Okolie Lednického hradu som prvýkrát navštívila počas vysokoškolských štúdií, keď sme z Bratislavy chodili na rôzne ochranárske akcie zamerané na ochranu zaujímavých biotopov v rámci Slovenska. Odvtedy ubehlo poriadne veľa času. Tento rok pred Veľkou nocou sme sa rozhodli Lednicu navštíviť s deťmi. Príroda v lokalite patriacej do Bielych Karpát sa veľmi pomaly prebúdzala do jari. Výhodou však bolo to, že stromy nemali ešte vyhnané listy, a tak sa nám ukázali miesta, ktoré inak zostávajú skryté.

Obec Lednica

Zo Žiliny volíme najprv diaľnicu, po ktorej cesta ubieha naozaj rýchlo a potom cestu cez obec Streženice, Lednické Rovne a Dolnú Breznicu. Za ňou sa na rázcestí vydávame doľava a konečne prichádzame do obce Lednica. Lednický hrad sme zaregistrovali už pred príchodom, všimli sme si aj turistický smerovník pri kostole. Nášho tátoša parkujeme pri obecnom úrade. Tabuľky na jeho stenách prezrádzajú, že tu sídli matričný úrad, pošta a knižnica. Napravo sú na trávnatej ploche postavené drevené preliezky pre deti. Priamo nad nimi sa týčia ruiny pevnosti. Deti sa tešia, čo nové budeme objavovať. Vyrážame ku hradu, ktorý sa týči priamo nad našimi hlavami.

Po hlavnej ceste sme sa vrátili k murovanému kostolu sv. Jána Nepomuckého. Jeho brána bola otvorená, tak zvedavo nakukujeme dnu. V predsieni je uverejnená krátka história rímsko-katolíckeho kostola. Jeho základný kameň bol položený práve na sviatok svätca, ktorému je zasvätený. Jeho stavbu financoval lednický zemepán Ladislav Maťašovský a kostol bol dokončený v roku 1735. Jeho veža ukrýva tri zvony. Na stene v predsieni je zobrazená Panna Katarína s dvomi vencami - jeden má na hlave a druhý drží v ruke. Postava sa dostala do erbu Lednice. Tá bola v roku 1465 povýšená na kráľovské mesto uhorským kráľom Matejom Korvínom. Cez mrežu dverí nakúkame do interiéru svätostánku. Prekvapilo nás nádherné pôvodné zariadenie kostola a jeho impozantné tri oltáre. Chrám je považovaný za perlu Považia – a veru právom. Prvý kostol bol ako hradný postavený pri ceste neďaleko opevnenia, neskôr ho cisárske vojská zrúcali, pretože im prekážal pri obliehaní hradu. V 18. storočí prebehla pomerne silná rekatolizácia obyvateľstva prevažne evanjelického vyznania.

Od kostola nás viedli ku hradu miestne značky. Popri kostole prechádza modrá pásová značka, ktorá vedie do Červenokamenského sedla vzdialeného necelú hodinku pešej chôdze a odtiaľ pokračuje do Vršatského Podhradia. V opačnom smere vedie až do Púchova. Lednicou smerom na juh ide zelená značka a cez sedlo Zadnú horu vedie do Lednických Rovní. V opačnom smere vás vyvedie na výhľadové Lednické skalky, ktoré sú na svahu oproti hradu. Odtiaľ pokračuje značka cez obec Záriečie v Púchovskej doline až do sedla Kýčera. Tu sa napája na modrú značku vedúcu Javorníkmi až na horský hotel Portáš na slovensko-moravskej hranici. Nuž, ďalšie tipy na prechádzku niekedy nabudúce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nechávame smerovníky za sebou a prechádzame okolo Hostinca pod hradom. Auto je možné zaparkovať aj tu. Nad hostincom sme stúpali krátko ešte dohora okolo miestneho amfiteátra. Z tabule sa dozvedáme, že sa tu každoročne koná kultúrny program dožinkových slávnosti. Počas programu tu vystupuje miestna folklórna skupina Ledničanka, ktorá prezentuje žatevné zvyky z obce Lednica a odovzdáva dožinkový veniec. Celé dožinkové podujatie ukončuje ľudová veselica.

Hrad Lenica

Za amfiteátrom sme sa napojili na rovnú cestu, ktorá smerovala k ruinám Lednického hradu. Tie sa nachádzajú napravo v najspodnejších častiach strmého Lednického brala. Na vyšších bralách vľavo od hradu sa týči kríž. Rozmýšľam, ako sa dá vyjsť až na vrch. Pod cestou napravo dolu si všímam medzi trávou nízke zrúcaniny v tvare akoby kostola. Toto sú asi zvyšky hradného kostola, ktorý bol zničený pri obliehaní hradu. Nie je tu text, ktorý by to popisoval. Po cestičke prichádzame ku skalným bralám k vstupnej časti hradu. Jeho časti musia byť dosť príkre a strmé. Pomerne ťažko sa dá predstaviť, že na týchto strmých miestach stál kedysi hrad, miesto vyzerá naozaj dosť neprístupne. V rekonštruovanej stene je malá bránička, ale je zamknutá. Ako som sa dočítala neskôr z webovej stránky Lednického hradu, hrad je momentálne v rekonštrukcii a bude otvorený až po zime. Takže bránka ukončuje našu cestu. Zastavujeme sa a obdivujeme strmé skalné bralá nad nami. Pod nimi sme našli malé drevené lavičky, a tak sa tu posilňujeme.

Lednický hrad pochádza z 13. storočia. Panstvo tvorilo súčasť Trenčianskej stolice. Medzi majiteľov hradu a panstva patril napríklad aj Matúš Čák Trenčiansky, Ján Podmanický či spomínaný rod Maťašovských. Lednický hrad bol hradom kráľovským a tvoril súčasť ochranného pásma severného pohraničia územia Uhorska. Presnejšie, pevnosť strážila cestu, ktorá viedla Považím na Moravu. Hrad sa skladal z troch častí a bol takmer neprístupný. Najnižšie sa nachádzalo akési predhradie. Na nádvorie stredného hradu sa vstupovalo cez padací most a skalný tunel. Z najvyšších miestností stredného hradu viedli schody do veže, odkiaľ sa dalo prejsť na plošinu cez schody vytesané do skaly na najvyššie položenú prírodnú pozorovateľňu.

Od opevnenia sme dolu pod nami mohli obdivovať celé údolie s Lednicou. Za kostolíkom vo svahu oproti sme zbadali cintorín. Sprava dominuje vo výhľadoch 570 metrov vysoký nezalesnený vrch Skalíková. Na jej vrchole je postavený stožiar. Práve popod ňu vedie spomínaná modrá značka. Vľavo od Skalíkovej si v stráni všímame roztrúsené útvary - Lednické skalky. Ak chcete obdivovať pohľad na Lednický hrad a Lednické bralo, treba zavítať priamo sem na protiľahlý svah.

Naspäť do dediny

Keď sme si oddýchli a nabažili sa pohľadov, od hradu sme sa vrátili po cestičke kúsok naspäť. Skalné bralá nás lákali. Vyberáme sa po cestičke smerom hore po lúkach. Sme zvedaví, kam nás cestička zavedie. Nabrali sme zopár výškových metrov, a tak si Lednické bralá vpravo môžeme obzerať viac zhora. Popri ceste sa objavujú tiež ovocné sady. Veď práve tieto sú pre región Bielych Karpát povestné. Zľava zdola sa neskôr pripája modrá značka, ktorá vedie do Červeného Kameňa. Deťom sa už veľmi hore do kopca nechce. Tak zastavujeme, fotíme, kocháme sa okolitými výhľadmi.

Pri ceste smerom naspäť sa rozhodujeme využiť modrú značku. Pod lúkami značka prechádza okolo malého pietneho miesta medzi stromami. Koná sa ďalší piknik, počas ktorého deti ochutnávajú čaj s bazovým sirupom z termosky. Potom sa cestička stočila viac doľava nad dedinu. Sprevádza nás, ako inak, brechot psov, ktoré poctivo strážia svoje teritóriá. Pred jedným z domčekov je malý ovocný stromček doslova ovešaný farebnými veľkonočnými vajíčkami na znak blížiacej sa Veľkej noci. Nižšie míňame dom s modrou farbou. Svoje má už asi za sebou, omietka je v spodnej časti takmer opadaná. Presvitajú ploché kamene, z ktorých je stena postavená v nižšej časti. Nad nimi sú ukladané tehly. Prichádzame ku spomínanému hostincu, a tak sa kruh uzatvára.

Katarínkin prameň

Stále sme však nenaďabili na Katarínkin prameň. Podľa rady babičky, ktorej sme sa popýtali, kam ísť, pokračujem po ceste za obecným úradom ešte niekoľko domov ďalej až na úroveň hradu. Na skalnom brale sa týči kríž a práve pod ním je Katarínkin prameň. Povesť hovorí o tom, že Katarína, ako mladá nevesta, v zúfalstve vyskočila z hradu, pretože chcela svoju nevinnosť uchrániť pred hradným pánom, ktorý si chcel uplatniť právo prvej noci. Prameň vraj začal vyvierať neďaleko miesta skonu nešťastnej Kataríny. Miestni obyvatelia prameňu pripisujú liečivé účinky. Pri studničke sme neboli sami, zastavovali sa tu autá s bandaskami, ktoré si ľudia plnili vodou z prameňa.

Pri žriedle sme obdivovali rozkvitnuté žlté hlavičky prvosienok a ešte snežienky. V jednej zo záhradiek vytvárali ich biele hlavičky doslova biely rozprávkový koberec. Z cestičky od prameňa sme si obzreli skalné bralá aj z druhej strany. Skaly sú skutočne pomerne úzke a strmé. Lúky pod bralami boli vyčistené od náletov. Vraciame sa k autu. Bohužiaľ, nenašli sme tu žiadnu otvorenú cukráreň alebo miesto, kde by sme si mohli pred odchodom posedieť. Hostinec by bol možno už otvorený, ale k nemu sa nám znova nechce. Deti, ešte plné energie, pred odchodom testujú drevené preliezky. Potom sa pohľadmi lúčime s Lednickým bralom, ktoré má nepochybne svoje jedinečné čaro. Myslím, že do Bielych Karpát a do Lednice sa ešte vrátime.

Kaplnka svätej Anny

Pekným miestom na zastávku na spiatočnej ceste je kaplnka sv. Anny, ktorá stojí na malom kopčeku nad cestou medzi Lednickými Rovňami a Dolnou Breznicou. Podľa legendy tu bola kaplnka postavená na znak vďaky uzdravenia nevidomej dcérky grófa Prílezského. K jej uzdraveniu vraj dopomohla voda z prameňa vyvierajúceho zo skaly. Keďže sa to udialo v deň sviatku Svätej Anny, tak bola práve sv. Anne kaplnka zasvätená. Neskôr bol na mieste kaplnky postavený barokový kostolík. Nad vstupným portálom je aj v súčasnosti viditeľný erb Jozefa Maťašovského. Pod kostolíkom je malá lurdská jaskyňa. Celý areál je veľmi pekný a pôsobivý.

Ak sa rozhodnete Lednický hrad a jeho okolie navštíviť, viac informácií o ňom si môžete prečítať na stránke www.hradlednica.sk alebo na stránke obce Lednica.

Prajem pekné a zaujímavé zážitky!

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek