Príprava

Počas predbežnej cykloobhliadky a prieskumnej túry zisťujem kuriózny fakt – na rozdiel od údolia Hornádu chýbajú na Poráči a ďalej na modrej „chrbticovej“ trase po Galmus čerstvé smerovky. Na Bielej skale nachádzam ďalší nový úsek. To všetko dodáva plánovaniu hlavnej túry dostatok turistického napätia. Po chvíli sa mi podarí do jednej trasy spojiť všetky „anonymné úseky“. Časový odhad je zaujímavý, nuž veru mám sa na čo tešiť.

Trasa

Poráč – Slovinky – Biela skala – horáreň Galmus – Nad Sejkovou – Prostá – Blatná dolina – Olcnava – Kňazovka – Zbojský stôl – Šarkanova diera – Vysoký vrch – vodopád Šikľavá skala – Olcnava

Poráčská dolina

Autobusom sa vyvážam z ešte nočného mesta do najvyššie položenej obce spišskonovoveského okresu – na Poráč (778 m). Dôverne známym zostupom úzkou a pekelne strmou asfaltkou prichádzam k rekreačnému stredisku. Spoza šedého oblaku vykukne slnko. Pokračujúc rozšírenou časťou Poráčskej doliny sa ocitám v rovnomennej osade. Predo mnou sa vypína Červená skala – parádny výhľadový bod. Na chvíľu nechávam cestu po pravej ruke a verný značke zastavujem u historickej zvoničky. Nasleduje lesný chodník vedľa vápencových sutín a zakrátko klesám na údolnú cestu. Z tohoto miesta je možné bočnou dolinkou vyjsť bližšie pod masív Skaly (žltá značka).

Pekným kaňonom Poráčského jarku hlbokým až 300 metrov sa ozýva trúbenie jeleňov. Pre cyklistov je to ideálny terén – chuťovkou je brod cez pomerne široký potok. Dolina sa trochu rozšíri a to je miesto, kde stojí chata Čierny bocian. Jej sláva prosperovala ruka v ruke so železorudnými baňami. Dlhé roky turisticky chátra, no mám tušenie, že sa tu blýska na lepšie časy. Ešte naposledy pod Matisovcom začujem, že ruja je v plnom prúde. Po dobrej polhodine konečne zazriem prvé domy Sloviniek. Rastie vo mne napätie, kadiaľ budem pokračovať. Odľahne mi, len čo stojím pri smerovníku „Slovinky, kaplnka“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bielou skalou na planinu Galmus

Bez oddychu začnem naberať prvé výškové metre. Cesta sa vinie nízko nad dnom dolinky. Najťažšie stúpanie sa zdoláva zreteľným esíčkom v pravej stráni, po ktorom dosahujem rovnejší úsek. Výsledkom je, že nohavice zipsujem na kraťasy. Ďalší priebeh výstupu je síce orientačne náročnejší, ale dobre značkovaný. Čistinkou na vodorovnú zvážnicu, po ktorej vľavo na lesnú križovatku. Zospodu sa napája cyklotrasa a serpentínkami na hrebeňovú lúčinu. V duchu obdivujem bikerov, ktorí tento úsek zdolajú – a to v jednom i druhom smere.
Hneď však napravo do lesa, pekne situovaným chodníkom sa vyšvihnem nad skalky a dosahujem najvyšší bod túry – Bielu skalu. A výhľad? Nie je kruhový ale stojí za to! Hrebeň Hnileckých vrchov a Skala, vzadu vykúka pravdepodobne Kojšovská hoľa, pod nami Slovinky.

Času nazvyš nie je a zahriate nohy musia ďalej. Prejdem cez hranu vrcholového temena a pár minút nepríjemne schádzam na horný okraj svažitej lúčky. Na dohľad je studnička s prístreškom. Pozdĺž nich zľahka klesám a pripájam sa k starej známej cyklotrase.

Pri horárni Galmus mením vodiaci pruh značky za modrý a pohodlne lesom prichádzam na prekrásnu poľanu. Napravo vidím ukážkovú krasovú jamu, vľavo hlboký zarastený závrt. Akoby to z oka vypadlo Slovenskému raju alebo krasu. V rýchlosti to všetko vnímam, až sa vnáram do lesa. Úsek po Sejkovú je takmer bez prevýšení aj vďaka svojskej vyše 180° zákrute. Obchádza Kopec vrstevnicou (!) zo severu.

Žltou do neznáma I.

V ústraní je skrytý starý smerovník. Žltá smerovka na ňom zatiaľ chýba. Zdanlivo zatáčam do neznáma, ale čoskoro zahliadnem značku. Asi po kilometri na veľkom priestranstve bočím z hrebeňa ostro vľavo. Zvážnica kopíruje svahy doliny a monotónne klesá. Zo stereotypu ma vyvádza hustejší dážď. Rýchlo sa zahalím pod pláštenku. Takto frčím na dno doliny, ale ešte predtým na ceste čaká ďalšia zachádzka do susednej Prostej doliny. Tečie cez ňu priezračná bystrina, ktorá pred vtokom do Svätojánskeho potoka podivuhodne meandruje. Upúta ma aj jelšový porast. Tak nejako si predstavujem vzhľad lužných lesov pri Dunaji.

Z cyklotúry známa zelená, smer Olcnava

Od rybníka nasleduje asfaltová pasáž, ktorá ma vedie k Olcnave. Neustále drobne mrholí. Všímam si tabuľu, ktorá ohraničuje CHÚEV Galmus (program Natura 2000). Dokladá, že celá oblasť vyniká diverzitou biotopov, flóry a fauny. Trasu lemujú poľovnícke posedy a chvíľu trvá, kým prídem k chatkám na Blatnej. Nikde ani živej duše, jedine pes mi dávo najavo, že nemám zastavovať. Pre zmenu prašnou cestou klesám pasienkami k obci. Nad hlavou pozorujem kĺzavý let akéhosi dravca a čo nevidieť kráčam obcou Olcnava.

Žltou do neznáma II.

Po desiatich dňoch opäť hľadím na smerovku. Uvažujem. Hrôzostrašný čas 3:20h na Zbojský stôl proste musí byť chybný! Hore dedinou pridávam do kroku. Vyhýbam sa lesnému mechanizmu a hneď serpentínou dosahujem rozsiahlu lúku nad obcou. Z lesa sem vyúsťujú dve zvážnice. Na výraznejšej značky niet. Dorazím na druhú – veľmi strmú a silne poznačenú ťažbou. Krátkymi krokmi neisto naberám výšku, avšak už o pár minút mi odľahne. Dodatočne zisťujem, že tu a ešte na jednom úseku sú značky „nevymaľované“.

Na hrebeni medzi dolinou Domková a Bielovodskou dolinou sú veľmi pekné zákutia. Pomedzi lístie sa brodí salamandra. Rovná hrebeňová partia je síce stále skrytá v lese, ale minimálne na jeseň má svoje čaro. Z pohody má trochu vyvedie chvíľa „kufrovania“, ale idúc podľa prázdnych štvorcov sa vyštverám na vŕšok. Z jeho okraja je výborný výhľad na Branisko od Sľubice po Smrekovicu, Spišský hrad a na opačnej strane na Vysoký vrch. Toto miesto sa nazýva Kňazovka (840m). Údajný čas 2:55 na smerovke v Olcnave som skresal na necelú hodinu. Na Zbojský stôl to ďalej zvlnenou krajinou netrvá ani 15 minút.

Za kruhovým výhľadom

Z rázcestia pod Zbojským stolom pokračujem znova modrou značkou cípom lúky a v lese pridržiavajúc sa nevýrazného hrebienka kľukato postupujem ďalej. Ako znalý miestnych pomerov neodbočujem z hrebeňovej cesty vľavo (modrá klesá na Poráč), ale vychádzam na pekné horské lúky medzi Borisovou a Vysokým vrchom. Otáčajúc sa spoznávam Bukovec, Veľkú Knolu, rysuje sa i Kráľova hoľa. V ďalšom priebehu vidno Tatry, Hornádsku kotlinu, Levočské vrchy i Spišský hrad s Braniskom. V zníženine pred Vysokým vrchom les náhle končí a nazerám i do Poráčskej doliny s useknutým vrchom Skala v pozadí. Dramatickú atmosféru vyvolávajú ťažké mraky a mierny vietor.

„Šarkaňova dira“

Odtiaľ sa bleskovo rozhodujem, že podľa miestneho značenia (červený trojuholník) zbehnem i k jaskyni. Najprv pohodlne smrečinou, neskôr o dosť namáhavejšie zostúpim skalnatým svahom k informačnej tabuli pred vchodom do PP Šarkanova diera (v rusínskom nárečí Poráčanov Šarkaňova dira). Vchod do najdlhšej jaskyne Galmusu je umiestnený vo vápencovej stene v severnom úbočí Vysokého vrchu. Známa je hlavne archeologickými nálezmi a kosťami jaskynných medveďov. Mapka s popisom naznačuje, že zo 177 metrov dĺžky je voľne prístupná asi polovica!

Obliehanie Vysokého vŕšku

Po čiastkovej prehliadke schádzam na lesnú cestu. Približne západným smerom sa obtáčam okolo posledného výhľadového cieľa. Na sedlovej lúke sa pripája zelená značka z Olcnavy! Pozor však, zelená po chvíli odbočí nahor a vychádza na pekné polianky. S občasnými výhľadmi sa náhlim k blížiacemu sa vrcholu. Dosiahnem hrebienok a otvára sa panoráma celého okolia! Na výrazný hrb s dvojramenným krížom to je už iba na skok.

Do odchodu vlaku ostáva sotva 75 minút. Náhlivo stláčam spúšť a začínam schádzať späť. Navraciam sa na spomínanú lúku, kde sa zvrtnem na sever a pokračujem posledným krátkym výšvihom. Míňam lúky pod Skaliskom a nebadane sa krútim ponad záver Bielovodskej doliny. Uvedomím si, že túto úzku dolinku, pripomínajúcu tiesňavy Slovenského raja, značkári prekvapujúco opomenuli. Nenáročná časť končí príchodom k dvojici opustených chatiek. Krytá veranda môže istotne poslúžiť v čase núdze. Konečne začína ozajstný zostup.

Vodopád Šikľavá skala

Zelená šípka ma navádza priamo nadol zarastenou dolinkou. Neprešľapaným chodníčkom onedlho vchádzam do hustej bučiny. Obava, že budem na stanici čakať dve hodiny, kým dorazí ďalší vlak, ma pozdĺž úzkej strže ženie vpred. Údolnicou sa kvôli bahnitej zemi ísť nedá. Preto neustále šikmo traverzujem breh. V hrubej vrstve listov sa často zabáram aj vyše členkov. Netrpezlivo hľadám pred sebou akýsi zlom – signál, že tadiaľ padá vodopád. Po hodnej chvíli sa dočkám. Pravou stranou zletím nadol a stojím pod vodopádom. Ako už názov napovedá, okrem daždivého obdobia neoplýva množstvom vody. Nápadne sa podobá na Dúhový vodopád v Kláštorskej rokline. Výška odhadom 10 až 12 metrov.

Tesne pod ním vchádzam na rozmočenú údolnú cestu. Čas ma v suchších miestach núti pobehnúť. Ešte to sú dobré 2 – 3 km! Blíži sa hrana funkčného kameňolomu a už takmer neustále bežím. Skutočne turistický maratón, pomyslím si – svižný začiatok, uprostred stupňovať tempo a na záver šprint.

Príchodom k železnici sa pri pohľade na hodinky upokojím. Posledné desiatky metrov a s víťazným pocitom čakám zopár minút na odvoz.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek