Ako sa nám blížil termín prechodu, utriasla sa nám i osádka na celkový počet tri kusy – pridal sa môj minuloročný SNP-čkársky spolupútnik Gabo. Pripravení sme už len vyčkávali na vhodné počasie. Ideálnu predpoveď hlásili na 20. – 22. mája a nám nič nebránilo v ceste.

1. deň

   Slaná voda – Babia hora – Malá Babia hora – Jalovecké sedlo – Modralová – Horné Gluchačky – Pod Beskydom Krzyźowskym – sedlo Hliny – Schronisko Pilsko na Hali Miziowej

V piatok ráno sme sa zobudili o 6-tej v ubytovni na Slanej vode, kam nás ešte vo štvrtok večer doviezol švagor Števo. Plní elánu a odhadlania sa vydávame na túru. Po chvíli sme stretli pracujúcu partiu žien, ktorá pálila haluzinu, čo ostala po ťažbe stromov. Po prehodení pár slov kráčame ďalej k Hviezdoslavovej hájovni na Rovniach. V týchto miestach údajne čerpal náš azda najväčší básnik nápady na svoje diela – napr. na Hájnikovu ženu. My sme sa rozhodli, že pri hájovni tiež načerpáme, no nie nápady, ale energiu v podobe raňajok. Posilnení sme sa vydali vystúpiť na kráľovnú Beskýd.

Cesta bola príjemná, dobre značená, miestami strmšia s viacerými prístreškami, posedeniami, vyhliadkovou vežou a možnosťami načerpať vodu. Kúsok pod vrcholom začal úsek pomenovaný na pamiatku Jána Pavla II. Tu je dobré nabrať vodu, pretože na ďalšiu na značke sme natrafili až v táborisku Gluchačky (Gluchaczki).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na vrchol to bol len kúsok okolo posledných zvyškov snehu. Hore sme vyšli približne o 9.30 h, pokochali sme sa krásnym výhľadom, porobili fotky a oddýchli sme si pri poctivo vynesenom pivku. Babiu horu (poľsky Diablak) navštevuje dosť turistov, prevažne Poliakov. Nečudo, nachádza sa na hranici a z druhej strany je Babiogórski Park Narodowy. V čase našej návštevy sme tu však boli sami.

Odtiaľto až do cieľa sme takmer stále išli po hranici. Okrem biedne značenej slovenskej, zato oveľa lepšie značenej poľskej, značky nám cestu ukazovali i hraničné kamene. Na Malú Babiu horu to bola brnkačka. Pri zostupe do Jaloveckého sedla dostali zabrať kolená. Cestou sme počuli a videli lietať vrtuľník. Keďže nebol záchranársky, čudovali sme sa ako je to možné, veď si nikto z nás pizzu neobjednával. Pri rozhovore o pizzi sa nám pripomenuli naše žalúdky. V prístrešku pri Jaloveckom sedle sme sa preto naobedovali z vlastných zásob.

Odtiaľ to bol len kúsok na severný pól Slovenska – Modralovú. Neďaleko odtiaľto mala byť údajne i voda, no žiaľ, nepodarilo sa nám zazrieť žiadnu značku, ktorá by nás k nej navigovala. Cestou po poľské táborisko Gluchačky sme stretli dvoch poľských turistov, inak nikoho. Pri tomto táborisku je provizórna sprcha, latrína, prístrešok a neďaleko i voda, ktorá síce nebola tečúca, ale čistá a snáď i pitná. Aspoň nám sa nič nestalo.

Na prvý deň sme si toho naplánovali naozaj dosť a tu sa začínala prejavovať prvá únava. Do sedla Hliny nás čakali ešte tri hodinky šliapania a na poľskú chatu ďalšia hodinka. Cesta viedla väčšinou lesom a kde–tu sa nám naskytol výhľad. Jožovi, ktorý na rozdiel od nás šliapal rýchlejšie, sa dokonca podarilo zazrieť líšku.

Kúsok pred sedlom Hliny sme stretli partiu ôsmich Čechov, ktorí putovali presne opačne – z Veľkej Rače. Tí nás veľmi potešili informáciou o otvorenom bare-obchode na hranici. My sme ich na oplátku poinformovali o situácii s vodou a radostne sme sa vydali v ústrety osvieženiu. Ej, ako nám myšlienka na pivko, kofolu a kávičku dodali energie a radosti...

Po občerstvení hajde na chatu – Schronisko Pilsko na Hali Miziowej. Bolo už čosi pred ôsmou večer, keď sme došli do cieľa a mali sme veľké šťastie, pretože sa práve chystali zavrieť kuchyňu. Výber bol jasný – sme v Poľsku, dáme si žurek s jajkem. Na chate sa dá platiť i eurami, avšak kurz je nevýhodnejší oproti banke (kto by to bol čakal, všakže?). Chata sa nachádza na významnej poľskej červenej trase – Glówny Szlak Beskidzki. O magistrále nám minulý rok na SNP-čke rozprával Poliak Mateusz. Je to veľmi významná trasa v Poľsku. S nadhľadom ju možno prirovnať k našej Ceste hrdinov SNP.

Na noc sa nám ušla izba pre tri osoby a po náročnom dni sme zaspali ako zabití. V noci nás, žiaľ, trochu pobudili žúrujúci Poliaci (asi pojedli veľa žurku), ale potom sme opäť zaspali. Nečudo, deň to bol náročný, prešli sme 36 km, nastúpali 2354 m a naklesali 1774 m. Čistý čas podľa Hikeplannera je uvádzaný ako 12.10 h, no s našimi prestávkami to bolo o 1,5 hodiny viac.

2. deň

   Schronisko Pilsko na Hali Miziowej – Trzy kopce – Krawców Wierch – Novoť, hranica – Javorina – Úšust – Talapkov Beskyd – sedlo Príslop – Schronisko na Rycerzowej

Ráno sme sa zobudili ešte pred budíkom, ktorý bol natiahnutý na siedmu. V chate bola aj minikuchynka s konvicou, ktorú som využil na uvarenie kávy. Už ráno začalo vykúkať slniečko, ktoré nám hneď vytklo našu školácku chybu – nikto z nás nemal opaľovací krém. Bohužiaľ, ani na chate v miniobchodíku na dnešný deň potrebnú komoditu nemali. Naštastie nás zachránil môj balzam na pery s UV 15. Hovorím si, že keď je dobrý na ústa, musí byť dobrý aj na tvár. Jediná nevýhoda bola, že sa rýchlo míňal.

Po raňajkách a provizórnom natretí sa sme trielili na cestu. Náš včerajší nápad vyjsť hore na Pilsko sme zamietli. Nečudo – na dnes nás čakala poriadna porcia šliapania. Vydali sme sa teda po červenej smerom ku hraniciam v ústrety našej plánovanej obednej zastávke na Krawcowym Wierchu. Cesta viedla príjemným a prevažne lesným terénom. Zvesela si s Gabom vykračujeme a ani sme sa nenazdali a boli sme na Troch kopcoch (Trzy Kopce). Jožo prišiel za nami a ukazoval nám fotku vretenice, okolo ktorej sme nič netušiac prešli. Tu je odbočka i na ďalšiu poľskú chatu, no zachádzať sa nám ešte nechcelo. Zároveň sme rozlúštili, čo znamenajú značky na stromoch, ktoré sme vídali už včera. Značky sa podobajú na japonskú vlajku s tým, že kruh v strede môže byť rôzne sfarbený. Sú to značky pre szlaki konne (turistická cesta pre jazdcov s koňmi). Na slovenských túrach som zatiaľ na také nenarazil.

Čím sme boli bližšie k chate Bacówka na Krawcowym Wierchu, tým viac a viac turistov nám išlo oproti. Pozdraw "Čéšč" nám dával najavo, že sú to Poliaci. Do cieľa nám chýbalo len zopár metrov, keď tu zrazu v hore, vľavo od chodníka praskajú konáre sprevádzané šuchotom. Keď som sa tam pozrel, neveril som vlastným očiam. Asi 20 metrov opodiaľ na mňa hľadí veľký jeleň s mohutným parožím. V prvom rade ma premkol strach, že sa rozbehne oproti mne. Našťastie vyhodnotil situáciu tak, že v hore mu bude bezpečnejšie a rozbehol sa kamsi preč. Za ním bežal ešte menší jeleň. Práve takéto pocity a stretnutia sú pre mňa vzácne a žiadny iný jeleň v ohrade alebo v ZOO to nenahradí. Gabo išiel kúsok za mnou a jelene zazrel tiež. Jožo, hnaný hladom, bol žiaľ, vpredu. Keď sme mu potom rozprávali o našom stretnutí, bol smutný, že ich nevidel.

Chata Bacówka, ležiaca takmer na značke, na nás pôsobila príjemným dojmom. Končila pri nej kalvária, bolo pri nej mnoho stanov, ľudia varili vonku guláš a deti sa naháňali s loptou. Posilnili sme sa, oddýchli si, nabrali vodu a vydali sa ďalej.

Oproti nám sme stále stretávali Poliakov, častokrát i s deťmi, ktorí si to mierili pravdepodobne na Bacówku. O necelú hodinku sme boli v sedle Novoť (Przełęcz Ujsolska / Glinka). Tak isto ako v sedle Hliny i tu sa nachádza colnica. V časoch Schengenských však neplní takmer žiadnu úlohu. Na rozdiel od včerajšieho hraničného priechodu, v sedle Novoť nebol otvorený ani obchod, ani bar.

Nasledoval úsek lesom, tentokrát bez turistov až k Delenej vode. Ako hlása tabuľa pri prameni, z ktorého sa, žiaľ, nedalo napiť. Časť prameňa sa cez rieky Biela Orava, Váh a Dunaj vlieva do Čierneho mora. Druhá časť tečie do poľských riek Sola, Wisla a vlieva sa do Baltského mora. Od prameňa nás čakal veľmi, veľmi strmý výstup na Úšust. Oproti nám sa snažil udržiavať rovnováhu dole kopcom jeden Poliak v halovkách a bez paličiek. O jeho márnych pokusoch svedčil fakt, že dvakrát padol na zadok. Našťastie vyviazol, len s „upečeným polesníkom“ na zadku.

S vyplazenými jazykmi sme sa dopotácali na Talapkov Beskyd, ktorý je akousi hranicou medzi Oravskými a Kysuckými Beskydmi. Najradšej by sme to zaparkovali už tu, no čakal nás ešte 90-minútový prechod na vyhliadnutú chatu. Cestou na Svitkovú sa nám ukazovali výhľady na Malú Fatru. Zo Svitkovej to bolo utrpenie – strašne strmý klesák, navyše cez pováľané a vyrúbané stromy. Okolo 19-tej sme nejako došli až do sedla Príslop, kde sa nachádza zrub vhodný na prespatie, žiaľ, bez vody. Navyše miestni si jeho okolie očividne pomýlili so smetiskom. Tieto skutočnosti nás zmobilizovali a žltou sme sa vydali v ústrety poľskej chate na Rycerzovej.

Kuchyňa bola našťastie ešte otvorená i keď na jedenie mali len ďalšie typické poľské jedlo – bigos. Posilnili sme sa, dali pivko, čaj s rumom (v inej kombinácii nechceli tvrdý alkohol predať) a hor sa do sprchy. Na naše prekvapenie, chata bola plná a nocľah sa nám ušiel len v jedálni na zemi, čo nám až tak veľmi neprekážalo. Aspoň sme naše spacáky nevláčili nadarmo.

Ďalším milým prekvapením bola prezentácia o Veľkej himalájskej ceste (Great Himalaya Trail) – 1700 km, ktorú dvaja poliaci Bartosz Malinowski (Malina) a Joanna Lipowcan (Asia) prešli za 120 dní. Prezentácia bola veľmi pútavá a zaujímava. Ani sme sa nenazdali, čo nám všetko naša cesta pripraví. Pokecali sme i s jedným párom Poliakov, ktorí dokonale poznali a mali prejdené slovenské pohoria od najznámejších až po menej známe. Žiaľ, Slovákov sme na chate nestretli. Po telefonátoch našim chýbajúcim polovičkám nasledovalo len zaľahnutie do spacákov a aplikovanie štupľov do uší.

Na tento deň sme mali naložené tiež dosť. Podľa Hikeplannera by to malo byť 35 km na 10 hodín. Stúpanie 1343 m a klesanie 1556 m. S našou hodinovou obednou pauzou a menšími prestávkami na kochanie a pauzičky nám to vyšlo od 7.30 do 19.30 h.

3. deň

   Schronisko na Rycerzowej – Rycierova hora – Priehybok – Kikula – sedlo pod Bugajom – sedlo pod Orlom – Veľká Rača – chaty na Rači – Oščadnica, časť Dedovka

Ako býva ráno zvykom, nasledovalo balenie, hygiena, raňajky pred chatou a odchod. Slniečko nám dávalo najavo, že bude dnes pripekať. Žiaľ, Gabovi sa stala nemilá skúsenosť. Ráno nemohol nájsť svoje paličky. Do pátracej akcie sme zapojili tiež personál chaty. Po márnej chvíli hľadania sa rozhodol pokračovať bez nich.

Hneď na začiatku trasy sme sa trošku nepohodli. Chcel som vyjsť na Rycierovu horu a potom pokračovať modrou trasou po hranici (v mojej mape od VKÚ 3. vydanie trasa ešte existovala). Moji spolupútnici poznačení boľavými kolenami chceli pokračovať červenou, ktorá vedie prevažne poľskou stranou. Ako tvrdohlavý vodca výpravy som neakceptoval žiaden kompromis. Vyšli sme hore na Rycierovu a pokračovali po hranici. Žiaľ, modrá značka na stromoch sa vyskytovala veľmi nepravidelne a navyše bola veľmi bledá. V istý moment, keď sa k nám priblížila červená – poľská, uznal som, že mali pravdu a predsa len bude lepšie ísť po nej. Keď som doma potom pozeral trasu, modrú som na nových mapách nevidel.

Prechádzali sme horou, lúkami, preskakujúc potôčiky sem-tam s výhľadmi na okolie. Keď sa nám ukázala Veľká Rača, začali sme znovu stretať oprotiidúcich turistov. Opäť v drvivej väčšine Poliakov. Na rozdiel od včerajška, museli sme sa uhýbať i cyklistom. Niektorí boli slušní a disciplinovaní, no žiaľ, niektorí downhilisti jazdili ako diví.

Okolo poludnia sme si dali krátku pauzičku v sedle pod Orlom, odkiaľ to je na Veľkú Raču len kúsok. Čakal nás posledný výstup na trase na najvyšší vrchol Kysúc i pohoria Kysucké Beskydy. Kúsok pod vrcholom sme boli svedkami najnebezpečnejšej situácie výletu. Postaral sa o ňu oproti jazdiaci cyklista, chlapík okolo 40-tky, ktorý sa snažil dole kopcom na obyčajnom horskom bycykli dobehnúť partiu downhilistov. Navyše, nemal ani len prilbu – čistý blázon. Chvíľu potom, ako prefrčal okolo mňa, stratil balans a padajúc z bicykla spravil salto a dopadol na chrbát. Mal obrovské štastie, že tam bola práve lúka. Pristál neďaleko od Gaba. Na Gabovu otázku, či žije, len zvolal: „To je onóóó!!!“ Nasadol na bicykel a pálil ďalej. Ako zázrakom sa jemu a ani bicyklu zjavne nič vážnejšie nestalo. Snáď sa poučil. Veď adrenalínové športy sa dajú robiť aj bezpečnejšie.

Pred chatou na Rači to už vrelo ľuďmi. Vnútri sme si dopriali odmenu v podobe pivka, jedla a koláčov. Hoci nás ešte čakal zostup do Oščadnice, Veľká Rača bola naším cieľom. Posilnení sme sa z vyhliadky pokochali vynikajúcim kruhovým výhľadom a v diaľke hľadali Babiu horu.

Až na vrchole a následne cestou dole sme stretávali slovenských turistov. Zostupovali sme zelenou, ktorá vedie okolo pseudojaskýň Skalné diery. Pri rázcestníku Oščadnica, chaty sme to šmykli po zjazdovke dole do Dedovky, kde nás čakala moja milovaná žena Majka. Vyšťavení, unavení, ale zato šťastní a plní zážitkov sme našu túru ukončili okolo 15-tej.

Za posledný „oddychový“ deň sme prešli okolo 19 km, nastúpali okolo 500 m a naklesali 1000 m (podľa Hikeplannera). Odhadovaný čas bol 5 hodín, no s našími prestávkami to trvalo dlhšie.

Záver

Túra bola krásna, i keď sme si ju mohli rozložiť na viac dní. Alebo za tri dni prejsť len Oravské Beskydy. Okrem nádherných výhľadov z Babej hory a Veľkej Rače hrebeňovka neponúka toľko výhľadov ako napríklad Krivánska časť Malej Fatry či Nízke Tatry. O to viac si ich však môže človek vychutnať, keď sa naskytnú. Nehovoriac o zaujímavých miestach na trase. Vzhľadom k tomu, že Oravské Beskydy sú našim tretím najvyšším pohorím, očakával by som v nich viac Slovákov. Snáď bude článok lákadlom pre ďalších, aby sme nabudúce nemuseli počúvať len "čéšč", ale sem tam aj "ahoj", "čau" alebo "nazdar".

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek