Trasa

(Z) Pružina (380 m) - Kortmanka (840 m) - Hrubá Kečka (1030 m) - Sedlo Samostrel (756 m) - Čierny vrch (1068 m) - (Č) rázc. pod Strážovom (1020 m) - Strážov (1213 m) - Zliechov (650 m) - Priedhorie (440 m) - (Ž) Pružina

Poloprázdny ranný autobus sa natriasa a navodzuje driemoty. Preberá ma vždy len vpád studeného vzduchu z otvorených dverí na zastávkach. Hoci je cestná vzdialenosť do východiska necelých 20 km, trvá to dobrú hodinku. Zriedkavý spoj totiž zachádza do početných bočných doliniek a tak prv než vystúpim v Pružine, absolvujem exkurziu do Slopnej, Horného Lieskova, Podskalia a Ďurďového.

Nič som však nezmeškal - práve sa rozvidnieva. Rezko vyrážam hore dedinou, aby som sa zohrial. Prvé kilometre vedú asfaltovou cestou spájajúcou Pružinskú dolinu s Domanižskou kotlinou. Oživením je Prírodná pamiatka Briestenské skaly - súbor skalných veží a bášt tvorených zlepencom (podobne ako neďaleké Súľovské skaly). Na jar 2006 tam došlo vplyvom erózie k výraznej zmene. Uvoľnila sa skalná časť, ktorá tam bola ponechaná ako názorná ukážka geomorfologických procesov v prírode. O všetkom informuje aj nový náučný panel. Ešte zopár zákrut ponad domy osady Briestenné a som v plytkom sedle, ktoré poskytuje pekné pohľady na dediny v oboch dolinách.

Značka opúšťa asfaltku a odbočuje v pravom uhle doprava po okraji lúky, potom sa nadlho vnára do lesa. Prevládajú tu statné buky, nie náhodou sa aj kopec, do ktorého svahu lesná cesta stúpa volá Bukovina. Značka sa krúti a prevažne traverzuje východný svah výbežku vychádzajúceho z Ostrej Kečky. Za posledným strmším stúpaním sa pripájam na spevnenú zvážnicu, ktorá stúpa už mierne. Po necelom kilometri sa dostávam k rázcestiu Kortmanka. Na čistine pod cestou vidno chatku. Využívajú ju miestni jaskyniari pri prieskume rovnomennej priepasti (priepasť Kortmanka medzi Kečkami), ktorá sa nachádza pár metrov odtiaľ. Vstupný otvor je zakrytý hrubou mrežou. Napriek tomu pohľad nadol do hrdla je fascinujúci. Fototechnika pri dlhom čase dokonca odhaľuje viac než oči...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po ďalšom kilometri v ohybe cesty opúšťam zvážnicu a prudko stúpam doľava po spádnici. Terén začína pokrývať mierny snehový poprašok. Vychádzam na slnkom zaliate vrcholové lúky Hrubej Kečky (domácich sa treba pýtať na Kačku). Ranný opar sa už rozplynul a pomedzi buky vidno vzdialenejšie hrebene. Vyliezam na posed stojaci na okraji lúky a fotím dnešný hlavný cieľ - Strážov. Ešte pred pár rokmi táto značka neviedla z Pružiny, ale práve tu prichádzala vedúc z rázcestia pod Kľakom po hrebeni Ostrej Kečky a Sádockého vrchu. Teraz sa prudko lomí a klesá najprv mierne, neskôr prudko do sedla Samostrel. Na južný svah sa opiera slnko a rozmŕzajúca pôda v kombinácii s vrstvou bukového lístia robí zostup veľmi zábavným. Pred prístreškom dohorieva ohník, aj zo žlto značeného chodníka od Pružiny počuť hlasy... pekný deň vylákal do hôr viac ľudí.

Pokračujem zelenou značkou, ktorá stúpa cez Vrábľovú starým bukovým lesom miestami charakteru pralesa. Po krátkom zostupe nasleduje prudké stúpanie na Čierny vrch. Opäť sa dostávam do výšky okolo 1000 m a snehový poprašok sa mení na "serióznu" vrstvu... 3 - 5 cm. Stúpanie sa zmierňuje a bučina na pretiahnutom chrbte je už zakrpatená. Z početných čistín sa otvárajú výhľady najmä na východ: v popredí výbežky Strážovských vrchov od Javorinky po Homôľku, kúsok ďalej nezameniteľným zubom Kľaku začínajúci hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, na obzore chrbát Veľkej Fatry... Míňam rázcestie na nevýraznom vrchole a pri zostupe už znova vidím priamo pred sebou masív Strážova.

Na rázcestí sa zľava pripája červená E8 z Čičmian. Znova naberám výšku a stretávam prvých turistov. Niektorí už zostupujú, iných predbieham. Križujem dolnú lúku s rázcestníkom, odkiaľ vedie na vrchol významová značka. Tesne pod samotným vrchom, ktorý je z tejto severovýchodnej strany porastený nízkou bučinou, je rozsiahla horná lúka. Niekoľko ľudí fotí v opačnom smere, otáčam sa i ja a neviem sa vynadívať. Čistý zimný vzduch dovoľuje nerušený výhľad na všetky už spomínané pohoria, ale aj tých 200 výškových metrov robí svoje - v zníženine Vríckeho sedla jasne svieti bieloskvúci hrebeň Západných Tatier.

Ešte zopár krokov lesíkom a som na vrcholových skalách. Smerom na západ a juh spadajú niekoľkometrovými zrázmi, takže výhľadu nič nebráni. Takmer letecký je pohľad na Zliechov na úpätí, nasledujú chrbty členitých Strážovských a Súľovských vrchov s Ostrou Malenicou a Manínmi, spoza rovného hrebeňa Javorníkov vyčnievajú Radhošť, Smrk a Lysá hora. Zníženinou Rajeckej kotliny vidno Kysucké Beskydy s Veľkou Račou a na samom obzore bielu čiapku Babej hory. Opatrne prechádzam hrebienkom k južne orientovanému zrázu. V protisvetle nízkeho slnka dominujú masívy Vtáčnika a Kremnických vrchov. Približne od úrovne Trenčína a Prievidze sú údolia zakryté inverznou oblačnosťou. Vytŕčajú len najvyššie partie Považského Inovca a Bielych Karpát s vysielačom na Veľkej Javorine. Umiestnenie atómky v Jaslovských Bohuniciach naznačuje mohutný chuchvalec pár stúpajúci nad úroveň mrakov. Už takmer neznateľnú vzdialenú škvrnku prisudzujeme malokarpatským Zárubám.

Po hodnej chvíli sa poberám späť k rázcestiu na dolnej lúke. Pred očami mám zas scenériu severovýchodného obzoru. Pokračujem červenou, ktorá niekoľkými serpentínami klesá strmým svahom do sedla pod Strážovom (výdatný prameň). Chodník je miestami dosť vyšmýkaný, zo smeru od Zliechova je najfrekventovanejšia trasa. Snehu rýchlo ubúda a na lúkach nad obcou zimu opäť strieda neskorá jeseň. Na hornom konci sa lúčim s červenou a presedlávam na zelenú, ktorá miernym stúpaním traverzuje lúčne úpätie Javoriny. Z chodníka je fotogenický pohľad na celý rozložitý masív Strážova. Znova sa vnáram do lesa, stúpam a dosahujem sedielko.

Odtiaľ značka nejde priamo dolinou, tak ako je kreslená v mapách. Najprv síce prudko klesne po spádnici, potom ale odbočí doprava a poľovníckym chodníkom po vrstevnici sa kľukatí severným svahom kóty 1011 m. Skláňajúce sa slnko do oranžova osvetľuje skalné galérie Sokolia na opačnej strane doliny. Nečakane dokonca stúpam a chvíľu uvažujem, či sa takto nedokľukatím až k Strážovskému vodopádu. Ale nie - po dosiahnutí skalného hrebienka sa chodník stáča doľava a krátkymi serpentínami prudko klesá. Znovu sa šmýkam po vrstvách lístia na zmrznutej pôde a využívam okolité stromy na brzdenie... je to asi najhorší úsek celej túry.

Konečne som v doline, kde od poľovníckej chaty vedie spevnená cesta. Obdivujem ľadové výtvory na súbežne tečúcom potoku a tesne pred rázcestím pod Hrádkom prechádzam krátkou tiesňavou. Tu sa napája žltá značka prichádzajúca zo sedla Samostrel. Odtiaľto už pokračujem lesnou asfaltkou, míňam skalkami obkolesené rázcestie nad Priedhorím a prichádzam k prvým domom obce Pružina. Stmieva sa a v oknách sa rozsvecujú prvé svetlá.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek