Trasa

ŽSR Lovinobaňa, zastávka – Lovinobaňa – Strieborná – Sedlo pod Hradným – Hrnčiarky – sedlo Prieraz – Šutova jama – kóta Hrad – Málinec

Defekt...

V osobnom vláčiku Zvolen – Lučenec si veselo driemem, keď ma zrazu prebudí hulákanie veselých mládencov a diev vracajúcich sa nadránom z nejakej dedinskej tancovačky. Inokedy by som šomral, ale tentokrát im v duchu odpúšťam. Nebyť ich, veru by som prespal železničnú stanicu Lovinobaňa – zastávka, kde musím vystupovať. Už sa brieždi, ale olovené mraky sa veselo prevaľujú nad okolitým krajom. Nenechám sa tým odradiť a rezko prejdem do centra obce. Tu, neďaleko kostola je tur. smerovník. Plánujem postupovať zelenou značkou, ktorá vedie na vrch Strieborná. Úvodný, asi 5 km dlhý úsek dolinou potoka Salajka podľa mapy veští nudné šľapanie asfaltkou a na to dnes nemám veľmi chuť! Tak sa zastavím v obchode, kde si kúpim pivo. Ako tak popíjam, prifrčí staručká Škodovka. Hneď cítim šancu na motorizovaný presun pod úpätie vrchu Strieborná. Vodič na moju prosbu o zvezenie reaguje kladne, tak sadáme a veslo frčíme... Ale nie ďaleko. Ledva sme minuli posledné domy, naraz šupa! Kvílenie bŕzd a ja sa už vidím vyvalený dakde v priekope. Defekt! Spolu s vodičom hodnotím situáciu. Ten na moju ponuku pomoci len škaredo zagáni, tak sa porúčam a šľapem dolinou. Značenie je veľmi biedne, no cesta ma vedie spoľahlivo. Ani nie za hodinu stojím na mieste, kde zelená značka opúšťa asfaltku a mieri do kopcov. Konečne...

Strieborná

Pomaly stúpam lúkou, značky sú dakde ukryté, ale vykrývač na kóte 515 je mi spoľahlivým orientačným bodom. Míňam dubový háj, serpentínou naberám výšku a vstupujem do lesa. Lesnou cestou sa dostávam na pomerne veľké rúbanisko. Z neho už pekne vidím vrchol Striebornej. Naraz sa značka prudko stočí (pozor na ľahko prehliadnuteľnú odbočku), vedie cez rúbanisko až k hornému okraju lesa, kde ma víta široká značka, tzv. volavka. K vrcholu ostáva hádam 100 výškových metrov. Na starých mapách je vyznačený výhľad, aj na bralách dodnes vidieť značku výhľadu. V skutočnosti ho ale dávno zahalil les. Oddýchnem si, zapíšem sa do vrcholovej knihy a pokračujem.

Ako sa hľadá hrad

Približne 1300 m severne od Striebornej sa nachádza vrch Hradné (719 m n. m.), kde by sa dala podľa názvu tušiť nejaká fortifikačná stavba, ktorými sú blízke kopce priam posiate. Značka vrch obchádza, tak musím odbočiť z chodníka a pokračovať lesom. Keď som už na plochom vrchole, márne pátram po nejakej stope valov, priekop, múrov... Nie, nič tu nie je. Ani stopy po hrade či hrádku. Opäť len hustý les.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chalupárske Eldorádo – Hrnčiarky

Z Hradného naberám kurz Sedlo pod Hradným. Spočiatku postupujem lesom, neskôr sa dostávam na lúky, z ktorých sa mi konečne otvárajú výhľady. Na juhu pod oblakmi vidím akoby učupené Ostrôžky a na severozápade posledné výbežky Sihlianskej planiny. Do tej sa tu zahryzli viaceré potoky a vytvorili takmer kaňonovitú dolinu Vrbinského potoka. V Sedle pod Hradným sa napájam na modrú značku. Tou pokračujem krásnou prírodnou scenériou, prevažne lúkami s mnohými výhľadmi, ktoré striedajú lesné háje. Okolité lazy sú premenené zväčša na rekreačné chalupy. Míňam božiu muku pri laze Bezinka a zostupujem do obce Hrnčiarky. Z doliny Vrbinského potoka sem vedie červená značka. Pri tur. smerovníku sa nachádza prameň. Zložím si ruksak, doplním vodu, lebo tu asi krčma nebude! Veru tak, ani krčma, ani obchod. Vraj len raz do týždňa sem príde pojazdná predajňa potravín. Ani sa tomu nečudujem. Stálych obyvateľov obec nemá veľa. Zato cez víkend ožíva chalupármi.

Sedlo Prieraz

Z obce ma vyprevádza hlasný brechot malého orieška. Aký je malý, taký je hlučný. Po prebrodení potoka Matejkovo stojím na lesnej ceste. Podľa mapy by som mal pokračovať na severovýchod, ale v hustej mladine nevidím žiaden chodník, či odbočku. Vydám sa teda lesnou cestou. Prejdem dobrých sto metrov, značky nikde. Musím sa vrátiť k brodu. Tu sa doslova predieram mladinou a hľadám značku. Po chvíli konečne zazriem niečo ako malý fragment značenia. Sláva! Po ďalších päťdesiatich metroch sa znenazdajky zjaví lesná cestička. Tá ma dovedie k Šofranovmu potoku. Odtiaľto až do sedla Prieraz idem spevnenou cestou. Tu, hneď vedľa mohutného kríža je tur. smerovník. Z blízkeho prieseku jasne vidím v doline Ipľa hladinu priehrady Málinec a nad ňou masív vrchu Brložno. Zo sedla voľakedy viedla značka dole k Ipľu, ale ako vystavali priehradu, značka zanikla. Nečudo, priehrada slúži ako zdroj pitnej vody.

Plochými chrbátmi

Stačilo oddychu, vyrážam. Vedie ma zelená značka, ktorá sprvu ide mladým lesom. Ten neskôr zmohutnie a stemnie. K temnote sa pridáva aj zamračená obloha. Ako sa dostávam do traverzu vrchu Tri chotáre, prichádzam na lúky nad lazom Zlatno, z ktorých sú pekné výhľady hlavne na severozápad. Míňam ďalší opustený laz a dosahujem mohutný plochý chrbát Troch chotárov. Ten je celý odlesnený, tak dovoľuje viaceré zaujímavé pohľady na blízky ale aj ďaleký kraj. Vidieť vzdialené siluety vrchov Bykovo, Brložno a Jasenina, na obzore rozložitý Sinec. Mať lepšie počasie, určite toho uvidím viac! To už moje oči hľadajú cieľ mojej dnešnej túry, hradný vrch hradu Ozdín. Identifikujem ho podľa televízneho vykrývača, ktorý stojí na jeho vrchole. Z výhľadov dobre naladený postupujem k rázcestiu Šutova jama pri horárni rovnakého mena. Tur. smerovník sa nachádza pri kríži v tieni mohutného duba. Hádam mu dobre cez sto rokov. Odtiaľto po modrej, v pohode dôjdem až k hradu, myslím si. Začínam sa obzerať po značke v smere na obec Málinec. Akosi ju nemôžem nájsť. Prehľadám okolie a nič! Trochu rozladený vraciam sa hádam dvesto metrov späť, keď tu narazím na veľmi nejasnú odbočku chodníka. Vydávam sa po nej. Po ďalších dvesto metroch nachádzam dokonale ukrytú značku. Chvalabohu! Už som plánoval ísť na hrad po vlastnej ose.

Hrad Ozdín

Pomaly sa z rozložitého, brezovými hájmi porasteného výbežku Troch chotárov dostávam do lesa. Značka vedie ponad dolinu Ozdínskeho potoka k vrchu Solisko. Tu sa stáča a začína klesať do obce Málinec. V tomto bode ju opúšťam, aby som sa po neznačkovanom chodníku vedúcom ostrožným výbežkom dostal k hradu. Keďže som tu prvýkrát, drevená smerovka s nápisom Hrad Ozdín 45 min. ma poteší. Chodník je dobre vychodený, tak ani nie po 35 minútach stojím pri vonkajšom opevnení hradu. Prejdem systémom valov, priekop, pozostatkov múrov až k najvyššiemu miestu, kde stávala mohutná obytná veža. Škoda, že je všetko ukryté pod nánosom sutín a stavby hradu dokumentujú len výrazné terénne relikty, plošiny a zlomy. Najlepšie sa paradoxne zachovalo drevozemné valové opevnenie s priekopami.

V Málinskej krčme

Na hrade som pobudol takmer dve hodiny. Ostal by som aj viac, ale slnko už klesá za obzor, tak sa mi treba poberať. Pre cestu späť som nezvolil chodník, ktorým som sem prišiel, ale priesek el. vedenia k tel. vykrývaču. Zostupujem po príkrom svahu hradného kopca k osade Podhrad. Tu sa zvítam s modrou značkou, ktorou pohodlne prichádzam do centra obce Málinec. Do odchodu posledného autobusu mám času cez tri hodiny, tak zamierim do krčmy, kde pri blkotajúcej peci sedím, pijem a spomínam na prejdené kilometre.

Stojí za uváženie

V tomto poslednom odseku by som rád odporučil milovníkom dlhších túr, aby pokračovali z Málinca červenou značkou na vrch Jasenina a ďalej, ako je to opísané v článku - V kopcoch kde pramení Ipeľ http://hiking.sk/hk/ar/62/v_kopcoch_kde_prameni_ipel.html . Milovníkom hradov dávam do pozornosti tieto webové stránky:
- www.hrady.sk/index.php?castle=134
- www.pamiatky.net/?q=node/3&mon=607473, kde nájdu viac informácií o hrade Ozdín.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek