Trasa

Podsuchá – Brankovský vodopád – Veľký Brankov (Čierny vrch) – Brankov (Ostrý grúň) – (takmer) sedlo Teplice – Ružomberok, časť Biely Potok (motel Vlčí dvor)

Za vodopádom

V nedeľu ráno nás kamarátka Miriam na ceste do Ružomberka vyložila pri známej reštaurácii Bodega v lokalite Podsuchá. Odtiaľto sa dá štartovať na západ na veľkofatranskú Smrekovicu alebo na východ do Nízkych Tatier, kam sme sa pobrali aj my. Už pri náhľade do mapy som sa usmieval nad postupkou Brankovský vodopád, dolinka Vyšný Brankov, vrch Veľký Brankov (ľudovo Čierny vrch), brankovský salaš a ešte jeden Brankov (ľudovo Ostrý grúň). Rozhodol som sa kraj pomenovať rozprávkovo - Brankovo.

Na začiatku trasy nás sprevádzala naša vrele milovaná riečka Revúca, ktorá v týchto miestach naberá celkom slušnú šírku. Kráčali sme po ceste, ktorú s obľubou využívajú najmä vyznávači cyklistiky. Zelená značka ju onedlho opustila a viedla nás do postupne sa zužujúcej dolinky. Vyšnobrankovský potok, ktorý ňou pretekal, bol na niektorých miestach preklenutý mostíkmi, ktoré povestný zub času neúprosne okusoval. Na strome sa z času na čas objavila tabuľka Brankovský vodopád a čoskoro sme boli aj veľkou informačnou tabuľou poučení o národnej prírodnej pamiatke, ktorá skrášľuje nehybné steny Kuruckej skaly.

Brankovský vodopád je s 55 metrami najvyšší v Nízkych Tatrách a my sme ho zastihli v dobe budiacej sa jari. Voda padala, ako sa na vodopád patrí, ale z malých skalných striešok ešte stále viseli cencúle. Skalnú terasu, na ktorú v lete bez problémov vylezie aj malé dieťa, pokrýval ľad, takže fotku, ktorou by som sa pochválil pred rovesníkmi, som musel oželieť. Silný dojem v nás zanechala aj samotná Kurucká skala, ktorej steny veľmi pripomínajú hradné múry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Brankovský hrebeň

Po návrate k tabuli nás chodník viedol do tiesňavy Vyšný Brankov, ktorú uzatváral nevysoký skalný prah. Za ním sa priestranstvo otvorilo a vstúpili sme na spodnú lúku Mrázenčiská pod Veľkým Brankovom (ľudovo Čierny vrch). Po lúke a neskôr riedkym lesom sme začali prudko stúpať, podmočená zem a napadané lístie nám postup nespríjemnili. Častejšie sme zastavovali, blízko cesty sme nachádzali zvyšky rozpadnutých kolibiek, z ktorých zostalo už len pár brvien. V závere nepríjemného stupáku sa otvorila ďalšia lúka - Žihálka, oveľa väčšia ako spodná poľana. Zdobili ju obrovské samostatne stojace smreky a popri lese i väčšie snehové polia. Na lúke sme si sadli do trávy a skombinovali neskoré raňajky so skorým obedom. Do aktuálnej ponuky sa okrem jedla dostal výhľad na západ, na neďaleký kopec Kačianka, vzdialenú Smrekovicu i v oblačnosti takmer utajený Rakytov. Rozmýšľali sme, koľko nám asi chýba na Veľký Brankov (ľudovo Čierny vrch) a mapa prezradila, že sa ešte zapotíme.

Za lúkou Žihálka sme sa v lese chvíľami brodili snehom, išli sme so značkou i bez nej, až sme šťastne doputovali na brankovský hrebeň, odkiaľ bol na vrchol len malý kúsok. Na juh chrbát pokračoval prevažne lesom, neznačene na Červenú Maguru. Na východ nám ležala pod nohami hlboká Ludrovská dolina, nad ňou Bohúňovo, Úplazy a samozrejme Salatíny. Pohľadom som sa snažil nájsť vstup do tiesňavy Hučiaky. Smerom na sever je brankovský hrebeň odlesnený až po salaš. Hoci sa ovečky nekonali, predsa to bol pohľad jedinečný. Nad lúkami sa na severe vypínal druhý z bratov Brankovcov - Brankov (1177 m, ľudovo Ostrý grúň), kúsok vľavo Sidorovo (Hýrová) a Malinné nad osadou Vlkolínec.

Po lúke sa kráčalo veselo, neustále sme otáčali hlavy zo strany na stranu a sledovali pomaly sa meniace profily priľahlých masívov, až sme zastali pri kolibe. Búda brankovského salaša zvonka či zvnútra nevyzerá veľmi vábne, jej pravú hodnotu a romantické okolie (miesto pod skalnou stenou) ocenia najmä pútnici na viacdňovke. Za salašom sme vystúpili na vŕšok (1050 m) a opäť zišli do sedielka Jama. Janka, idúca vpredu, objavila v snehu medvediu stopu, veľkosť topánky asi 9,5. Kúsok ďalej som zbehol z chodníka k (na Hikingu už spomínanej) rozprávkovej chalúpke a cez pootvorené dvierka nazrel dnu. Zariadenie i celkový vzhľad bol neporovnateľne lepší ako na salaši, až som sa zdráhal vojsť. Vyzeralo to, akoby si domáci len na chvíľu vybehli von.

Finále na Brankove a čo bolo potom

Do týchto chvíľ som bol s túrou nadmieru spokojný a to najlepšie ešte len prichádzalo. Pomerne prudký výšľap na Brankov, chodník sa šinul po tráve chytajúcej bledozelený odtieň, pomedzi staré borovice, stále vyššie a vyššie, až na malebný úzky hrebienok s predvrcholom Kozol, kde pôda klesala strmo na obe strany. Na snehových fľakoch sme tentokrát našli rysie stopy. Les okolo ponúkal v kombinácii s útržkami skál exkluzívne zákutia, ako stvorené pre domov a pohyb našej najväčšej mačky. Len som sledoval, odkiaľ na nás vykukne. Na najvrchnejšom vrchole Brankova (ľudovo Ostrý grúň) sme si sadli na skalu a bez slova pozerali dole do Revúckej doliny, pomedzi konáre sme dovideli na miniatúrne autíčka na frekventovanej ceste medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom.

Nič krásne netrvá večne a nás čakal nielen návrat do civilizácie, ale aj najhorší úsek cesty. Neďaleko pod vrcholom sme naďabili na prvé spadnuté stromy, obišli sme ich bez straty úsmevu. Stromov však na zemi pribúdalo a pokiaľ sme si chceli uchovať aké-také plynulé tempo, museli sme zanechať značku na hrebeni a ísť poniže po západnej vrstevnici. Ani tam to nebolo bez preliezok, ale pohľad doprava na súvislý pás popadaných stromov nás uisťoval, že volíme najmenšie zlo. Túžobne sme vyhliadali sedlo Teplice, kde sa núka zostup do Ludrovskej doliny. Jedno sedielko aj prišlo, no bez smerových tabúľ, zelená značka sa vrátila, avšak len v počte jedna.

Kráčali sme lesom, okolo nás prebehli dve lane, únava z prekonávania prekážok sa prejavovala na nálade. Keď sa zjavila zvážnica, ožili sme. Najprv som po nej vybehol hore na hrebeň, kde bolo akosi prijasno, a tam ma čakala mesačná krajina. Do Ludrovskej doliny padal pás zeme bez stromov. V smere našej trasy sa dvíhal briežok a za ním zrejme sedlo Teplice, v pozadí vrch, ktorý som tipol na Ostré (ľudovo Ostrô). Vrátil som sa k Janke a po chvíli dumania sme sa rozhodli zísť dolu zvážnicou. Čas bol neúprosný a vyzeralo to, že následky kalamity nás budú sprevádzať na zelenej značke aj naďalej. Rozmýšľali sme, kde asi vylezieme z lesa a dúfali sme, že drať asfalt budeme čo najmenej. Vyšli sme neďaleko autobusovej zastávky pri moteli Vlčí dvor na konci mestskej časti Ružomberka - Biely Potok. Potešilo.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek