Výpravu na zakarpatské Poloniny s bratom opäť odkladáme. Tentokrát nie sú na vine rôzne pracovné a rodinné povinnosti, ale nepokoje na Ukrajine dorazili i do neďalekého zakarpatského Mukačeva. Kvôli pašeráckemu obchodu sa tam strhla ostrá prestrelka a jej aktéri sa rozutekali do hôr. Nechceme preto strašiť rodinu a napochytro vyberáme nový cieľ v rumunských Karpatoch a priberáme tretieho člena – môjho kolegu Maja. Po pár dňoch príprav a niečo vyše 20 hodinách terigania v železničných vozňoch sa ocitáme na úpätí Kalimanských hôr.

Căliman – najväčšia sopka Karpát

Deda – Galaoaia – Vf. Scaunul – Poiana Ţiganca – Vf. Bistriciorul – Vf. Pietrosul – Gura Haiții

Kalimanské hory (Munții Călimani) nie sú ojedinelým sopečným zjavom v Karpatoch. U nás patrí k sopečným pohoriam rozsiahla oblasť stredného Slovenska (Pohronský Inovec, Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy, Poľana, Javorie, Ostrôžky a Krupinská planina) či Slanské vrchy a Vihorlatské vrchy na východe. Práve Vihorlatom začína takmer súvislý pás sopečných pohorí Východných Karpát, ktorý sa tiahne od Michaloviec až po rumunské Băile Tușnad, ležiace asi 70 km na sever od Brašova (Braşov). Je prerušený len medzi mestami Baia Mare a Vatra Dornei, pričom západná skupina sa označuje ako Vihorlatsko-Gutinská oblasť alebo Vulkanický chrbát, a východná ako Kalimansko-Harghitská oblasť. Všetky pohoria vznikli v neogéne ako súčasť procesu subdukcie, keď sa jedna tektonická doska podsúvala pod druhú, v hĺbke tavila a ako magma prúdil potom tento materiál k povrchu za prejavov mohutnej sopečnej činnosti.

Kaliman tvorí SSZ počiatok približne 150 km dlhej Kalimansko-Harghitskej oblasti a je jej najstaršou časťou, sopečná aktivita tu začala pred asi 10,5 mil. rokov. Pohorie, ktoré leží medzi mestami Toplița, Bistrița a Vatra Dornei na rozhraní uhorského Sedmohradska, historického Moldavska a rakúskej Bukoviny, možno azda najlepšie prirovnať práve k našej Poľane. Jeho centrálnu časť tvorí rozsiahla dobre zachovaná kaldera (kráter) – rozdiel v porovnaní s Poľanou je len v jej rozmeroch a v rozsahu zachovaných lávových výlevov. Najvyšší bod na okraji kaldery, Pietrosul Călimanilor, má výšku až 2100 m a celé pohorie eliptický pôdorys približne 55 x 40 km, čo pôsobí oproti 1458 m vysokej Poľane s kruhovým pôdorysom s priemerom približne 15 km naozaj majestátne a dáva dobrý predpoklad na niekoľkodňové túlanie ľudoprázdnou krajinou. A túlanie doznalo v našom prípade pravému významu slova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okrem najvyšších častí pohoria väčšine rozlohy dominuje inverzný reliéf andezitových prúdov, ktoré vyplnili niekdajšie údolia a dnes predstavujú bočné rázsochy hlavného hrebeňa. Vytvárajú pritom sústavu pomerne rozsiahlych plošín, kde je sťažená orientácia. Keď sa k tomu pridajú nie veľmi presné dostupné mapy, veľmi rýchlo sa stane, že vás značka v skutočnosti zavedie do iného údolia než je to pri mapovom zákrese. Výsledkom môže byť niekoľkohodinové blúdenie ťažkým terénom, fyzická a psychická únava členov skupiny, či dokonca zranenie niektorého z nich, ako sa to stalo nám, keď si koleno poranil Majo. Samozrejme, vždy je to súhra viacerých okolností či hra náhody, no predísť takejto situácii sa dá pomerne jednoducho častým kontrolovaním azimutu pochodu pomocou buzoly. Pre nás však platilo staré známe – človek sa učí na svojich chybách.

Kalimanské putovanie sme začali v obci Deda v Murešskej župe na okraji Transylvánskej plošiny, kde nás skoro ráno doviezol vlak IC Corona z Budapešti. Teda skôr vlak ako „IC“, to bolo príliš honosné označenie pre spoj, ktorý, tak sa zdalo, dával prednosť aj nákladným vlakom... Kúsok povyše menovanej obce vyúsťuje zaujímavá dolina rieky Mureš medzi pohoriami Kaliman a Gurghiu, ktorá sa podobá tak trochu na Kraľoviansku dolinu Oravy, len v oveľa dlhšom prevedení. Jedinečnosť jej prírodných krás potvrdzuje zriadenie chráneného územia kategórie „prírodný park“ (Parcul Natural Defileul Muresului Superior v roku 2007). Naším cieľom sú však krásy Národného parku Călimani (2000) a hneď prvý deň Scaunul Domnului („Pánov stolec“, 1381 m n. m). Ak by sme pokračovali v hľadaní našich ekvivalentov, tak akési rumunské Sitno. Dusné a sparné počasie však nepraje ďalekým výhľadom a tak pokračujeme na sever k hlavnému hrebeňu. Veľmi rýchlo sme od dubového lesa vystúpili až do smrečín a hneď za vrcholom sme stretli prvých domácich horalov – zberačov čučoriedok, ktorí nás nasmerovali k prameňu vody. Dostupnosť vody je v pohorí vo všeobecnosti problém. V nižších polohách je zväčša znečistená pasúcimi sa zvieratami, vo vyšších častiach je prameňov len veľmi málo. Človek tak musí byť dostatočne zásobený nielen vodou obyčajnou, ale i ohnivou vodou ako medikamentom na tráviace ťažkosti.

Nižšia časť pohoria je pomerne hojne využívaná, miestni prežívajú najmä na chove dobytka, oviec či kôz a zbere lesných plodov a liečivých rastlín. Pastierske poľany sa tu striedajú s rozvoľnenými smrekovými lesmi, ktoré sú ideálnym prostredím pre tetrovy, ktorých sme videli hneď niekoľko. Teda najmä ja, keďže som zväčša kráčal kúsok popredu. Naproti tomu, hlavný hrebeň bol ľudoprázdny – množstvo suťovísk a malá výdatnosť a zriedkavosť vodných prameňov ani veľmi neumožňuje intenzívnejší rozvoj pastierskej činnosti. Na hrebeni sme stretli jediného človeka, ktorým bol Poliak na sólo prechode Karpatským oblúkom z Băile Herculane do Devína... Nuž, časy od prvého československého prechodu v expedičnom štýle so zásobovacou podporou (Svetozár Krno a spol.) sa zmenili a dnes pribúda najmä mladých Poliakov, ktorí sa na dlhé putovanie vydávajú osamote. Prispel tomu najmä slobodný pohyb ľudí, ale i tovaru – časy lístkového systému v rumunských potravinách sú preč...

Kalimanská hrebeňová pustatina by bola takmer dokonalá, nebyť zdevastovanej krajiny niekdajšieho sírneho lomu v masíve Negoiu Romănesc priamo v sopečnej kaldere, ktorý predstavuje jednu z najhorších ekologických katastrof v Rumunsku vôbec. Dedičstvom po ťažbe síry v rokoch 1969 - 1997 (síra je uložená ako impregnácia v rámci železných rúd) je dnes vážne znečistenie povrchových a podzemných vôd a následne i pôdy a lokálne kyslé dažde, ktoré poškodzujú vzácne lesné biotopy. Ako zlý vtip tak pôsobí zistenie, že ťažba vlastne nikdy nebola rentabilná a išlo len o snahu Ceaușescovho režimu na dosiahnutie strategickej sebestačnosti. Človek si kvôli týmto jazvám v krajine ani veľmi nevšimne pri prvom pohľade do kaldery stopy ľadovcovej činnosti na reliéfe. Celkovo tu bolo identifikovaných až 79 paleoľadovcov, ktorých celková plocha bola 44,35 km2, väčšina však mala charakter malých svahových ľadovcov. Najväčším bola ľadovcová čiapočka s niekoľkými menšími splazmi, ktorá pokrývala najvyššie časti pohoria s plochou až 22,7 km2.

Vatra Dornei a krátka zastávka

Žiaľ, Majove boľavé koleno mu viac nedovolilo pokračovať a tak schádzame, aj to s problémami, do dedinky Gura Haiții a vynechávame rumunských Dvanástich apoštolov – rozoklané skalné veže dvíhajúce sa dramaticky z pokojných kalimanských holí. Nuž, možno niekedy na budúce. Naskytol sa nám tak čas spoznať aj nejaké rumunské mestečko, načerpať sily, nakúpiť potraviny a zvážiť ako ďalej.

Vatra Dornei je síce malé podhorské mestečko v Suceavskom okrese, ležiace v historickej Bukovine, no pre Rumunov známe lyžiarske a kúpeľné stredisko na sútoku riek Bistrița a Dorna. V príjemnej živej atmosfére kultúrneho leta v parku a temešvárskeho piva (Timișoreana) sa rozhodujeme o rozdelení – nemôžeme riskovať, že Majove koleno odíde niekde uprostred hôr úplne. Dopoludnia nasledujúceho dňa tak Majo nasadá na vlak smer Cluj a my bratia, na maršrutku na sever do Maramurešu. Samozrejme, posilnení o podpultovú rakiju (destilát) z miestneho trhu.

Rodna a Maramureš – horalský raj

Pasul Prislop – Saua Gărgălău – Saua Între Izvoare – Lacul Rebra – Vf. Pietrosul – Lacul Rebra – Saua Bătrânei – Izvorul Bârlaia – Strâmba – Romuli

Z maršrutky vystupujeme v sedle Prislop, pred nami je Rodna (Munții Rodnei), no nad nami búrkové mračná, a tak vyčkávame rozumne v miestnej chate. Zdá sa, že tu rýchlo vzniká turistické stredisko väčšieho významu a romantike hôr tu pomaly vyzváňa – k starej chate pribudla nedávno sedačková lanovka, nový monastýr (kláštor), stavia sa hotel, čo nevidieť tu bude mototuristický lunapark podobných rozmerov ako na Donovaloch. My, čo máme nohy, tak podvečer unikáme do ticha rodnejských plání.

Zdá sa nám, že nemôže byť väčšieho kontrastu medzi pohoriami ako medzi Rodnou a Kalimanom. Lesnatý Kaliman so svojimi poľanami a suťoviskami strieda Rodna so zdanlivo nekonečnými zelenými hoľami s porastami rododendronu (Rhododendron myrtifolium). Líšky nám síce dobrú noc zapriať neprišli, no polodivoko sa pasúce kone po večeri, ktorú prestavovala pohánka s miestnou bryndzou, áno. Rodna, teda aspoň centrálna hrebeňová časť, je z väčšej časti budovaná metamorfovanými horninami a patrí k jadrovým pohoriam Vnútorných Východných Karpát. Je to vôbec najvyššie pohorie Východných Karpát (Pietrosul, 2303 m) svojím charakterom podobné Západným Tatrám. Podobne ako v Tatrách i tu bol zdvih asymetrický a najvyššie vrchy sa tak nachádzajú v severných rázsochách hrebeňa, ktoré sú krátke a strmo spadajú do Marmarošského kraja, zatiaľ čo na juh sa tiahnu dlhé, pozvoľna klesajúce, hôľne chrbty. Geologická stavba Rodny je však omnoho pestrejšia než kalimanská, a okrem metamorfovaných rúl, svorov a kremencov, sa tu vyskytujú i oblasti vápencov a slieňov s krasovými javmi či úzkymi tiesňavami. Dokonca v južnej časti i sopečné horniny po andezitovom vulkanizme.

Po na vodu skúpom Kalimane je k nám Rodna štedrá a každú chvíľu míňame pomerne výdatné pramene. Hrebeň je tak hojne využívaný a každú chvíľu vidíme pasúce sa čriedy oviec, kráv či stáda koní a to je tu pritom zriadený národný park. S povestnými rumunským psiskami, ktoré viac než na zaháňanie oviec a dobytka slúžia ako ochrana pred medveďmi a vlkmi, našťastie, problém nemáme. Vždy je na blízku pastier, ktorého rýchleo poslúchnu. I turistov je tu viac, stretávame česko-nemeckú dvojicu a početnú skupinu ešte len násťročných Slovákov – všetci sa schádzame v „základnom“ tábore pod Pietrosom. Počasie je nestabilné a tak výstup odkladáme na ráno, prekvapujúco však vidíme o chvíľu za dunenia hromu na hrebeni poskakovať dve postavy. Chvalabohu, podvečer sa Čech s Nemcom vracajú po dávke adrenalínu živí a zdraví. Na druhý deň zas mladá partia prespala najlepší čas a tak si za svitania výstup naľahko a nekonečné horské diaľavy užívame osamote, len svište sa pískaním navzájom upozorňujú na náš pohyb. Záver údolia Buhăescu tu má pravý veľhorský ráz – sutinové kužele, morény, kary a tri väčšie plesá. Plies po intenzívnej ľadovcovej činnosti je v celej Rodne veľa, no zväčša sú malé a plytké a to pri súčasnom pastierskom využívaní hôr vedie k ich pomerne rýchlemu zazemňovaniu – premene na vrchoviská až vlhké horské lúky. Na samotnom vrchole Pietrosu sa nachádza núdzový úkryt, je však naozaj núdzový, pretože malá kamenná stavba je vo vnútri zahádzaná odpadkami, takže nocľah by som tu neodporúčal plánovať.

Posledný deň nás oproti sa ženúca búrka už pred obedom zaháňa z holí krížom cez les do doliny Strâmba. Po nekonečných hrebeňoch je pochod dole dolinou s kúpeľom v riečnej tíšine príjemná zmena. Strmé svahy tiesňavy pokrývajú krásne jedľovo-bukové karpatské lesy. Stretávame i mnoho miestnych, ktorí sa vybrali na nedeľný piknik do lesa. Podvečer nás ešte čaká pred odchodom na vlak v Romuli miestna svadba s veselým svákom. Ľudia sú tu zhovorčiví, len keby sme vedeli viac ako desať rumunských slov.

Za priesmykom Şetref, v Maramureši, žijú početné komunity slovanských Huculov (etnická skupina Rusínov), s ktorými je komunikácia predsa len jednoduchšia. Vrelo odporúčam, ak to čas dovolí, spojiť prípadný súvislý prechod Kalimanov, Suhardu a Rodny s návštevou horalského kraja v pohraničnej oblasti s Ukrajinou. Na Veľkú noc 2014 to bol celkom zážitok – ulice plné debatujúcich ľudí v krojoch či len tak vysedávajúcich na priedomí, nočná omša plná svetiel a cez deň parná mašina Mocanița výskajúca v údolí Vaser. Zastaví sa, kde príde, vody načerpať, klobásky opiecť, pálenky naliať. Vôkol hory šumia, prebúdzajú sa po dlhej zime. A rieka tiež šumí, ďaleká je ešte jej cesta k moru.

Použitá literatúra

• Čížek, J. (1986). Rumunské a bulharské hory. 2. vyd. Praha: Olympia, 224 p.
• Fielitz, W. – Seghedi, I. (2005). Late Miocene-Quarternary volcanism, tectonics and drainage system evolution in the East Carpathians, Romania. Tectonophysics, 410, p. 111-136.
• Gorea, D. – Hancu, G. – Rusu, A. – Cârje, A. – Barabás, E. (2014). Quality assessment indicatior of surface waters and soils in the vicinity of the former sulfur mine in the Călimani Mountains. Forum geografic, 8, 2, p. 212-218.
• Krno, S. (2001). Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Bratislava: Karpaty-Infopress, 160 p.
• Nevrlý, M. (2006). Karpatské hry. 7. vyd. Liberec: Vestri, 160 p.
• Parcul National Calimani Harta turistica. Dostupné z www.calimani.ro/calimani/turistica_site_mare.jpg
• Rodna – turistická mapa 1 : 50 000. Dostupné z www.kolo-bezky.cz/mapy/rodna-setref.jpg; www.kolo-bezky.cz/mapy/rodna-pietrosu.jpg; www.kolo-bezky.cz/mapy/rodna-prislop.jpg; www.kolo-bezky.cz/mapy/rodna-rotunda.jpg
• Urdea, P. – Onaca, A. – Ardelean, F. – Ardelean, M. (2011). New evidence on the quarternary glaciation in Romanian Carpathians. Devepments in Quarternary Science, 15, p. 305-322.

Autori fotografií: Andrej Súľovský, Marek Súľovský a Stanka Balková

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek