(autor foto: Martin Kováč)
Túra

Zasnežený výstup na Triglav

31. 05. 2016
"Poďme niekam!" "Dobre." Takto jednoducho som sa ocitla v konverzácii, kde sa riešil výstup na zasnežený Triglav koncom októbra 2015. Začali mesačné prípravy pred plánovaným odchodom. Pravidelné sledovanie počasia, snehových správ, webkamery, načítavanie článkov, plánovanie výstupovej a zostupovej trasy. Až to konečne prišlo a my sme sa vydali do výšky 2864 m, aby sme otestovali seba a možno trochu aj naše kamarátstvo.

Vyštartovali sme od Aljaževovho domu a vybrali sme si strmšiu a náročnejšiu výstupovú trasu. Nakoľko časti z nej boli zasnežené a miestami sa nám pod sneh skrylo istenie, poskytla nám veľa dobrodružných, krásnych, ale i strašidelných zážitkov. Rovnaké platí aj o ľahšej zostupovke. Zima na horách vie byť nádherná a hoci sa výstup a zostup stáva náročnejším a treba ťahať viac výbavy, môžem z vlastnej skúsenosti zimný výstup iba odporúčať. Ostane po ňom veľa neskutočných zážitkov. Všetko, nižšie uvedené, sa dá zažiť na trojdňovej "expedícii".

Na parkovisku bola zima. Rozložili sme k autu spacáky, prikryli sme sa celtou a snažili sme sa zaspať. Ešte sme sa zasmiali tomu, že vyzeráme ako veľké červíky (alebo ja som sa na tejto podobnosti smiala a chalani na niečom inom). Zo spacáku nám netrčalo nič. Tak zima bolo. Napchala som si nos a hlavu do jeho útrob a zabudla som aj na klaustrofobický stav, ktorý v ňom občas chytím. V hlave mi prebiehala načítaná príručka, ako si nemám v chlade dýchať dovnútra a bla-bla-bla..., keď vtom sa spustil krik. Vystrčila som von tvár. K Šmudovi, až celkom k jeho hlave, pribehla líška. Krikom ju odháňal. Scéna sa v noci ešte zopakovala. Tretíkrát po kričaní sa líška naštvala a ukradla mu topánku spod hlavy.

1. deň

Prvé ponaučenie z expedície: Nesrať líšky!

Je tma. Vedľa mňa sa ozýva zvonenie budíka. Čas vstávať. Celta a vaky sú namrznuté, vzduch je ostrý a hory nad nami sú v mrazivom ráne-noci úchvatné. Popravde, vôbec sa mi do zimy a tmy nechce. Sledujem chalanov, ako odvážne vysúkavajú svoje telá von a rozmýšľam, či by sa reálne dala túra absolvovať v spacom vaku. Keď po pár minútach vidím, že zimu prežili, súkam sa von s entuziazmom tiež. Zapíname čelovky, varič a s drkotaním zubov balíme. Trocha studeného šerpského čaju na guráž a vyrážame.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Rovná cesta nás vedie k lesu, kde začína prudké stúpanie do kopca. Ledva dýcham, je mi horúco a po 20 minútach mám chuť sa otočiť, skopnúť ruksak dole kopcom a vrátiť sa do auta. Skusnem to a pokračujem. Pri každej príležitosti sa napájam šerpským čajom, ktorý sľubuje, že ma dostane aj na Everest. Už by teda mohol začať fungovať! A dúfam, že skôr, ako sa tak stane, sa nepoštím. Po dvoch hodinách chôdze do kopca a občasného lezenia cez krátke skalky konečne prichádzame pod masív. Túra končí. Ide sa liezť! Zasvietia mi oči.

Obliekame sedáky, naväzujeme ferratové sety. Ešte „check“, aby boli všetci bezpečne istení. Kontrolujem poctivo všetko. Preväzujem jeden líščí uzol, aby nebola plochá slučka zaťažená na spoji a hurá hore!

Začíname vzdušným úsekom z trekového článku, čo som si čítala pred expedíciou. Dosť ma mátal. Tu ešte netuším, že je to jeden z najľahších a najbezpečnejších úsekov cesty. Traverzujem po skale, podo mnou je prázdno. Zoznamujem sa s ferratou, cvakám poctivo karabíny.

Stúpame, lezieme. Paličky nie sú treba, pripnuté na ruksaku spolu s čakanom ticho cinkajú. Pod nami je nebezpečná, hlavu motajúca hĺbka. A nad nami náš vrchol. Lezieme k slnku, ešte zopár výškových metrov a zaleje nás. Budeme stúpať po zlatej skale. Prichádzame k ďalšiemu „desivému“ miestu, o ktorom viem z fotografií. Vyzerá rovnako – rovnako strmo a neprívetivo. Cvakám sa. Udržujeme bezpečný odstup a nelezieme si do pádovej zóny. Vysoká kolmá stena. Nie je vidno, kam nás zavedie. Vlastne, cestu nevidíme už pekne dlho, vždy sa objaví tam, kde ju najmenej očakávame. Dýcham a vychutnávam. To ešte vôbec netuším, aké šťavnaté miestečká na nás za skalami číhajú!

Naberáme ďalšie výškové metre, sem-tam sa objaví zľadovatená plocha a sneh. Užívam si to až do okamihu, keď bez istenia musím pretraverzovať cez zamrznutý kuloár, nastúpiť do zľadovatenej neistenej a zasneženej steny, kde nevidno ani skalu. Iba sem-tam hlboké stupaje, vedúce cez výživné exponované miesto. No, ide ma šľahnúť! Ešteže sme na to vybavení. Na chrbte ťaháme mačky a čakany! Dobre im tam je. Keď si predstavím, že mi práve stačí jeden zlý pohyb a išla by som najrýchlejšou skratkou do doliny... Jednoducho by ma to „odpinklo“ na dlhý letopád. Cítim strach, možno som priposranejšia, ako by sa patrilo, ale leziem ďalej. Poeticky si poviem, že cesta späť nevedie, iba hore. Neviem si predstaviť, ako by mi muselo hrabnúť, aby som toto zliezla rovnakou trasou dole! Dobre, hotovka, cez tiché nadávky, ktoré mi pomáhajú zvládať psychiku, sa dostávam až k Cézarovi. Filmuje. Uvedomujem si, že moje nadávky ani zďaleka neboli také tiché. Utešuje ma ale, že do záberu chce dať aj tak hudbu... Dúfam, lebo za "slová" by sa nehanbil ani krčmový štamgast či kamionista.

Čakáme zvyšok našej expedície. Ľuboš a Šmud sú v nedohľadne. Najhoršie je, že ich ani nepočuť. Trvá im to akosi pridlho. Ani na volanie neodpovedajú. Nervózne prestupujeme. Chvalabohu, sa konečne ozývajú a objavujú pred nami. Traverzujú k nám. A opäť si to spoločne štrádujeme cez krásny zosunový kuloárik bez zaistenia ďalej. Nebezpečná, nekonečná šmykľavka. Sústredím sa na každý pohyb v snehu. Nesmiem urobiť chybu. Hurá, všetci sme na druhej strane! Posledné tienisté miesto. Konečne sme vyliezli na výslnie. So slnkom sa nám otvoril výhľad do údolia a na okolité vrcholy. 1800 výškových metrov! Náš dnešný plán je 2517 m. Čas máme dobrý, počasie nádherné. Mám dojem, že cieľ cesty mám na dosah. Ani netuším, ako sa v tomto okamihu veľmi, veľmi, ale ukrutne veľmi mýlim...

Druhé ponaučenie expedície: Nekrič hop, pokiaľ nepreskočíš – nabiješ si držku!

Po krátkom oddychu a kochaní sa pokračujeme. Tak trochu šípim, že nás čaká veľa krásy, strachu a pocitov smrteľnosti na hranách skál a traverzových chodníčkov, ale mávnem rukou, nič, čo by som nezvládla. Už, už sa vidím s čakanom vytrepaná na vrchole, ako s ním, víťazne usmievajúc sa, mávam. To bude brnkačka! Pochybnosti z doliny, či to všetko zvládnem, sa vytratili.

Predčasne...

Tretie ponaučenie expedície: Hory sú hory. Premenlivé, plné prekvapení a pripravené vás kedykoľvek vyfackať...

Za hrebeňom, ktorý sme preliezli, na nás čakala zasnežená krajina. Akoby sa striedali ročné obdobia. Bol to iný svet strmých, zasnežených kopcov, skál, trhlín a dier. Nekonečné snehové územie. Ostala som fascinovaná a nadšená zo zmeny terénu. Moje malé vysnené Himaláje! Už sme síce mysleli, že na nás vykukne chata, ale neprekáža, aspoň to bude zaujímavejšie. Tvrdenia nič netušiaceho zasnívaného a premotivovaného blbca, ktorý v nástupe ešte netuší, že až o 4 hodiny vysiľujúceho šliapania, skĺzavania, prachových lavínok, nadávok a v mysli sa odohrávajúceho zúfalého volania vrtuľníka pri desiatom padnutí na riť s ťažkým batohom sa konečne objaví cieľ jeho cesty- chata, ku ktorej nebude mať silu sa vyškriabať.

Nástup je fajn, super. Slnko svieti, sneh sa dobre prešliapava. Vyťahujeme paličky a len tak v mikinkách si to štrádujeme hore. Nad hlavami sa nám vŕšia zasnežené balvany a skaly, cez ktoré následne preliezame bližšie k pomyselnému cieľu, ktorý očakávame za každou jednou skalou. Vždy nás čaká iba jemné sklamanie a ďalší postup. U mňa sa jemné sklamanie mení postupne na decentné nasranie (decentné preto, lebo som stále premotivovaná a pripadám si ako v Himalájach ťažko skúšaný horolezec). Nad nami vidíme schádzať tri malé bodky. Ľudia zostupujúci z chaty. To mi dáva nádej, že chata naozaj existuje. Po chvíľke miznú v mraku zdvihnutého snehu. Tam hore fúka! V mysli si vybavím state z knihy Zabudni na Everest – som horolezec pozerajúci sa na rozfúkaný vrchol Lhoce. No viac mi nebolo treba! Nadšením vpred! Neviem sa dočkať, kedy tam budem. Ochladzuje sa, fučí, vyberáme bundy, šatkami prekrývame nosy a ústa. Sneh už nie je príjemný na prešliapavanie, prachové lavínky nám prskajú do tváre. Sneh sa prebára a zváža nás s desom pri každom postupovom kroku ešte nižšie, ako bolo miesto, z ktorého sme vykročili. Spočiatku sranda, potom čisté zúfalstvo.

Ľadová triešť sa mi zabodáva do tváre. Pod nami je biele prázdno a nad nami nekonečné stúpanie. Strácame cestu. Štveráme sa do strmého kopca, aby sme o dlhú chvíľu zistili, že stúpame zle. Naše kroky boli zbytočné a my sa musíme nepríjemným terénom vrátiť, aby sme si pre veľký úspech vyšliapali strmší kopec vedľa. Vietor neustáva, mám plné oči snehu, som deprimovaná, zásoby energie kamsi miznú. Nevidím cieľ našej cesty, nevidím vlastne cez snežné slzy nič! Je tu len vyčerpávajúce brodenie sa snehom, nekonečné stúpanie k možnej fatamorgáne. Ideme vôbec správne? Koľko ešte!? Hodiny?! To už nezvládnem. Je mi zle. Pri šmyknutí sa padám do snehu a rozmýšľam, či sa mi oplatí ešte vstať. Batoh je neskutočne ťažký, ramená bolia a s jeho záťažou sa mi nedarí vstať. Aj na chalanoch vidím únavu. Každý zrejme prežíva svoju vnútornú krízu. Cézar mi radí, aby som si cestu rozdelila na úseky. Mám sa sústrediť na ďalší krok. Nepozerám teda hore nad seba, pretože vždy, keď zodvihnem hlavu, zaleje ma beznádej. Mám pocit, že sa rozplačem a povraciam a pravdepodobne oboje naraz. Je mi stále viac zle a nohami len prepletám. Vnútorne si nadávam a „hecujem“ sa. Nachádzam nejaké zvyšky energie plynúcej z pomaly odchádzajúceho nadšenia, že som horolezec trpiaci na Evereste. Keď ma ale následne zase raz zvezie ťažko prešliapanou cestou dole, moje vnútorné monológy prestávajú byť vnútorné a otvorene a nahlas hreším: "Je..m na celý Everest!"

Zistenie z expedície: s pribúdajúcou nadmorskou výškou sa zväčšuje slovná zásoba (platí iba pre nadávky) podporuje sa kreativita pri tvorbe ďalších a rastie ich využívanie z 0 na 10 za sekundu.

Spoza kopca sa zjavuje ďalšia bodka – človek! Veľmi rýchlo zostupuje až k nám. Ako jej v tom okamihu závidím! Bodka – česká turistka do nás vlieva nádej. Chata už bude v dohľadne. Za veľkým stúpaním ju uvidíme, a potom je to už len 5 minút rovno k nej. Štartujem sa. Neviem, odkiaľ mám zrazu energiu, no usmievam sa a šliapem hore. Hovorím si: už len jedno prudké stúpanie! Ešte viac som povzbudená, keď sa nám v polovici kopca vynára jej strecha. Je vzdialená, ale je tam! Stojí. Čaká! Hurá! Už iba chvíľku utrpenia...

Zatínam ruky a šliapem. Čím rýchlejšie, tým to bude skôr za mnou. Nepozerám vôbec pred seba, uprene si hľadím pod nohy, takže keby mi čosi stálo v ceste, buď to prevalcujem, alebo sa o to rozpleštím (vsádzam na to druhé). Bojujem s nevoľnosťou, no ide to, frčím (no frčím, ako frčím, aspoň nie po riti kopcom dole, ale správnym smerom nahor). Dávam to!

Som hore, zdvihnem zrak a... mám dojem, že ma v tom okamihu trafí. Ďalší kopec! Naň som nebola pripravená, vôbec tam nemal byť! S mojím neokysličeným mozgom to bolo vážne tragické zistenie. Zrada. Už nemám rezervu síl. Malo to byť iba 5 minút. Krava! Tiež to meria kopcom dole! Zúfalo hľadím na zamrznutú zasneženú skalu, po ktorej máme stúpať. Aspoň rozprávať ešte zvládam... Hreším. Zadržiavaná nevoľnosť sa stupňuje, už ju nepotláčam. Stojím pod kopcom – neokysličený dilino a iba pozerám. Tragicky sa na ňu zahľadím, v pozadí počujem duť vetry Himalájí, povzdychnem si: hora ma pokorila, zmietla moju predčasnú radosť z víťazstva ako prachovú lavínku, klesám pred ňou na kolená, pokorená a nevládna... V poriadku, čas okysličiť mozog, prestať s melancholickými fantazmagóriami, plesknúť si po papuli a pokračovať. Batoh je ale ťažký a zase padám do snehu. Šmud sa ma galantne pýta, či mi ho nezoberie na tento kus, že sa mi lepšie pôjde. Rázne odmietam! Prečo by mi mal môj vlastný „bordel“ ťahať on. Dobre, tak vzápätí ťahá mňa celú. Najskôr si myslím, že to je nejaká tajná sila, ktorá ma vedie, ale potom si uvedomím, že to Šmud sa so mnou delí o posledné kúsky svojich síl. Zúfalo, a teraz skutočne zúfalo, hľadím k chate, tieto posledné metre sú nekonečné.

Stále mi záhadne ostáva sila na hrešenie, zdá sa byť nevyčerpateľná! Na Cézarovi vidím, že má tiež krízu, na rozdiel odo mňa ale drží ústa. Je mu zle. Často zastavuje. Má bielu apatickú tvár. Šmud na tom nebude asi o nič lepšie, pri ďalšej prsknutej prachovej lavínke sa za mnou ozýva: „p.... – načo?!“

Pri jednom ťažšom úseku, ktorý nás dlhšie ničil a nechcel nám dovoliť prelez, zvádza boj. Po neviem koľkom šmyknutí sa stabilizuje, vydýcha, ponadáva si, upokojí sa a konečne ho prelezie. Tento úsek nás oboch stál dosť síl. Preto je cieľová „strminka“ pre nás „údesná“. Alebo aspoň pre mňa – momentálneho tragéda prvej triedy, ktorý má chuť sa rozrevať, chce sa mu blinkať a plesknúť sa o zem so slovami: Privolajte mi vrtuľník. Reálne viem, že vrtuľník by sa na mňa vys...kašľal, keďže by som bola plesknutá o zem iba zopár metrov od chaty. Takže tak či tak by som sa musela „odplesknúť“ a vyškriabať sa tam sama. Zatínam teda opäť pästičky a s hnevlivým ručaním sa posúvam až o 20 centimetrov vpred (výkon storočia). Zdá sa mi to úplne márne a zbytočné, mám dojem, že ešte aj blbá chata uteká. Chcem, aby sa to skončilo. S ručaním ako vrcholový športovec, no s výkonom umretej korytnačky stúpam. Pôsobením nadmorskej výšky je zo mňa mentálny blbec.

Konečne! Kopec za mnou. Na betónových schodoch sa poskladám na kopu snehu. Už nemusím spraviť krok, do chaty to aj doplazím. Po dlhšej meditácii ťažko vstávam a hľadám vstup. Naše studené tváre pocítia zdanlivé teplo útulnej chaty. Zhadzujeme všetko (teda hlavne ja, už asi od dverí). Nemám silu si rozviazať líščí uzol na sedáku, tak v ňom zasadám za stôl. Prilba a čiapka pristávajú na stole, suším si vlasy a priblblo sa usmievam. Sme tu! Výška 2517 m. Ako „vedúca expedície“ sa hrdo pozerám na tváre mojich spolulezcov. Dokázali sme to! Žiarim šťastím. Objednávame si od radosti horúci čaj. Stále sa priblblo usmievam, aj keď mi je na zvracanie. Vyzúvam si vibramy, mokré ponožky a babuším sa do betónovo ťažkej a tvrdej deky. V chate sa nekúri, chvíľu hypnotizujem pec a uja meteorológa a zase pec a opäť uja meteorológa, až mi dôjde, že v nej skutočne kúriť nebude a chata je ľadovňa. Prinášajú nám náš pariaci sa čaj v plechových hrnčekoch. Držím svoj obomi rukami a rozmrazujem sa. Cítim sa neuveriteľne šťastná, dokonca aj v okamihu, keď mi prichádza veľmi zle a musím si ľahnúť na lavičku. Cézar gentlemansky, aby som sa necítila zahanbene, líha od nevoľnosti tiež.

Kvízová otázka našej expedície: Čo bolo skôr? Vomit or summit? (citácia Cézara)

Luboš a Šmud sa dvíhajú od stola a chcú ísť fotiť panorámy. Nechápem, kde majú silu. Ktosi z nich mi radí, aby som sa napila, že mi to možno pomôže. No pomohlo... Plným dúškom sa napijem a... v tom okamihu je to boj s časom. Stíham si obuť jednu vibramu a aj tú strácam pri behu vo dverách, míňam horolezcov a zapichujem to do kopy snehu pred chatou. Kľačím tam bosá v ľadovej kope, vlasy mi padajú okolo hlavy a zvraciam. Chalani vybiehajú, keď im docvakne, čo znamenal môj šprint. Šmud mi drží vlasy, podáva mi vreckovku a ja sa napodiv smejem šťastím. Som horolezec, som horolezec! Mám výškovú chorobu!!! Jupííí! Toto si bľabocem. Zažívam to, čo horolezci v Himalájach! Hmm... o niekoľko stovák výškových metrov nižšie, ale neva, no... Ospravedlňte ma, stále to môžem zviesť na výškové pomätenie. Mojím skutočným problémom bola dehydratácia, vyčerpanie a nedostatočný prísun živín. Za 10 hodín šliapania a lezenia som zjedla polovicu energetickej tyčinky, druhú som už chlpatú vytiahla z vrecka bundy omnoho, omnoho neskôr. A s pitím... Prečo si takmer všetku vodu nevytrepať až hore, načo piť, tak isto ako: načo použiť mačky a čakan, tie sú až na vrchol – vysokohorská logika v praxi!

Prvá výšková rada expedície: šetri mačky aj čakan (interný humor: máme občianske) použiješ ich až na vrchole, dovtedy výborne poslúžia ako tréningová záťaž na túre. Zdatnosti sile a blbosti zdar!

V snehu mi mrznú nohy. Nevládzem sa zodvihnúť, Šmud mi pomáha. Bosá, biela a usmievajúca sa cupitám do chaty. Stratila som posledné zvyšky tepla, drkocem zubami, holé nohy bolia od zimy schované pod dekou a keď mi spadne na zem, kašlem na ňu, bol by to na mňa príliš náročný pohyb. Rozmýšľam, kde budeme spať, tajne dúfam, že budem môcť ostať tam, kde som. No nie, naša izba je hore na poschodí. Hmm... ako chalanom poviem, že majú odvliecť hore moje rárohy a potom aj mňa? Nemusia rovno v náručí, na princeznú, stačí aj za nohu na ľudoopa, za akýkoľvek presun budem vďačná. Pomaly sa zviecham, ale veľmi opatrne, aby som nepovracala náhodne a prekvapivo chatu. Keď sedím tretiu minútu a nič, uverím, že som v pohode a zvládnem si vytiahnuť ponožky z ruksaku. Najskôr skúšam jedijské schopnosti, telekinézu, spidermanovu pavučinu... Nakoniec sa postavím, zhodím nechtiac batoh dole pod lavicu a som v keli. Keďže ale nohy prestávam cítiť, miznem pod lavicou tiež a prešmátravam ho. Úspech. Mám! Prežijem. Hurá!

Po polhodine prichádzajú chalani z fotenia, všetci teda vykladáme jedlo na stôl na spoločnú hostinu. Chvíľku zápasím so zaseknutým saklom, keď povolí, na stole pristáva halda jedla a batoh sa s odfúknutím a samou prázdnotou sunie na podlahu. Bože, to toto som sem trepala?! A pre koho? Pre celú flotilu?! Snažím sa toho vzápätí zbaviť. Rozdávam, ponúkam a pochvaľujem... Som aj dobrosrdečná... ale, ani za svet všetko nebudem vláčiť dole! Poškuľujem aj po zvyšných stoloch v chate a horolezcoch a turistoch za nimi, keby mi detinská hanblivosť nebránila, už by nafasovali výslužku. Detinská hanblivosť mi ale bráni, tak to pchám aspoň do chalanov. Potom už je to len sranda, jedlom naberám trochu tepla a aspoň zuby mi tak hlasno necvakajú, čo mne pomáha, ale Cézara vyburcuje k rovnakému šprintu, ako mňa predtým. Vážim si jeho kolegialitu. Dopĺňame zásoby vody – v chodbičke na variči topíme sneh a spôsobujeme menšiu povodeň. Chalani od nás zisťujú súradnice našich „behov“, aby nedošlo k nemilému omylu pri nakopávaní snehu. Vďaka radosti z topenia dokážem vyliezť po schodoch až do našej izby, ba čo viac aj zliezť a opätovne vyliezť. Izba je ešte väčšia ľadovňa ako spoločenská miestnosť, je maličká, s poschodovými posteľami. No, ako u Snehulienky a trpaslíkov.

Snehová voda nachystaná, líhame do postelí, babušíme sa do spacákov a oných betónovo ťažkých diek a zaspávame. Nadránom nás čaká útok na vrchol!

2. deň

A opäť zvoní budík. Jeden, druhý, tretí. Nikomu sa do toho chladu nechce. Môžeme to dať na ceprov a vyliezť si to o dvanástej... Návrh neprechádza. Ešteže som spala takmer oblečená a zvyšok oblečenia zahrievala vlastným telom. Žalúdok mi ešte skáče, ale napodiv som v poriadku a výstup zvládnem. Nasádzam si na hlavu prilbu, čelovku, potom obliekam sedák, návleky, v rukách zvieram čakan a mačky, ktoré si musím nazuť vonku, pretože v chate je ceduľka, ktorá pohyb v mačkách po chate zakazuje. A je to tu!

Najkrajšia chvíľa, na ktorú nezabudnem. Vychádzam pred chatu, všade je tma, svieti iba moja čelovka a hviezdy nad naším vrcholom. Je ticho, vdychujem chladný vzduch a vydychujem obláčiky pary. Tam kdesi na obzore sa začína tváriť ako ráno. Stojím a pozerám na dokonalosť. Toto, presne toto opisujú horolezci vo svojich knihách. Stojí to za to! Nazúvam si prvýkrát v histórii mačky (v izbe na parketách sa to neráta, to bol len nácvik) a prvýkrát sa v nich zabáram do snehu. Sneh zavrzgoce a pustí zuby dnu. Cítim sa nádherne. Kráčame k nástupu na vrchol. Posledná etapa výstupu. Pokus o zdolanie vrcholu. Ešte fotografia a nastupujeme do steny.

S nedôverou zasekávam čakan a mačky do ľadu a snehu s absolútnym sústredením, aby neskončili v mojom lýtku, prípadne v hlave. Prekvapivo to fakt funguje. Začíname si vzájomne dôverovať. V ťažkých úsekoch mňaukám na mačky a dohováram im, aby vydržali. Oceňujem, aké sú skvelé. Chvíľku si možno pripadám ako pako, ale keď sa za mnou ozve mňauknutie, viem že nie som jediná, kto upevňuje svoj vzťah so stúpacími železami.

Stúpame, svetlo pomaly pribúda, skaly sa zo šedých menia na červené, oranžové a zlaté. S úsmevom sa nadychujem a pozerám pod seba. Chata je maličká a z tej výšky pozerám, ako vychádza slnko.

Výstup je zatiaľ v pohode, až tak, že ostatných v jednej traverzovej zákrute predbieham a idem na čele „expedície“. Po čase sa ocitám v stene, kde sú vyhĺbené stupy v ľade a snehu. Istenie je hlboko pod snehom, tak zatínam čakan aj mačky a pokračujem. Keď stúpam hodnú dobu a nič sa nemení, pozriem sa pod seba... Vau, ty brďo! Vyrazí mi to dych, stiahne hrdlo... Toto by som čakanom neubrzdila. Ak sa šmyknem, letím. Expresne rýchlo až kamsi tam dole, kam ani poriadne nedovidím.

Pozriem sa nad seba, zisťujem situáciu na úseku. Chalani sú kdesi dole podo mnou. Opäť nemám na výber, kurnik! Tu mi vonkoncom plesknutie sa o zem nepomôže... či, ako sa to vezme? Snažím sa nezakláňať, aby som nevypadla zo steny. Neuveriteľne sa teším, keď konečne prichádzam na koniec úseku a nachádzam oceľové lano na cvaknutie sa. Dýcham, dychčím, lebo počas posledných minút som základnú vec opomenula a začínala modrať. A hor sa opäť cestičkou ďalej pod skalu! Zrazu ma trhne, to na mňa kričí oceľové lano, že som debil a nevycvakla som sa. Pozriem naň a zisťujem, že spod snehu trčí iba meter a ten práve skončil, opäť si musím vystačiť sama. Paráda. Vycvaknem karabiny a čakám. Čakám na chalanov, aby som im mohla oznámiť: "Chalani, mňa tadiaľto dole nedostanete ani za svet!" (slušná cenzurovaná verzia originálnej vety, ktorá sa nedá pre malebnosť prejavu zreferovať.)

Vzdávam sa svojho „prvolezectva“ a púšťam dopredu Cézara a Ľuboša. Tmolím sa tretia v poradí. Zľadovatené skaly, na ktorých moje mačky škriekajú, mi naháňajú trochu hrôzu. Vyliezam konečne na hrebeň. Dosť fučí, vietor k nám privieva nepekné mraky a mne hlavou víria obrázky zo Schubertových príručiek, čo všetko sa môže stať pri zmene počasia a ešte na takom exponovanom úseku. Zo zadumania ma vytŕha podivný zvuk. Moja mačka zacvendží o niečo tvrdé, najskôr myslím, že je to skala vytŕčajúca zo snehu, no potom sa spomedzi zubov stúpacích želiez vynárajú mená, krížiky a smutné vety. Mlčím a stojím. Do šatky mi steká sopeľ, už nevyťahujem zrkadielko a vreckovku, aby som sa slušne vysmrkala, je mi to jedno. Toto je môj morálny úsek. Smrť bola zrazu veľmi konkrétna a poskytovala mi žulové, mramorové a kovové dôkazy toho, čo všetko tu vykonala. S každou tabuľkou akoby som dostala ranu, už som mená potom radšej ani nečítala. Nechcela som o nich počuť, o duchoch hory, o ich príbehoch, ktoré tu zrazu skončili...

Mala som dosť, konkrétne plné zuby tohto. Nedochádzalo mi, čo tu vlastne robím. Prečo toto všetko a načo? Dostala som neuveriteľný strach o nás všetkých, o kamarátov, čo tu so mnou boli. Na zopár sekúnd ma ten pocit ochromil.

Musím si dostať hlavu pod kontrolu, hovorím si, inak sa odtiaľto nepohnem. Spievam si pesničku. Môj tati by to teda skôr nazval kníkaním, ale i to sa ráta, zaberá. Moje telo začína fungovať, strach mi púšťa nohy, zlieza z mozgu – aspoň jeho prehnaná verzia – a ostáva len zdravý. Usmejem sa, vytiahnem vreckovku (na zrkadielko to ešte stále nie je) a robím roztopašného mamuta. Po pauzičke pokračujem hrebeňom v stopách svojich kamarátov ďalej.

Vidím pred sebou hrot plechovej búdky na vrchole. Cézar a Luboš tam na nás už čakajú a zaznamenávajú naše kroky na vrchol. Netvárim sa nadšene, žiadna eufória sa nekoná, na okamih sa prinútim vyčariť pod šatkou úsmev kvôli mojej čakanovej vrcholovej fotografii, inak nič. A vlastne niečo áno. Vyťahujem opäť zrkadielko a kultivovane, na dámu/mamuta, smrkám.

Na úplnom začiatku som si myslela, že najťažšie bude dosiahnuť vrchol. Tu hore si uvedomujem, že to je len polovica cesty, ešte to nie je úspech a ani splnený cieľ, ten príde, keď sa všetci vrátime živí a zdraví dole. Toto mi bránilo v radosti.

15 minút sa motáme na vrchole, robíme dokumentačné zábery a potom zostupujeme

Cez kritické miesto prelieza prvý Šmud, so zatajeným dychom ho všetci sledujeme, neviem sa dočkať, kedy sa konečne cvakne. Potom je rad na mne. S úplným pokojom, z čoho som prekvapená, zostupujem ako po rebríku pomaly dole. Snažím sa nemyslieť na to, že do steny sa nejakú chvíľu opiera slnko a stupaje nie sú také pevné ako ráno. Pozriem pokojne pod seba a hlavou mi preletí: tak pri ťahaní cesty sa viem zblbnúť tak, že som na skale pricapená ako rozpučený záchodový pavúk a tu mám hlavu v pohode. Zákony schválnosti teda fungujú.

Cvakám sa tiež. Už ostávajú iba dvaja. Prvý prichádza Cézar a Ľuboša hodnú chvíľu nie je. Neodpovedá ani na naše volanie. Zamrazí nás, rozmýšľam, či sa dá ticho zahučať kuloárom až k chate, keď sa konečne vynorí spoza skaly. Žije! Nervozita zo mňa opadáva a zostup si užívam. Dobieha ma zabudnutá eufória z vrchu, usmievam sa, až cerím. Mačky mi zaškrípu o betónové schodisko – presne to, kde som včera sedela neschopná pohnúť sa s malou vyhliadkou na úspešné ukončenie expedície a teraz tu stojím, rozjarená, svieža a šťastná, pretože som to dokázala. Vyzliekame si spotené veci. V samej eufórii a na potešenie neznámeho horolezca, behám v podprsenke (slnko, more, erotika), potom však mrznem, uvedomujem si, v čom behám a rýchlo sa obliekam. Naše oblečenie sa hojdá na zábradlí ako farebné vlajočky vysielajúce modlitby k bohom...

Zapíname varič, topíme sneh a varíme vifonku, ktorá sa stáva kulinárskym zážitkom. Balím si ruksak, snažím sa opäť zbaviť energetických tyčiniek, a preto každý člen dostáva od vedúcej výpravy svoj prídel – odmenu (náhrada za kompót a šľahačku). Natopený sneh prelievame do fliaš skrz obal od polievky. Keď cez ne prenikne slnko, je vidno ako v nich plávajú neznáme aj známe čiastočky. Tie známe sú slíže z vifonky, korenie a byliny zo šerpského čaju. A neznáme pochádzajú zo snehu a po ich pôvode radšej nepátram. Chutilo to priam hnusne, človek musel zadržať dych a rýchlo piť. Pri pití mi v mysli preblesklo, že ak sa cestou dole neposerieme, môžeme to považovať za ďalší úspech expedície (hneď po výstupe na vrchol).

Zostup nám trvá 6 hodín. Cesta vedie cez suť, strmé svahy a kolmé steny dole. Vraciame sa inou cestou - ľahšou. Ironicky si v jednom blbom úseku poviem, že je ľahšia preto, lebo sa im sem nechcelo trepať toľko ťažkého oceľového lana.

Neskutočne sa teším na rovnú cestu v údolí, kde nebudem musieť rozmýšľať nad každým pohybom, ale pôjdem len na zotrvačnosť. Konečne posledný okolíčkovaný žliabok zliezam veľmi rýchlo. Občas holdujem „riťbergerovi“, ostatne ako počas celej zostupovky (zvlášť, keď sa mi na mačky nalepí sneh) a stojím na rovine. Nemám zrazu kam druzgnúť. Sadám si k priezračnému vyvierajúcemu prameňu a s Cézarom čakám na Ľuboša a Šmuda. Romanticky si do potôčika ponorím nohu a čvachcem sa, o sekundu si ju neromanticky zamrznutú a v kŕči vyťahujem a rvem späť do vibramy a dúfam, že nebudem mať omrzliny.

Cesta cez jesenný les je príjemná, ale na záver akosi pridlhá. Nerozprávame, iba sem-tam zodvihneme hlavy k velikánom nad nami a k tušenému miestu, odkiaľ sme pred chvíľou zostúpili. Zdá sa to byť neskutočné, hory pôsobia mohutne, nepreniknuteľne. No predsa sme tam stáli, tam hore, v závratnej výške, ktorá usádza na zadok, tam hore, bližšie ku hviezdam. Bližšie ku krehkosti bytia, k čistým pocitom radosti, strachu, priateľstva... K vypätým situáciám, ktorým sme čelili a nevzdali sme sa. Stojím tu a som hrdá na svojich kamarátov! A aj na seba. Som hrdá, že sú moji, že ich poznám. Tam sme boli jeden tím, pomáhali sme si a dávali pozor jeden na druhého – nezištne. V horách vraj poznáš charakter človeka. Ak je to tak, potom mi bolo cťou, páni, a opäť s vami rada podstúpim nezabudnuteľné dobrodružstvo. Ak ma vezmete.

Triezvejší dodatok

Deň po návrate z „expedície“ mi nastupuje príšerná svalovica. Nemôžem spať a z môjho matracu 10 cm nad zemou ani vstať. Na prvé poschodie, čo je asi sedem schodov, sa vozím výťahom.

Prínos expedície: Donúti ma to súhlasiť s posteľou. Keď koncom týždňa konečne svalovica doznieva, sekne ma v krížoch pri hladkaní psa, z presilenia chrbta. V práci behám ako hrbatá babička s termoforom.

Zlé pocity sa strácajú a ostáva iba to pekné, dokola si pozerám fotografie a pripomínam si krásne zážitky s mojimi kamarátmi. A 10. decembra o 13.02 h konečne dopisujem zápis z výstupu na zimný Triglav 2015.

PS: Páni horolezci! Viem, možno sa budete smiať na termíne „expedícia“ pri "obyčajnom ľahkom výstupe". A možno aj na ďalších veciach v mojom zázname. Pôvodne som to chcela písať inak, viac erudovane – možno, viac heroicky... Ale nie... Tu máte môj náhľad, do mojich snov a predstáv, ktoré vznikali od malička pri vašich veľkých dobrodružstvách a pri príbehoch mojich rodičov. Na tomto „výlete“ sa na krátky okamih stali pre mňa skutočnosťou. Našla som svoj Hillary step, zažila výškovú chorobu (alebo teda aspoň sa k tomu priblížila zvracaním) stala som sa vedúcou expedície atď. Berte to s nadhľadom, úsmevne a ako poctu vám a tiež mojim rodičom, ktorí ma ako malú zavesili na skalu a ťahali ma po horách a kade-tade. V ich stupajach teraz kráčam – doslovne. Na výprave som mala maminkine vibramy a tatinkove mačky. „Oldschool“ – boli z toho priam „nadšení“ – čítaj ironicky.

Dúfam, že si aj ja raz vyskladám svoj Everest. Alebo sa zo mňa stane rozmaznaná, uškemraná, pohodlná princezná s nalakovanými nechtíkmi, ktorá sa pridá k záplavám ceprov prechádzajúcich sa o jedenástej hodine „ráno“ po horách v štekličkách a teniskách, kto vie...

A teraz už vážne: Čus-bus.

Autor fotografií: Martin "Šmud" Kováč

Fórum 10 príspevkov
Zasnežený výstup na Triglav 08/06/16 22:01 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zasnežený výstup na Triglav "Poďme niekam!" "Dobre." Takto jednoducho som sa ocitla v konverzácii, kde sa riešil výstup na zasnežený Triglav koncom októbra 2015. Začali mesačné prípravy pred plánovaným odchodom. Pravidelné sledovanie počasia, snehových správ, webkamery, načítavanie článkov, plánovanie výstupovej a zostupovej trasy. Až to konečne prišlo a my sme sa vydali do výšky 2864 m, aby sme otestovali seba a možno trochu aj naše kamarátstvo. 31/05/16 Zuzana Jana Škápíková Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Ivanov vrch a Praporec - okruh z Hermanoviec n. Topľou Slanské vrchy sú pre turistov z východu asi obohraná pesnička, avšak myslím si, že stále majú čo ponúknuť aj v prípade, ak ich má človek prechodené krížom-krážom. Nečakane sa mi podarilo vybaviť si dovolenku na pondelok. Plán sme mali pôvodne ísť niekam na západ, avšak nepredvídané udalosti nám dovolili vyraziť až pred obedom, a tak meníme plány a vyrážame na nenáročný okruh v okolí Hermanoviec nad Topľou. dnes Stanislav Ďurica Slanské vrchy
Túra Ostrov Krk – cez sedlo Lipica na Veliki Hlam Mrgary sú mimoriadne fotogenickým turistickým lákadlom ostrova Krk. Kým zo vzduchu pôsobia kamenné ohrady pre ovce v tvare kvetu priam magicky, ich návšteva môže byť sklamaním. Pár kamenných múrov, občas rozpadnutých, občas zarastených a tvar kvetu si možno maximálne tak predstavovať. Až na jeden. Mrgar v sedle Lipica si ako jediný možno pozrieť z výšky aj s nohami pevne na zemi. včera Jitka Švarcová Svet
Túra Plavecké Podhradie – Kamenné – Geldek – Častá Vlhké a studené dni začiatkom apríla poznačili naše turistické plány a z pôvodne zamýšľanej dlhšej túlačky s prenocovaním v prírode zostali iba jednodňové výlety. Na jednom z nich sme prešli Malé Karpaty naprieč od západu na východ a spoznali ďalšie pozoruhodné miesta. včera Vladimír Čech Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zasnežený výstup na Triglav 08/06/16 22:01 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovinsko: Alpy (slovinsky Alpe) - Východné Alpy (Vzhodne Alpe) - Južné Vápencové Alpy (Južne Apneniške Alpe) - Júlske Alpy (Julijske Alpe) - Východné Júlske Alpy (Vzhodne Julijske Alpe) - Triglavský národný park (Triglavski narodni park)

  • Počet dní
    • 3

  • Nadmorská výška
    • max: 2864 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1849 m

    • klesanie: 1849 m

  • Vzdialenosť
    • 17 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Náročnosť lezenia
    • max: 3 UIAA

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 2015

  • Nocovanie
    • Triglavski dom na Kredarici

  • Voda
    • Triglavski dom na Kredarici

  • Mapa
    • http://www.pespoti.si/zemljevid.php

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.36 (0.17)