

Pár minút a miernym stúpaním po odbočke z modrej značke prichádzam ku krížu na Malej Bani. Je nový, tento nepatrí do dávnej histórie. Raz bude. Aj s pekným príbehom, tentokrát veselým. Rozpráva mi o ňom jeho pôvodca, ktorého nedávno stretám práve na tomto mieste. Kopček s krížom sa stal v poslednom čase častým miestom zastávky našich túr. Z chodníka je to minútová záležitosť, ktorá veľmi poteší. Je tu vždy čistučko, nechýba nič z toho, čo tu bolo túričku predtým. Toto je kríž, ktorý je záverom mojej dnešnej plánovanej túlačky. Už mi zostáva len zbehnúť po lesnom chodníku modrou značkou do Rače. Nedá mi ešte neprejsť sa po starej Rači. Pri najbližšej možnej zastávke električky nastupujem a poberiem sa domov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek