Trasa

Syrákov – Pod Vartovnou – Vartovna – Horká – Pod Širokou – Vrchy – Tanečnice – Vyhlídka u Hrušky – Ublo – Bratřejov – Pod Suchým vrchom – Pod Doubravou – rozhľadňa Doubrava – Chladná studna – Trvajka – Valašský šenk – Vizovice

Ešte za tmy som vystúpil z autobusu v sedle pri hoteli Syrákov a po žltej som lesom vykročil k 2,5 km vzdialenej rozhľadni Vartovna. Dokončili ju v roku 2009, je vysoká 37 m a postavili ju v rámci projektu - Rozhledny Hornolidečska a Púchovskej doliny na kótach 651 m n. m. Keď sme sa pred rokmi vracali zo stretávky redakcie Hikingu, cestou domov sme sa zastavili na rozhľadni Tlstá hora nad Dohňanmi a odvtedy som sa sem chystal. Nočný dážď vyčistil oblohu, a tak som sa tešil na výhľady. Kovovým špirálovitým schodiskom som vystúpil hore a mal som pred sebou Chřiby, Drahanskú vrchovinu, nížinu Hané, Hostýnske vrchy, Beskydy, Javorníky, Malú Fatru, Biele Karpaty a Vizovickú vrchovinu. Dole pod rozhľadňou sú lavičky, stojan na bicykle, informačné tabule. Vraj tu portáši vartovali pri kuruckých nájazdoch, aby varovali obyvateľstvo pred nimi.

Lúkami s výhľadmi a bez dažďa

Ďalej som pokračoval po modrej - náučnom chodníku Chodníček k rozhledně. Klesal som lesom, až som vyšiel na lúky, kde sa pásli býky a ovce. Ba odniekiaľ zdola sa niesol gagot husí. Opäť som videl kopu divých hríbov a dokonca aj masliaky. Nebral som ich, lebo ich nebolo kam dať a navyše boli parádne napité vodou. Smerovník pod Širokou je križovatka modrej, zelenej a žltej. Nemať so sebou tablet s navigáciou, tak sa zo smeroviek nevysomárim. Aj tak som sa pre istotu dva razy vrátil k informačnej tabuli o Prlovskej tragédii. 23. apríla 1945 tu nacisti za spoluúčasti Hlinkovej gardy popravili 21 ľudí a vypálili obec. Dva týždne pred koncom vojny! Je 70 rokov od týchto hrôz a ľudstvo sa nepoučilo. Neustále ich opakuje.

Krajom lesa som pokračoval v podstate po rovine. Došiel som k veľkej drevenici s verandou a krytou studňou. Na verande by sa parádne vyspala kopa ľudí. Z tabule som sa dozvedel, že drevenica patrí Kultúrnemu zariadeniu Rokytnica. Poľná cesta ma potom doviedla po zelenej k osamelej drevenici prerobenej na rekreačný dom. Všade naokolo za elektrickým ohradníkom sa pásli býčky. Chcel som si ich vyfotiť, no utekali predo mnou, a tak som ich napokon radšej nechal. Netreba dráždiť hada bosou nohou. Úsek bol veľmi pohodový. Na Tanečnici som prestúpil na žltú a začali sa mi otvárať výhľady cez údolie na vrchy, kam sa budem musieť dostať, aby som došiel k rozhľadni Doubrava. Keďže som začínal mať hlad, potešil som sa veľkému altánku na lúke pri ceste. Postavili ho tam obyvatelia obce Ublo a pre mňa to bola neplánovaná ďalšia rozhľadňa. Taký krásne a ďaleké výhľady boli odtiaľ. Dokonca som si vyfotografoval aj Vartovnu, odkiaľ som sem prišiel. Dal som si čaj, lepenec a keksík. Posilnený som začal klesať do údolia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dažďom a bahnom

Vstupom do obce Ublo však pohoda skončila. Začalo pršať a pršalo až do Vizovíc. Mal som síce pončo, ale vyberať fotoaparát stále spod neho a hlavne driapať sa do kopca bahnistými cestičkami nebolo nič moc. Mohol som nastúpiť v Bratřejove na autobus a odviezť sa do Vizovíc, ale to by som nedokončil, čo som si naplánoval. Takto som skôr ľutoval, že krčma U zemské osy bola zatvorená. Jej pečiatka by sa parádne vynímala v cancáku. V Bratřejove v roku 1644 popravili vodcov Valašského povstania. Ako som tak stúpal dedinou, na chvíľku som sa chcel schovať v jednej autobusovej zastávke. Zarazil ma pohľad na vzorne naukladané obedáre na okienku. Vraj šofér autobusu ich rozváža po obci. A nikto ich neukradne, ani ich obsah.

Dážď však predsa len ovplyvnil moju plánovanú trasu. Nepokračoval som z Bratřejova po zelenej hore na Klášťov a modrú, ale šikmo doprava lesnými cestami k smerovníku pod Suchým vrchem. Často to bolo korčuľovanie bahnom, ale čo už. Občas sa mi do cesty priplietli salamandry škvrnité, a tak som sa musel dívať pod nohy. Odbočenie z poľnej cesty do lesa a stúpanie po vcelku strmom chodníčku bolo napokon vyslobodením zo zajatia bahnom. Chodníček bol relatívne pevný a mohol som sa venovať okoliu. Tak som zbadal v lese krmelec a išiel som sa pozrieť, či je vhodný na prespanie. Kútikom oka som zachytil pohyb. Bola to čierna veverička a normálne sa so mnou hrala na schovávačku. Kým som na ňu nemieril fotoaparát, pozerala sa na mňa spoza stromu. Akonáhle som na ňu zamieril, šup ho za strom. Ani sa mi ju nepodarilo kvalitne odfotiť.

Keď som došiel na modrú, zaujala ma šípka v tvare ruky, upozorňujúca na 3 km vzdialenú krčmu Na Chrámečném a vraj je z roku 1876. Nebol čas sa vybrať skúmať jej kvality. Lesákmi rozbahneným úsekom som sa doslova dokĺzal na križovatku so žltou a konečne bol bahnu koniec. Po pevnom lesnom chodníčku som došiel k asfaltke, ktorá cez sedlo Doubrava spája Vizovice s obcou Loučka a Slavičín. Tu končí Náučná stezka Vizovické vrchy a začína NS Vizovické prameny. K rozhľadni vedie dosť strmý chodník. Je to vlastne telekomunikačná veža, na ktorej je vyhliadková plošina. Ako jediná z mnou navštívených, má stanovené otváracie hodiny a platí sa tu. Pre zlé počasie bola zatvorená, a tak som nemusel dumať, či by som vôbec do tej výšky išiel.

Trošku smutný koniec

V tablete som si zistil, kedy mi ide vlak z Vizovíc do Bratislavy a bolo treba rázne vykročiť. Neznačene som zbehol na zelenú značku a tá ma doviedla na pútnické miesto Chladná studna. Je tu prameň. Prestalo konečne pršať, a tak som aspoň kapucňu mohol zložiť. Toto je už rekreačná oblasť Vizovíc, takže som po troch dňoch stretol aj nejakých ľudí. Všade naokolo začali byť chaty, a tak som si to naposledy strihol mimo značky a vyšiel som už na asfaltke pri Valašskom šenku. Aj by som sa zastavil, no nemal som veľa času. Tak som sa len pousmial na pár autách, ktoré mali nalepené samolepky so štátnou poznávacou značkou Valašského kráľovstva. Vizovicami som prefrngol popri zámku a Sokolovni ku stanici. Napokon mi zostal kúsok času, a tak som si v bare Rotunda dal nakladaný encián a čaj s rumom.

Ako som si tak spokojný vo vlaku vyhodnocoval vander, začali mi padať z krku drevené korálky. K môjmu zdeseniu som zistil, že sa pretrhol navlhnutý špagát na náhrdelníku a niekde som stratil môj talizman. Sprevádzal ma po vandroch 27 rokov. Nuž, v prírode som ho získal, v prírode som ho stratil. Ešteže doma boli dva po dcérach, a tak ma zelený Inka opäť sprevádza po lesných cestičkách.