K Maria Schnee

O 7.00 som auto odstavil pred zákazom vjazdu nad dedinkou Sonnwendorf (950 m n. m.) a začal som šliapať. Vedľa zvážnice kvitli podbele a z lesa sa ozýval štebot vtákov. Po snehu a zime ani stopy, a to mám v batohu nielen snežnice, ale aj mačky s čakanom.

Minul som statok Kühberger a v tmavej doline sa objavil sneh. Čoskoro bol aj na ceste. Mrzlo, vďaka čomu bol hrbatý snehoľad tvrdý ako skala. Kdesi som míňal napájadlo ozdobené cencúľmi.

Na Grafen Alm je chata s oknami zatlčenými doskami a nádherný starý strom. Smrekovec opadavý. Obehla ma tam slečna s veľkou kóliou. Bola jedinou turistkou, ktorú som dnes v horách stretol. Z chodníka sa stopy postupne vytrácali, no tvrdošijne som sa držal značky. Priviedla ma na svah zasypaný snehom. Začal som sa doň zbárať. Bol som lenivý nazuť si snežnice, tak som si dal aspoň návleky. A boriac sa do snehu som prišiel na Maria Schnee (1822 m).

Hrebeňom na Hämmer Kogel

Maria Schnee je kostolík na juhovýchodnom výbežku hrebeňa Seckauských Taur (Seckauer Tauern). Na severnej strane je vstup, kde je núdzový prístrešok. Využil som ho, pretože na hrebeni fúkal studený vietor. Keďže som ku kaplnke prišiel o 10.00 h, zjedol som keks, akože desiatu. Nato som si na hrubú zimnú vetrovku navliekol tenkú šušťákovú, pod kapucňu som si dal na hlavu čapicu, na bradu druhú šatku a mohol som pokračovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hneď vedľa kostolíka som si nasadil snežnice. Sneh bol z hrebeňa zväčša sfúkaný, ale miestami cestu križovali poriadne záveje. Napravo od hrebeňa sa vypína Gößeck, najvyšší kopec Eisenerzer Alpen, a kúsok ďalej sa ježia štíty Gesäuse.

Ráno bolo oblačno, avšak postupne sa začalo vyjasňovať. Na Lamprechthöhe (2114 m) som stúpal v závetrí, preto som si hneď nevšimol zmenu na hrebeni. Prestalo fúkať. Z oblohy zmizli aj posledné oblaky a v bezvetrí začalo slnko slušne pripekať. Zrazu bolo nádherné počasie, v ktorom som si vychutnával každý krok.

Na Schwaigerhöhe (2214 m) sa ide hrebienkom, na ktorom vietor vyfúkal snehovú strechu. Bol to najkrajší úsek túry. Za Schweigerhöhe sa schádza k smerovníkom v sedle. Nasleduje záverečný výšvih.

Hämmer Kogel je jediný strmší kopec na trase, a práve kvôli nem som so sebou vliekol čakan a mačky. V snežniciach som vystúpal asi do dvoch tretín kopca, nato som nechal snežnice s paličkami na svahu a do ruky som vzal čakan. Na mačky to nebolo, pretože snehu bolo málo a pečúce slnko ho topilo. Bol odmäk.

Z Hämmer Kogela (2253 m) je nádherný výhľad. Najlepšie vidno blízke kopce Seckauských Taur (Seckauer Tauern). Nie sú veľmi strmé. Možno by stálo za to vybrať sa na ne na snežniciach koncom budúcej zimy. Ostatné kopce sú trochu ďalej. No kam len oko dovidí, všade naokolo sú iba hory. Nádherný pohľad. Na kopci som si spravil “snežnicový rekord”. Ešte nikdy som nevyliezol na snežniciach na vyšší kopec.

Návrat

Pôvodne som chcel z Lamprechthöhe schádzať na juh, ale dnešná trasa sa mi tak páčila, že som sa rozhodol, že si ju prejdem ešte raz. Počasie bolo na hrebeňovku ideálne. Naviac, cestou späť som mal pred očami Stubalpe s Amering Kogelom a Gleinalpe s Lenzmoar Kogelom.

Na Amering Kogeli (2160 m) som bol na snežniciach pred tromi týždňami. Bolo polojasno, ale na hrebeni neuveriteľne fučalo. Vietor bol taký silný, že som sa ani nepokúšal vytiahnuť mapu, aby som si pozrel, kadiaľ mám pokračovať. Radšej som sa na Weißensteine (2160 m) otočil a rovnakou cestou ako som išiel hore, som sa vracal.

Na Lenzmoar Kogeli (1991 m) som bol pred týždňom. Bolo takmer bezvetrie, ale vo výške 1700 metrov začali oblaky, ktoré boli husté ako mlieko. Miestami som nevidel ani na 5 metrov. Hrebeňom som postupoval ako slepý. V ruke som zvieral kompas, podľa ktorého som kráčal, a keď sa svah na jednej strane začal skláňať nadol, zahol som na druhú stranu. A tak som tam chodil cik-cakovito odrážajúc sa od neviditeľných svahov. Akýmsi zázrakom som celý hrebeň prešiel a v sedle pred Lärch Kogelom som zbehol pod oblaky. To bola úľava.

Teraz bolo nádherne a z hrebeňa som mohol obdivovať ako Stubalpe, tak aj bližšie Gleinalpe. Na juhozápadnom horizonte bolo vidno aj Zirbitz Kogel, no ten bol už trochu priďaleko.

Na Hämmer Kogeli som bol o 13.00 h a o 15.30 h som sa vrátil späť k Maria Schnee. V prístrešku som zjedol neskorý obed a zistil som, že mi slnko poriadne spálilo nos. Vonku som to necítil, no dnu ma začal riadne štípať. O 17.30 h som sa vrátil k autu.

Záver

Človek je doma tam, kde to pozná. A tak si ďalej rozširujem svoju domovinu juhozápadným smerom. Voľakedy si ľudia zväčšovali svoje teritórium vojnami, ja tak robím turistikou. Zatiaľ sa mi to celkom pozdáva.