Príbeh

Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší

08. 07. 2016
V kalendári stojí dátum 20. 12. 2013 a prežívam klasický „predtúrový” večer. Chce sa mi? Nechce sa mi? Ak áno, kam? Už niekoľko mesiacov odkladám návštevu malofatranského Veľkého Kriváňa pre také a onaké dôvody. Raz nie je dosť času, inokedy vhodné počasie, a keď je aj čas aj počasie, treba ísť predsa rovno do Tatier. Navyše, práve teraz sú najkratšie dni v roku a cestovať ďaleko len na otočku sa mi isto neoplatí, veď by som to mojím túlavým tempom aj tak nestihla až na vrchol. Ak to ale budem stále presúvať na termín „jedného krásneho dňa”, dožijem sa Fatry až v budúcom živote.

Aaaach. Nikam nevedúce kalkulácie ukončujem tým, že rozhodnutie nechávam na „vyššie sily”... Budík si nenastavím, a ak vstanem v takom čase, že stihnem prvý ranný spoj do Žiliny, pôjdem. Predstave, že sa ráno len tak pre nič za nič zobudím medzi štvrtou a piatou, samozrejme, vôbec neverím, takže zaspávam veľmi spokojná so svojím šalamúnskym riešením a teším sa, ako si sladko pospím. Kriváň predsa ešte počká.

Na druhý deň ráno pomaličky rozliepam oči, vyspatá a oddýchnutá v duchu mávam ujdenému rýchliku a so zvedavosťou sa pozriem na čas na telefóne. Odtiaľ ale na mňa hľadia nejaké podozrivo nízke hodnoty. Aj vonku je ešte akási priveľká tma tmúca. Po úplnom precitnutí a niekoľkokrát zopakovanom pohľade na hodiny mi vzhľadom na včerajšiu dohodu s osudom nezostáva nič iné, ako prijať fakt, že je ešte naozaj skoro a prvý ranný mi určite nikam neušiel. Napriek tomu, že sa neponáhľam, v pohode všetko stíham. A keď sa po príchode do Žiliny uisťujem v tom, že ani náš rýchlik tentokrát nemeškal, začínam dumať, čo je toto, aký skrat vo vesmíre, ktorý ma takto dostal práve sem a prečo.

Navyše, prekvapeniam stále nie je koniec. Je sobota, predvianočno-dovolenkový čas, ale na konečnej vo Vrátnej doline vystupuje z autobusu iba jeden jediný pasažier. A tým som ja. Poloprázdne parkovisko mlčí, lanovka je odstavená a nikde ani živej duše, až neskôr sa objavujú traja páni s lyžami. Zasnežený les takisto zíva prázdnotou. Nečakaný raj na zemi... Začínam byť vďačná „osudu”, čo ma včas prebudil práve dnes. Aj čím ďalej, tým strmší svah ma dokonca neunavuje, ale baví. V nadšenom stúpaní ukážkovo prešliapaným chodníkom pomaly doháňam skupinku, čo sa objavila predo mnou. Už nerozumiem vôbec ničomu, ale začínam mať pocit, že dnes netreba rozumieť... Dnes si to treba iba užiť.

Nálada graduje aj vďaka prvým výhľadom. Z potrhaných inverzných obláčikov sa vynárajú skaly Vrátnej doliny, oblé kysucko-oravské chrbty za nimi a pomaly dáva o sebe tušiť vrcholček Malého Rozsutca. Rýchly krok sa mi darí udržiavať aj z iného dôvodu - vidina slnečných lúčov v Snilovskom sedle je po týždňoch strávených „na opačnej strane” inverzie viac ako lákavá. Ešte kúsok, zopár metrov, zopár krokov... a môžem si konečne dosýta vychutnávať dávku prírodného vitamínu D. Aká to lahodnosť, vyhrievať sa v zime na slniečku uprostred zasnežených hôr, roztápať v čaji zmrznutú čokoládu a počúvať pri tom najtichšie ticho na svete. Slovné spojenie „raj na zemi” som už použila, však? Na chvíľu mi robia spoločnosť spomínaní traja chlapíci, a keď sa spustia do doliny, vydávam sa opäť sama na záverečnú prechádzku po mrazivo-chrumkavom chodníčku zo sedla na vrchol.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Pomaličky, ale isto, sa predo mnou odkrýva pohľad na turčiansku stranu a viem, že hoci do Vianoc zostávajú ešte štyri dni, jeden z darčekov si rozbaľujem práve teraz. Venovala mi ho sama mamka príroda a pri pohľade pred seba si môžem byť istá, že som tento rok naozaj poslúchala. Len tak, akoby to bola najväčšia samozrejmosť na svete, tu leží čosi, čo v úplnej podobe vidím po prvýkrát v živote. Cez celú Turčiansku kotlinu sa tiahne dokonalá, prenádherná a očarujúca inverzia. A mne je zrazu úplne jedno, že mám okolo nej ako na dlani vďaka zimnej viditeľnosti snáď dve tretiny Slovenska, všetky Fatry a Tatry, Chočské a iné vrchy a vrchoviny, Oravu, Kysuce, štíty, Minčoly aj Kýčery, a keby som vedela, kam presne zažmúriť, isto by som dovidela aj „k nám” do Bielych Karpát. Mňa však hypnotizuje iba zázračné zjavenie predo mnou. Raz sa zdá nehybné, o chvíľu akoby sa vlnilo, mlčí aj rozpráva zároveň a neviem, či sa teším, že tu som, alebo smútim, že onedlho budem musieť odísť. Keď sa konečne rozhodnem uveriť tomu, že sa mi turčianska inverzia nesníva a určite sa nikam nevyparí, ak z nej na chvíľku spustím zrak, zisťujem, že aj tých pár ľudkov postávajúcich neďaleko sa niekam vytratilo. Nezostal tu nikto, len ja, hory a skvost v doline. S pocitom nekonečnej vďaky sa zas a znovu očami ponáram do bieleho mora pred sebou a v tej chvíli je mi jasné, ako je možné, že som sa z ničoho nič zobudila aj bez budíka tak skoro, vlak nemeškal, lanovka je mimo prevádzky a chodník popod ňu je ukážkovo prešliapaný. S nijakou z týchto možností som nerátala, a že dnes uvidím „svoju prvú” inverziu, s tým už vôbec nie. Takto to zrejme vyzerá, keď sa človek ocitne presne tam, kde má v danej chvíli byť, bez plánov, výpočtov a cieľov. Len preto, že verí, aj keď možno ani sám celkom nevie, čomu.

Pri odchode ešte posledný raz neodolám, otočím sa a vidím, že je to naozaj tak. Žiadny sen, číra realita, ktorá navyše stále pretrváva. Vrchol je aj naďalej prázdny, okrem zabudnutého šálu povievajúceho vo vetre na ňom niet žiadneho pohybu a biely koberček leží na svojom mieste nad Turcom. Až keď znovu kráčam do Snilovského sedla, objavujú sa ďalšie živé postavičky. Všetko je načasované úplne dokonale. Takže ma už vôbec neprekvapuje, že hoci som vrcholovými meditáciami stratila zásadné množstvo času, autobus z Vrátnej do Žiliny mi neušiel a návrat dopadol rovnako dobre ako cesta hore. No samozrejme, ako inak. Dnešok je najjasnejším dôkazom, že aj z takejto miniaTúry sa môže stať veľká vec...

Aj keď som to pôvodne vôbec nemala v úmysle, od decembra 2013 som sa do Krivánskej časti Malej Fatry vrátila veľakrát. Zopár etáp hlavného hrebeňa, sem-tam niečo „vedľajšie”, tiesňavy, doliny... Ak som bola v blízkosti, Kriváň som nikdy nedokázala obísť a stal sa jedným z mojich najobľúbenejších „starých známych”. Z nejakého dôvodu, napriek všetkým ostatným malofatranským krásam, si ma najzaujímavejšie zážitky vždy počkali práve tu. Vždy ten istý, ale zároveň úplne, úplne iný. Za pár rokov som ho zažila v zime, v lete, preplnený, prázdny, sólo aj s parťákmi, za najjasnejších dní, v nepriestrelnej hmle, pri východe aj pri západe slnka, v bezvetrí alebo v nádherne šialenej víchrici, pri ktorej sa dal v najvyššej časti vyliezť (a to doslova) iba po kolenách. Raz tu na mňa zažmurkalo aj jedno krásne vidmo. Niektoré veci si dokážem vysvetliť iba tým, že ma tento vrch musí mať naozaj veľmi rád, v čom ma uisťujú aj vyššie opísané spomienky na predvianočné prekvapenie. Zázrak za zázrakom sa predsa nedeje každý deň. A prvá inverzia je len jedna.

Fórum 10 príspevkov
Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší 13/07/16 22:07 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Jesenný Vápeč a Košecký hrad z Dolnej Poruby Východiskom pre výstup na Vápeč je zvyčajne Horná Poruba. Niet sa čo čudovať, 955 m vysoký vrchol s bohatým kruhovým rozhľadom je odtiaľto vzdialený len tri kilometre a výživné, vyše 500-metrové prevýšenie sa podarí prekonať vďaka príťažlivým lesom a skalám v NPR Vápeč. Viackrát som si Vápeč ako „jednohubku“ vychutnala tiež, no v jednom z dokonalých jesenných dní novembra 2020 sa mi podarilo premeniť ju na lahodné viacchodové menu. 12/12/20 Michaela Truhlíková Strážovské vrchy
Túra Jeseň na Panskej Javorine Považský Inovec vnímam ako svoje domovské pohorie. Aj keď jeho vrcholce nevidím priamo z okna tak ako Veľkú Javorinu (Biele Karpaty) alebo Čachtické Karpaty (Malé Karpaty), vždy je nablízku. Po dôkladnom prieskume javorinských a čachticko-karpatských končín preto moje kroky často smerujú práve do Inovca. Jedinou oblasťou, kam som do jesene 2019 nezavítala, je východná (topoľčianska) strana Panskej Javoriny, čo som sa rozhodla napraviť opísanou neskorooktóbrovou dvojdňovkou. 23/12/19 Michaela Truhlíková Považský Inovec
Túra Vysoké Tatry: Záverečná na Svinici Dnes už neviem, ako a kedy vznikol tento nápad, ale za jeho korene považujem svoju prvú väčšiu tatranskú túru z roku 2011, Kriváň. Ku Kriváňu sa postupne pridali ostatné značené štíty, k štítom sedlá, doliny a plesá. Priam to človeka začalo zvádzať k vyjadreniam, ktorými sa občas oháňajú niektorí jedinci. „Tatry? Jáj, tie mám už celé prechodené.“ Áno, prejsť celé Tatry, to by bolo. Ale čo si pod "celými Tatrami" predstaviť? Niekomu na také tvrdenie stačí, že bol jedenkrát na Kriváni, Rysoch a v Priečnom sedle, inému by nestačili ani výstupy na všetky pomenované štíty v každom ročnom období. 10/09/18 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kolešne, Klenovský Vepor a Kabátová za víkend Medzi ikony Veporských vrchov rozhodne patria jeho bratské výsosti Vepor Ľubietovský a Klenovský. Preto bolo jasné, že na ne musím zájsť. Keďže druhý zmieňovaný je v atraktívnej lokalite plnej usadlosti a samôt, tak bolo treba len to nejako dômyselne pospájať. dnes Henrich Tomáš Veporské vrchy
Podcast O Slovenskom raji s riaditeľom národného parku Tomášom Dražilom Slovenský raj nie sú iba rokliny, kaňony a vodopády. Sú to aj lúky so svetovým rekordom, čo sa týka zdokumentovanej biodiverzity na malej ploche. Je to jediný národný park so zonáciou a kladie veľký dôraz na symbiózu s miestnymi ľuďmi. Riaditeľ Tomáš Dražil argumentuje, že ak nepresvedčí ľudí, ktorí v okolí žijú, že národný park je príležitosťou pre ich živobytie, ochrana prírody v ňom nemá dlhodobo šancu na úspech. včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Velická dolina Velická dolina je témou deviatej časti série Tatranské doliny. Nachádza sa v strednej časti Vysokých Tatier, priamo pod Gerlachovským štítom. Ohraničujú ju dve rázsochy odpájajúce sa z hlavného tatranského hrebeňa. Zo západnej strany je to rázsocha Gerlachovského štítu a z východnej strany rázsocha Bradavice s pokračovaním cez hrebeň Granátových veží. V jej zadnej časti ju uzatvára úsek hlavného hrebeňa medzi Zadným Gerlachom a Východnou Vysokou, s najnižším bodom v sedle Poľský hrebeň. Hlavnou prírodnou atrakciou doliny je Velické pleso, ktoré dopĺňajú vyššie položené Kvetnicové pliesko a Dlhé pleso. včera Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako spraviť z najkraTšieho dňa v roku najkraJší 13/07/16 22:07 10 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.87 (0.45)