Vo štvrtok 2. 6. 2016 sme sa vo večerných hodinách ubytovali v kúpeľoch Číž. Žiaľ, len ubytovali, pretože na liečebné procedúry akosi nebolo času, okrem toho bol naplánovaný skorý budíček. Užitočné informácie pre našich nasledovníkov: v reštaurácii hotela Rimavan sa dá pomerne dobre najesť, majú otvorené do 20.00 h. Kontakt na ubytovanie Číž - pani Štainerová +421 904 810 741, pre 15 osôb za 9,- € na noc. Číslo domu 93, smerom k obecnému úradu na konci kúpeľov.

Číž-kúpele – Vlkyňa – Susa – Ózd

V piatok 3. 6. 2016 nás ranný spoj prepravil do pohraničnej obce Vlkyňa. Udivený vodič autobusu sa dlho nevedel spamätať zo šoku, keď uvidel 16 turistov. Ešte s takým „bláznivým“ nápadom túlať sa po neznámych hraničných miestach. Ešte aj pri vystupovaní nás presviedčal, že tadiaľ žiadne cesty nevedú, že určite poblúdime. Neodradil nás. Za bývalou colnicou v dedine začíname pomaly stúpať do kopcov s vidinou objaviť, čo najskôr prvý hraničný kameň pod označením 55/6. Z Vlkyne sme išli za našou prvou métou - Koncovým údolím. Pahorkatina nad obcou Vlkyňa nemá pomenovanie ani na mape. Dá sa to voľne pomenovať ako východná časť Cerovej vrchoviny s charakterom pahorkatiny.

Orientáciu v teréne nám sťažovala hmla prevaľujúca sa po miestnych kopčekoch. Ale ani hmla nás nemohla zastaviť v našom postupe a približne po 1,5-hodinovom pochode bolo počuť: "Už ho máme!" A naozaj. Vytúžený prvý hraničný kameň bol v hustej hmle objavený. Teraz naše putovanie po hranici mohlo napredovať bez navigačných prostriedkov. Maďarskí turistickí priatelia totiž upravili hranicu na chodník so zelenou značkou. Postupovali sme ďalej na vrch Piszkor (301,6 m) po hranici v oblasti Kočmaň.

Husto osadené hraničné kamene sú spoľahlivou orientačnou pomôckou. Štátna hranica je vytýčená nenáročným zalesneným terénom. Po zodvihnutí sa hmly sa otvárajú pohľady či na slovenskú alebo na maďarskú stranu. Priatelia s umeleckým cítením sa kochajú v bizarných obrazcoch, ktoré vytvorila odchádzajúca hmla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta v krásnom lesnom prostredí ubieha v pohode. Dobrý pocit je umocnený krásnym počasím. Každý z nás obdivujeme čisté neporušené lesy na maďarskej strane. Zrejme to svedčí o tom, že majú dobrého hospodára. Že sú to lesy dávnych vekov, potvrdzujú staré duby čudesných tvarov, ktorých obdivuhodnosť možno pozorovať mnohokrát na našom putovaní. Napredujúc v dobrej nálade sa pomaly blížime k maďarskej dedinke Susa, prvému miestu na oddych. Čím viac sa k nej blížime, tým viac je zreteľná malebnosť prihraničnej prírody.

V tieni mohutných dubov sa ani nenazdáme a sme nad obcou Susa, na ktorú sme dlho čakali. Aj keď počasie nebolo príliš sparné, predsa len pocit smädu sa počas túry stupňoval a zásoby vody a iných kvapalín sa dramaticky míňali. U niektorých sa opäť prejavoval známy súvis medzi blížiacou sa civilizáciou a ich pitným režimom. Čím bližšia dedina (pohostinstvo), tým väčší deficit tekutín. To všetko vyvoláva zrýchlený pohyb, bez ohľadu na krásu prírody. Väčšina však tomuto fenoménu nepodľahla a neprestala sa kochať pohľadmi na blížiacu sa dedinku Susa.

Konečne sme sa dostali nad dedinu strmým zostupom do sedla Pereš (274 m). Poniektorí aj s použitím iných častí tela ako vlastných nôh. Celí šťastní sme sa ocitli v sedle Pereš pred zaujímavou tabuľou, ktorá hlásala: “Táto ceste vedie domov. Hladia ma listy stromov ako mamine a otcove ruky. Tak to cítim„.

Zo sedla sme nenáročným chodníkom prišli k prvým domom obce Susa (približne 250 m). Stretli sme robotníkov, ktorí upravovali zostupovú cestu z hranice pre cyklotrasu. Ukážka toho ako sa má pripravovať na prihraničný styk. Náhodný cyklista zo slovenskej strany (Rimavská Seč) prechádzal tadiaľ zablatený „až po uši“, hromžiac na našu samosprávu, že v tomto smere nevyvíja žiadnu aktivitu. Niekoľko našich priateľov ovládajúcich maďarčinu bolo vo svojom živle. Ostatní sme tíško závideli a šúchali potichu nohami. Na naše šťastie nás ani nezapredali. Opäť sa ukázalo: Koľko jazykov vieš, toľko razy si človek. Excelentnou maďarčinou zistili, kde je miestne pohostinstvo, dokonca vedeli prehovoriť krčmárku, aby ho išla otvoriť, pretože v tom čase býva zatvorené. Tak sme mali celkom príjemné chvíle čakania na autobus do mesta Ózd.

Prímestský autobus nás viezol do mesta asi 10 km. Poviem Vám, skoro ako v známej pesničke: Ach to bol let, zakrútil sa s nami svet. Len to nemalo žiadny romantický podtón. To nebol let, to bola šialená jazda, skoro sme dostali morskú chorobu. Šarkan by za ním nestačil. Že vraj prímestský autobus, ďakujem vďačne. Konečne v Ózde! Blízka hora s nadmorskou výškou 321 mm. Hľadanie miesta ubytovania bolo hračkou pre nášho priateľa Karola, vyznačujúceho sa obdivuhodnou organizačnou a orientačnou schopnosťou. Naisto nás viedol ulicami mesta, pričom stačil vybavovať telefonáty týkajúce sa ubytovania, možno aj s bývalými láskami. Čo sme vedeli, keď „nemtudom“. Stačili sme popritom vidieť sochy hutníkov - pomníky zašlej slávy mesta ako železiarenského centra. Internát zrušenej hutníckej školy poskytol utrmácaným, uboleným turistom dobré podmienky pre regeneráciu síl. Nebol by to Karol, keby nevybavil pre nás výdatnú polpenziu. A tak spokojní ako na tele tak aj na duši, sme si užili podvečer v meste Ózd svojím spôsobom, každý ako chcel. Niektorí pasívne dobíjali baterky v ubytovni, iní zase využili pohostinnosť blízkeho lokálu. V atmosfére dobrej zábavy sa dokonca zbližovali postoje zástupcov našej Matice a ľudí ťažko spomínajúcich na Trianonské dohody. Tak to má byť: Ľudia sa majú zbližovať, hoc z národov sú rôznych! Informácia pre tých, ktorí by plánovali turistiku cez mesto Ózd: Informácie ohľadom autobusových spojov, ubytovania v meste Ózd sa dajú nájsť na stránke mesta, pod položkou užitočné. Lacné ubytovanie v Ózde - pani Aradszky tel. (0036/309955112). Ubytovanie v školskom kolégiu, cena na noc/osobu 2950,- HUF. (9,50 € v prepočte aktuálnym kurzom).

Ózd – Hangony – Drňa – Jesenské – Rimavská Sobota

Veru, akási nostalgia a smútok za mestom a dobrým ubytovaním nás opantala v okamihu odchodu z internátu. Po výdatných raňajkách sme opustili pohostinný Ózd prímestským autobusom do obce Hangony. Tento raz to nebola jazda typu formuly F1, ale pokojná cesta plne obsadeným autobusom. Ani nebolo čudo, veď bola sobota, každý kto mohol, opúšťal rozhorúčené mesto. Opäť sa prejavil organizačný talent nášho Karola, ktorý presne vedel, na ktorý autobus treba ísť, odkiaľ ide a tak podobne. Mnohí ho už začali podozrievať, že „minulé lásky a hriechy mladosti“ ho doviedli k tak podrobnému poznaniu mesta Ózd a jeho okolia. On však stále tvrdil (dosť nepresvedčivo), že tu nikdy nebol. Dosť na tom, ocitli sme sa na konečnej štácii v Hangony. Čo čert nechcel, vážna prekážka v ceste. Útulná miestna krčmička s výborným pivečkom, no nedáte si! Ani my sme neodolali, to viete ako sa tvrdo bojuje s metlou ľudstva. Veď bohumilá „prekážka“ bola aj posledná na dlhej púti za slovenským domovom. Po prvých krokoch na poľnej (neznačkovanej) ceste sme pocítili dych typického južanského slnka, samozrejme bez akéhokoľvek pohybu vzduchu. Aj tvrdé povahy ťažko fučali, ale spolu s nami bojovali.

Cieľ bol jasný: čo najskôr dosiahnuť v diaľke črtajúci sa pás lesa s nádejou chládku a príjemnejšieho šliapania. Ako to už býva, v každej partii bývajú ľudia, čo sa vedia hnať za métami rýchlejšie ako ostatní. Tak tomu to bolo aj u nás. Niektorí zobrali nohy na plecia a za pár minút ich už nebolo. Ani chýru, ani slychu. Zrejme hnaní žitia nevôľou, či potrebou. Ale slúži im ku cti, že nás sem-tam počkali. Keď sme sa konečne prebojovali do pásma lesa, naše očakávania sa vôbec nesplnili. Slnko na nás síce nepražilo, ale stúpanie v hlbokom úvoze najprv agátovým lesom, to bol zážitok! Zdalo sa nám, že tam ani kyslík nebol, taká dusnota a k tomu úseky príkreho stúpania. Aj vysokohorskí turisti si začali krochkať. Úľava sa dostavila, keď sme došli do blízkosti hraníc, kde jednoznačne prevládali dobové (i bukové) hory. Dušu pohládzali pohľady do slovenskej zemi, akoby básnik povedal: „v prekrásnu slovenskú diaľ“.

Aj keď sme videli našu krajinu, bolo treba rozlúsknuť oriešok ako sa výhodne dostať k hraničným kameňom. Rozvetvovanie lesných neznačkovaných ciest nás nútilo do poriadneho rozmýšľania ako správne určiť azimut cesty. Pomocou všetkých možných orientačných pomôcok sa to podarilo. V tesnej blízkosti hranice náš Akela našiel pohodlnú skratku a boli sme pri dlho očakávanom hraničnom kameni. To sme nadviazali dohovorený kontakt s priateľmi z KST Rimavská Sobota. Tí nás takto na diaľku doviedli k hraničnému kameňu IX/35. Odtiaľ už nebolo ďaleko ku starej geodetickej veži Birín (395 m). Betónová stavba v hustom dubovom lese len s dávkou fantázie sa môže nazývať vyhliadková veža. Ťažko si ju vôbec niekto všimne, tak je dobre ukrytá mimo hraničného chodníka. Ale keď vyjdete po hrôzostrašných hrdzavých rebríkoch na vrch betónového valca, oceníte krásne výhľady ponad koruny stromov, aj keď ste na pokraji síl a srdce Vám vyskočiť z hrude. Takto sa nám zdôveroval náš Karol, pričom klial v oboch jazykoch prislúchajúcich štátnej hranici.

Trochu adrenalínu nezaškodí, povedali si aj iní naši turisti a zliepali sa tmavým vnútrom na vrchol strašidelnej veže. Ostatní, čo nemali toľko odvahy, radšej sa venovali istote, znamená pevnej zemi. Oplatilo sa! Dôkazom bol košík hríbov dubových, len škoda, že košík bol akýsi malý. Po odpočinku sme sa pustili po hraničnom chodníku hľadajúc jedinú cestu, po ktorej sa dá zísť divokou prírodou do obce Drňa. Prichádzame do priesmyku pod Srním vrchom s božou mukou a odtiaľ doľava v pravom uhle opúšťame definitívne hranicu smerom na dedinu Drňa.

Asi po 45 minútach bolo počuť ďaleko vpredu mocné hlasy v materinskom jazyku s výkrikmi: “Bohu dušu a nám peniaze“. To malá zbojnícka čeliadka od Rimavy si chcela s pocestnými vybavovať účty, zbaviť ich posledných forintov, čo im ťažili pudiláre. Však si aj vybavila! Po krátkom procese neľútostného zvítania sa vyťahovali patróny z tašky. A bolo veselo, skoro sme tam ostali. Z osamelých zbojníkov sa stal kŕdeľ turistov. Zrazu sa z lesa vynoril zblúdivší hubár. Ďakoval, že iba rinčanie zbraní a cengot fliaš ho dokázali vymotať sa z temnôt lesa, pričom postrácal veľa hríbov a preto mal pri sebe len zopár, ale krásnych dubákov. Aj tie nám chcel dať, ale nechceli sme, čo by doma ukázal, ani by mu neverili, že kde bol. Družne sme sa vydali na cestu do malej, bohom zabudnutej obce Drňa. Po ceste s takými „padákmi“, že ani vyššie hory by sa za ne nemuseli hanbiť. Ešte šťastie, že ich bolo možno obísť. No, nebyť našich rimavskosobotských priateľov ešte teraz sa tam moceme. Poznali tí huncúti skratky! Konečne na dohľad dedina na Slovensku.

Prvý dotyk s civilizáciou bol naozaj pravý. Do dediny skratkou nás sprevádzali zvedavé pohľady kravičiek, niektorým to bolo ale všetko jedno. Zacítili sme správnu a známu vôňu, veď sme ľudia z dediny, no nie?

Opätujúc žiadostivé pohľady, poďakovali sme sa za milé privítanie a už sme boli v dedinke na malom námestíčku. Dedinka to zvláštna, krčmy niet, zúbožení turisti, veľký mali smäd! Zato bohatý prameň studenej kyselky mal suché hrdlá ovlažiť. Viktor rimavskosobotský si však spomenul, že v mladi tadiaľto chodil (prečo asi?) a hneď aj kyselka s domácou špecialitou lepšie chutila. Bola sobota 4. 6. 2016 popoludní, autobusy do Jesenského v ten deň majú voľno. Naši rimavskí priatelia začali s kyvadlovou dopravou, na ktorú sa podujal Zolko, ďalší náš kamárat - barátom. Vzdialenosť Drňa - Jesenské prekonával rýchlosťou formule F1. V Jesenskom sa od nás oddelila košická skupinka, ostatní pokračovali do Rimavskej Soboty, kde bolo zabezpečené ubytovanie v hvezdárni.

Medzitým smena do kuchyne sa rýchlym presunom do Rimavskej Soboty dostala k vareniu kapustnice, hlavného chodu večere (na túre poslednej). Vynikajúci kuchár Viktor so svojím mančaftom pripravili za rekordne krátky čas kapustnicu, ktorej nebolo páru (bola len jedna). Nad všetkým počínaním rimavskosobotských držal ochrannú ruku Števík, beťár z obce Orávka. Zdravé jadro turistickej akcie dorazilo na hvezdáreň podvečer. Privítal ich nádherný objekt so známou kupolou zasadený do starostlivo udržiavanej zelene. Uprostred prekrásneho kúska zeme turistické ubytovanie so všetkým luxusom, čo k tomu patrí.

Po dobrej večeri (kapustička „písala“), sa priam pýtalo spoločenské posedenie. Turisti vždy majú na čo spomínať, každý prispel svojou čiastkou do mlyna. Ani sa človek nenazdal a už nás polnoc našla. Unavení, ale plní zážitkov sme zaspali. Nikomu neprekážalo ani „pílenie siahovíc“ – činnosť, ktorou usilovní spolupútnici často prekvapujú nič netušiacich nocľažníkov.

Návrat domov

Zobudili sme sa do krásneho slnečného rána. Po minimálnej, nevyhnutnej hygiene sme sa vrhli na zvyšky kapustnice, chutila ešte lepšie ako práve uvarená. Nastal čas balenia a odchodu. Všetko prebiehalo v tak trochu zvláštnej atmosfére. Na jednej strane sme sa tešili domov, na strane druhej nostalgia za chvíľami prežitými na podujatí. Ale tak to už býva, že jeden príbeh končí, druhý začína. Čakanie na taxi dopravu nám sa snažil vyplniť vedúci hvezdárne, múdry pán Pavol Rapavý. Zaujímavé rozprávanie o astronómii by sme vedeli dlho počúvať, ale neúprosný čas nás donútil sa rozlúčiť. A tak sme pomaly opúšťali hvezdáreň s čarokrásnym prostredí.

Osobáčikom sme sa dostali na rýchlikovú stanicu Jesenské. Bez čakania sme prestúpili na rýchlik do Zvolena a plynulým prestupom až do Kozároviec alebo Levíc. A to je definitívny koniec našej výpravy. Dlho, dlho budú v nás znieť spomienky na pekné okamihy, ktoré sme tam prežili. Každý, čo trasu prešiel, môže povedať, že krásne turistické chvíle sa dajú prežiť aj na nižších pahorkatinách. Zvyčajne bývajú málo navštevované, tým aj viac zachovalé. Objavovať čaro zákutí zabudnutých miest bol náš cieľ. Dúfam, že ostatní mi dajú za pravdu, že sa nám to podarilo.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek