Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Krásny výhľad z Kľaku
Krásny výhľad z Kľaku Zatvoriť

Túra Z Krpelian cez Kľak do Podhradia čarovne

Takmer som zabudla ako vonia ticho na horách a ako chutí cesta k nemu, preto som nadšene súhlasila s túrou, ktorú navrhla kamarátka Ivka. Pôvodne sme chceli absolvovať dvojdňovku s prespaním na Chate pod Borišovom, no kvôli počasiu sme náš plán museli zmeniť. A keďže sme nechceli prejsť len časť z plánovanej túry, hľadala som na Hikingu inú alternatívu. Zvažovala som odchody a príchody do okolitých obcí pri Martine, kombinovala, skladala jednotlivé trasy ako puzzle a výsledok sa dostavil. Trasu začneme v Krpeľanoch a cez tamojšiu vodnú nádrž, Ľubochnianske sedlo a Vyšné Rudno vyjdeme na Kľak. Odtiaľ zídeme do Pohradia. Vlakom do Krpelian, autobusom z Podhradia do Martina, zvyšok po svojich. Prvýkrát. Hurá!

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+1267 m stúpanie, -1206 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 05.08.2016
Pohoria
Veľká Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
Krpeľany (prameň pri chate Tiešňava), prameň pri Ľubochnianskom sedle, žriedla pod Nižnou Lipovou
Doprava
Vrútky (vlak, bus) - Krpeľany (vlak, bus)
Podhradie (bus) - Martin (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Krpeľany – Ľubochnianske sedlo (Vrchfatra) – Tlstý diel – Vyšné Rudno – sedlo Príslop – Chládkové – Kľak – Koškárovská lúka – Tiesňavy – Podhradie

Začíname veselo

Z informácií na internete sme vedeli, že trasa na Kľak je z tejto strany pomerne zle značená, tak sme od začiatku boli pripravené sústrediť sa. Že ale v Krpeľanoch vystúpime z vlaku na nesprávnej strane – to nám ani nenapadlo. Veľmi sme sa síce divili, prečo je štrk tak veľmi, veľmi, ale ozaj veľmi nízko, pretože zostúpiť zo schodíkov sa vlastne nedalo a museli sme zoskočiť, ale až keď vlak odišiel, zistili sme príčinu. Hihihi. Stáva sa.

Zo stanice sme asfaltovou cestou v pohode došli ku krpelianskej vodnej nádrži a (chvíľami takmer adrenalínové) hľadanie značiek sa začalo. Lebo značky tam sú. A miestami ich je požehnane – raz sme videli dokonca tri súčasne, pričom ani jedna sa nedala prehliadnuť. No boli úseky, kde sa s nami hrali na skrývačku. Zámer? Geniálny. Túra bola práve vďaka značkovému deficitu krásna, napínavá a neopakovateľná. Treba to zažiť. No radšej s mapou v rukách (párkrát sme boli nútené pozrieť sa aj do nej).

Od vodnej nádrže trasa pokračuje asfaltovou cestou, ktorá sa stáča do lesíka a mení sa na príjemnú lesnú cestu, spočiatku spestrenú drevenými mostíkmi. Samotný les poteší najmä uprostred horúceho letného dňa, kedy sme sa na túru s Ivkou vybrali. A keďže trasa vedie spočiatku smerom na východ a vyštartovali sme ráno, z lesíka sme vybehli v ústrety slnkom zaliatej lúke, aby sme sa do neho ďalej opäť ponorili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prekvapivé zážitky pribúdajú

Cesta cez les vyústila pod vysokonapäťovým elektrickým vedením, ktorého mohutné elektrické stĺpy vytvárajú nenapodobiteľnú kulisu vyhliadky na Krpeľany a Turany. Pod nimi sme dokončili ďalšiu etapu našej túry a ocitli sa v Ľubochnianskom sedle (ľudovo Vrchfatra). Rázcestník hlásil, že do Vyšného Rudna pôjdeme o 25 minút viac, než uvádzala informácia na internete a že na samotný Kľak potrebujeme navyše celú hodinu.

V očakávaní, ktorý časový odhad bude reálny, sme pokračovali ďalej a prvýkrát vážnejšie sme sa so značkami hrali na skrývačku. Chvíľku sme kráčali zalesnenou plochou a následne lúkou s nádherným výhľadom na ihličnaté lesy v okolí. Počas obdivovania okolitej prírody mi na topánke pristál motýľ – evidentne modelingový typ, ktorý trpezlivo pózoval na troch záberoch.

Na Vyšnom Rudne rázcestník hlásil, že na Kľak naozaj pôjdeme dlhšie, než sme predpokladali. Otvorený výhľad na okolité vrchy a prestávka na jedlo, plus vedomie, že vody máme dosť a výstup je kombinovaný len s miernymi zostupmi a pomerne dlhými úsekmi mierneho a rovnomerne rozloženého stúpania, nás však ubezpečili v tom, že ak aj bude naša túra trvať dlhšie, bude nádherná. Nad nami plávali oblaky prekrývajúce horúce slnko a hlboko vnútri mohutnel pocit šťastia, aký možno zažiť iba na horách.

Jednotvárnosť určite nehrozí

Rozkladala sa pred nami otvorená krajina, lemovaná stromami, po ktorej sme viac-menej došli až k sedlu Príslop (_pod sedlom stojí zrubová útulňa z roku 2010, poznámka redakcie_). Znova sme pozorne prečítali rázcestník a zistili, že rozdiel medzi odhadom času výstupu na ňom a pôvodnou informáciu z internetu bude skutočne približne hodinový. Neprekážalo nám to. Dážď ani hlásené popoludňajšie búrky nás neohrozovali, túra bola priam dobrodružná, keďže hra na skrývačku sa časom zmenila na hľadanie zakliatej Šípkovej Ruženky. Na chvíľu sme stratili chodník v rozľahlom malinčí, predierali sme sa hustým bukovým porastom, vysokými papraďami, preliezali a podliezali vyvrátené stromy, stúpali po prírodnom kamennom schodisku, ktoré bolo sem-tam privysoké, naše píšťaly a lýtka dostali zabrať v pŕhľavových kúpeľoch... Krásne. Toľko zážitkového adrenalínu sme už dávno nespracovávali. A všetko zadarmo.

Mnohí hrajú čudesné počítačové hry, hľadajú pokémonov, skúšajú zakázané, len aby zabili nudu a dali svojim životom (pomýlený) zmysel a obsah. A my, neplánujúc nič dobrodružné, len túžiac po úniku do prírody, po kúsku ticha a pokoja nerušeného hlukom civilizácie, nachádzame a dostávame toľko vzrušujúceho. Lebo človek sa môže nahnevať a rozčuľovať sa, keď je trasa zle značená, zarastená a neudržiavaná. Alebo sa môže zhlboka nadýchnuť a postaviť sa tomu tvárou v tvár, uchopiť výzvu, ktorá pred ním vyvstala a zdolať ju so cťou a gráciou. Myslím, že nám sa to podarilo. Ale to všetko som si do dôsledkov uvedomila až pri výhľade z Chládkového a na samotnom Kľaku...

No ešte predtým sme pomohli stratenému turistovi, ktorý zablúdil, dostať sa späť na značenú trasu. Najprv sme sa ho (vplyvom doby, v ktorej žijeme) zľakli. Hovoril lámanou slovenčinou, Poliak to nebol, možno nejaký Rus alebo Ukrajinec. Hľadal útulňu. Stretli sme ho pred Vyšným Rudnom, tak sme ho nasmerovali k sedlu Príslop a dúfame, že tam šťastne dorazil. Vodu mal a snáď našiel každú potrebnú značku.

Sme na vrchole

Hľadiac z veľkofatranského Kľaku na miniatúrne plôšky obývané ľuďmi, tušiac v nich pobiehajúcich mravčekov zväčša plných stresu, orientovaných na výkon, upachtených, nespokojných, niekedy právom unavených a znechutených... Aká sloboda! Aký pokoj. Stálo to za to. Oplatilo sa prekonať všetko. Po krátkom strmom úseku sme tu. Kocháme sa, fotíme, prezliekame spotené tričká, plníme žalúdky. Dole sa nám nechce. Čaká nás ale viac než dvojhodinový zostup do Podhradia, nevieme akým terénom a rozdiel sledovaných časov sa s cestou nadol zvyšuje. Relaxujeme takmer hodinu, no je čas pokračovať. Posledné panoramatické fotky a hor sa domov...

Cesta je strmá, skalnatejšia, klesáme ku Koškárovskej lúke, a potom sa nás, prekvapivo a neočakávane, zmocní rozčarovanie. Terén je rozrytý (diviakmi?), miestami veľmi zložito hľadáme vhodný prechod cez tvrdnúce, ale stále mäkké blato až zapáchajúce bahno. Potkýname sa vo výmoľoch vytvorených širokými pneumatikami, niekto tu evidentne ťahal dlhočižné drevené brvná – miestami niet kam stúpiť – a ja v duchu ďakujem Bohu, že som si predsa len obula vysoké turistické topánky a nie obyčajné botasky, o ktorých som stotinu sekundy uvažovala... V tomto úseku cesty sme znechutené, obe máme problémy s kolenami – zostupujem s bandážou na ľavom, Ivka s elastickým obväzom na tom istom – je pre nás dôležité, ako a kam dostúpime, no nedá sa vyberať. Bojujeme samé so sebou, s blatom a rigolmi...

Z tmy do svetla

Uprostred chaosu nachádzame „kvetináčový“ peň, ktorý by mohol konkurovať tvorbe profesionálnych záhradných architektov či aranžérov. Áno, Boh je umelec, ktorý tvorí dokonalosť z ničoho. Teším sa. Ivka fotí zďaleka, zoomuje a približuje sa, obdivujúc práve nájdený zázrak prírody.

Nakoniec nás zachraňujú Tiesňavy, kde sa náročný terén končí, poslednýkrát vysypávame topánky a pokračujeme po asfaltovej ceste do Podhradia. Míňame stádo kráv v ohrade, pod nimi rozbahnená zem, naokolo takmer žiadna tráva a dochádza nám, že to ony boli hnané vyššie do hôr, aby spásali trávnaté lúky.

Na autobusovú zastávku v Podhradí prichádzame práve včas, máme 5 minút do odchodu autobusu a natešené z toho, že sme ho stihli, zabúdame na predposlednú hodinu, vraciame sa späť ku Kľaku a uvedomujem si, že dnešný deň je ďalším dňom D v mojom živote. Neľutujem. Ďakujem. Za chuť a vôňu ticha a za neopakovateľnú cestu k nemu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie