Rojacher Hütte

Doobeda som sa presunul zo Slovenska do doliny Raurisu. V jej závere je spoplatnená cesta. Mohol som si vybrať, či auto odstavím na parkovisku pred ňou a zaplatím parkovné 4,- eurá za dva dni, alebo sa vyveziem ešte 300 výškových metrov a zaplatím 9,- eur za cestu. Vybral som si druhú možnosť, hoci sa mi zdala výška poplatku premrštená. Bolo nádherné slnečné počasie, vďaka čomu boli parkoviská preplnené. Na hornom krúžili autá a vodiči zúfalo hľadali voľný fliačik. Svojho tátoša som odstavil do úzkej špáry na mieste vyhradenom pre autobusy (1550 m) a na poludnie som vyrazil na prechádzku.

Štrkovou cestou som prišiel k veľkej chate Naturfreundehaus Kolm-Saigurn (1598 m) a začal som prudšie stúpať. V pásme lesa som minul krásny vodopád a prišiel som na alpské lúky.

Za chatou Schutzhaus Neubau (2175 m) je ruina zaujímavého domu. Volá sa Radhaus (Kolesový dom), pretože v minulosti bolo na jeho boku obrovské koleso poháňané vodou. Nejako to súviselo s baňami na zlato. Podľa letáčika, ktorý som dostal na spoplatnenej ceste, sa v “krvavých rokoch” 15. a 16. storočia ťažilo v údolí Raurisu 10 percent svetovej produkcie zlata. Zlatonosná ruda sa dá nájsť priamo na povrchu ešte aj dnes.

O 17.30 h som prišiel na Rojacher Hütte (2718 m), ktorá je skôr útulňa ako chata. Spať sa dá iba v lágri na povale a na umývanie slúži vaňa, do ktorej steká dažďová voda zo strechy. Zato atmosféra bola na chate fantastická. Traja mladí Rakúšania, starší pár zo Salzburgu, Bavoráčka, dvojica zo Žiaru nad Hronom, chatár s chatárkou a ja. Dozvedel som sa, že vo Vysokých Tauroch žijú bradáne (orlosupy bradaté), o ktorých išiel nedávno pekný dokument v televízii a chatár nám ukázal zlatonosnú rudu, ktorú našiel na neďalekom Silberpfennigu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sonnblick a Goldzeckkopf

Ráno som vstal skoro a už o piatej, ešte za tmy, som z chaty vyrážal. Dnes sa má pokaziť počasie, má pršať, a za dažďa som chcel byť už dolu v aute. Zatiaľ to však na dážď nevyzeralo. Keď sa rozvidnelo, v dolinách sa váľali hmly, ale na nebi bolo iba zopár bielych obláčikov.

Z Rojacher Hütte sa na Sonnblick ide hrebeňom, na ktorom je nejaké istenie. Pár metrov lana a desiatky kramlí. Skaly tvorí tmavá premenená hornina, ktorá sa láme do širokých dosiek. Keďže mrzlo, niektoré balvany mali ľadovú glazúru.

Vyšiel som na Hoher Sonnblick (3105 m). Priamo na vrchole kopca stojí veľká turistická chata a meteorologická stanica. Chata však chrlila turistov, preto som sa tam nezdržal. Zo Sonnblicku som chcel pokračovať na severozápad, ale tým smerom bol pre mňa neschodný zubatý hrebeň. Po konzultácii s mapou som zamieril na juh a zbehol som na ľadovec. Ešte stále mrzlo, preto som si obul mačky.

Ľadovcom som zbehol pod sedlo a po stopách turistov som prišiel ku skale s kramľovým rebríkom. Vyštveral som sa na hrebeň a tesne pod vrcholom Goldzeckkopfu (3042 m) som zjedol raňajky.

Hocharn

Kým som vyšiel na Goldzeckkopf, vrchol Sonnblicku zahalili oblaky. V oblakoch bol aj Hocharn, no na západe, pred Glockner Gruppe, bola sivá dažďová clona. Včera som telefonoval domov a bolo mi povedané, že na Hocharne bude pršať až od 14.00 h, preto som sa zatiaľ neznepokojoval.

Náročným terénom som zbehol pod sedlo, v ktorom ma dobehol Rakúšan. Bol to jediný turista, ktorého som stretol za Sonnblickom. Tak ako ja, mieril na Hocharn, avšak potom chcel pokračovať na západ, zatiaľ čo ja som mal v pláne návrat do údolia Raurisu.

Začalo mrholiť. Veľa som si z toho nerobil a štveral som sa na Hocharn. Išiel som za Rakúšanom, ktorého som videl pred sebou, kým sa mi nestratil v oblakoch. Náročnejší úsek skaly som obišiel okrajom snehového poľa a už opäť idem hrebeňom.

Zrazu sa z hmly vynoril Rakúšan, s ktorým som sa stretol v sedle. Bol na vrchole, lenže počasie sa kazí, z hrebeňa nič nevidno, preto zmenil plány. Ide dolu do doliny.

Ešte pár minút a o 10-tej stojím na Hocharne (3254 m), najvyššom kopci Goldberg Gruppe (Zlaté hory). Pred chvíľou prestalo mrholiť a oblaky hore nado mnou sa oddelili od stúpajúcich hmiel. V špáre medzi nimi som čosi videl, ale veľa toho nebolo.

Zostup

Nasledoval návrat do sedla. Opäť začalo mrholiť, no bolo zrejmé, že do 14-tej budem dolu, takže dážď ma nezastihne. Mal som dobrú náladu, pískal som si. Keďže som nechcel zostupovať okrajom ľadovca, išiel som pekne značeným chodníkom hrebeňom. Je tu úsek za II UIAA.

Kým som prišiel do sedla, mrholenie sa zmenilo na dážď. Zdá sa, že predpoveď meteorológom nevyšla. Pršalo celkom slušne, takže v sedle som mal už gate mokré. Všade okolo oblaky, viditeľnosť sotva na pár metrov, aspoň že značenie je dobré.

Schádzal som chodníkom Erfurter Weg, ktorý vedie miestami, kde bol ešte nedávno ľadovec. Skaly sú vyhladené do platní a hladkých oblín. Trochu ma hnevalo, že chodník klesá iba veľmi pozvoľne, pretože pršalo stále viac. Už som mal mokré aj slipy a cez švy na ramenách mi začala premokať aj nepremokavá vetrovka.

Prekráčal som zopár snehových platní, nato som zostúpil okrajom menšej rokliny a ocitol som sa na platniach, ktorými sa valili prúdy vody. Obísť sa to nedalo, bolo treba ísť cez vodu. V topánkach mi začalo čvŕkať.

Konečne lúky. Na kopčeku vedľa chodníka stáli bez pohnutia dve ovce. Ktovie, či aj im srsť premokla na kožu. Bol som úplne mokrý a vodou napité rifle ma chladia. Na lúkach bolo treba prejsť cez zopár rozvodnených potokov, ale je mi to jedno. Viac mokrý už byť nemôžem.

Posledný úsek zostupu predstavovali serpentíny v pásme krovín. Dobrá nálada bola už dávno preč, na blate sa mi šmýkalo, nadával som ako pohan. Zbehol som do údolia a značka zamierila do potoka. Včera asi išla suchým korytom, ktorým sa teraz valili prúdy vody.

O 14-tej h som prišiel k autu. Teraz malo podľa predpovede začať vážne pršať, a keby sa tak stalo, na túre by som nezmokol a v horách by som ostal. Takto mi nezostávalo iné ako ísť domov, pretože premočené háby mi do zajtra nevyschnú. V aute som sa prezliekol do suchého, mokré šatstvo som rozvešal po sedadlách a trielil som preč.

Záver

Vysoké Taury majú deväť horských skupín. Šesť z nich som navštívil a vybehol som aj na ich najvyššie vrcholy. Tri mi ešte zostávajú. Lenže dve sú nižšie a veľmi ma nelákajú, zatiaľ čo Hochgall môže byť nad moje sily. Uvidíme, kam ma nabudúce zavedú nohy.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek