Pre takéto prípady treba počítať so zadnými vrátkami a pri výbere destinácie odporúčam dôkladne presondovať okolie, či sa tam náhodou nejaký kopček nenachádza. V prípade Maledív či inej “vychýrenej” destinácie s krivými palmami, podunajskou rovinou a obvodom 2 kilometre vám zostáva pre “únik” nanajvýš plážový bar. Mne sa našťastie pri plánovaní rodinnej dovolenky podarilo “prepašovať” zopár sympatických kopčekov.

Nemenovaná nízkorozpočtová letecká spoločnosť lietajúca z Bratislavy mala začiatkom roka v ponuke letenky na Sicíliu, konkrétne do Trapani na západe ostrova za smiešnych cca 40,- € (spiatočka/osoba), no tak nekúpte to. Staré rybárske mesto s typickými úzkymi uličkami, trúbiacimi skútrami a parádnou pizzou je posadené na západnom pobreží Sicílie, kde sa nachádzajú viaceré národné parky a prírodné rezervácie. Vytipoval som si prírodnú rezerváciu Zingaro (Riserva Naturale dello Zingaro), s jeho nie síce najvyšším, no o to výraznejším vrcholom Monte Monaco (532 m n. m.), ktorý okrem názvu nemá s Monacom ani za mak spoločného. Neprehliadnuteľné skalnaté bralo tvorí najsevernejší bod spomínaného parku a výraznú dominantu nad svetoznámymi plážami mestečka San Vito Lo Capo.

Napriek tomu, že som dovolenku naplánoval len pre našu trojčlennú famíliu, čo výrazne ohrozovalo moje smelé kopcové plány (nechcel som ich samých nechávať na pláži), vyššie sily sa nado mnou zľutovali a na letisku v Trapani nám “naordinovali” stretnutie s jednou mladou pani s dcérkou zo Slovenska, s ktorými sme od vtedy väčšinu času trávili spoločne. Moja vypočítavosť nepoznala hraníc, a tak v rámci testovania partnerkinej tolerancie som jedného pekného dňa navrhol, že ich všetkých autom zaveziem na pláž v San Vito Lo Capo, zatiaľ čo si odbehnem na nejaký priľahlý kopec a budem v žiari horúceho slnka lapať masochisticky po dychu. Čo mi pripomína anekdotu o Leninovi, ktorý vyzdvihoval výhodu manželky a milenky: “Manželka si myslí, že som u milenky, milenka si myslí, že som u manželky a ja zatiaľ rýchlo šup, šup do knižnice!”. Ano, niekedy si pripadám divný, ale to ma aspoň odlišuje od priemeru.

Posádku som vyložil podľa plánu na pláži, uistil sa, že chytia fleka s dobrým výhľadom na deti (permanentne vo vode), a odšoféroval som si to k úpätiu hrebeňa. Výstupová trasa sa dá ľahko vydedukovať, keďže ide o ľahko čitateľný hrebeň. Auto som odparkoval do náruče olivových hájov a vydal sa hore po slušne prešliapanej cestičke. Aby som to nedajboh nemal ľahké, vybral som si najmenej vhodný čas a počasie - slnko v najväčšej sile na poludnie ma žmýkalo ako špongiu. K tomu som si nechal na pláži v taške svoj klobúčik, a tak som musel obetovať telo kvôli hlave (sprostej) a zakryl som si ju tričkom. Našťastie sem-tam zavanul vetríček od Stredozemného mora, tak sa to vcelku dalo vydržať. Keďže sa hore vystupuje od nuly, od mora (pár výškových som “ošálil” autom), treba vyšliapať približne 500 výškových metrov. Výstup je však s pribúdajúcimi metrami čoraz zaujímavejší. Výhľady dookola na šíre more (pozor, už ma zaujalo!), v pozadí s ďalším dominantným pobrežným strážcom Monte Cofano, až po Monte Erice so stredovekým mestom týčiacim sa nad Trapani. Na hrebeni som nahliadol na druhú stranu hrebeňa, kde bolo vidno záliv Golfo di Castellamare a kochal som sa nad vyššími končiarmi na hrebeni - ten najbližší, kóta 666 m n. m. (aké tematické v úpeku).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stúpajúc na hrebeň si hovorím zo srandy, či tam nebude nejaký bufet. Ostal som mierne v šoku, keď som v diaľke zbadal budovy uprostred suchej pustiny. On totiž prudký masív nad mestom a stepný charakter terénu dáva pocit, že človek ide do absolútnej divočiny. No ku zrejme opusteným viniciam, alebo olivovým hájom ide z druhej strany vcelku pohodová cesta, vedúca až k vrcholu, kde boli badateľné nejaké staré zrúcané budovy, zrejme strážneho charakteru. Terénnym autom by sa hore dalo vyjsť bez problémov. Trochu to ohlodalo moje pocity dobrodruha, no tešil som sa na výhľady. Obehol som starší pár, evidentne zdecimovaný slnečnou žiarou a o pár minút som bol na vrchole pri kríži. Celkom sám, ja a neskutočné výhľady. Otvorila sa predo mnou celá zátoka San Vito Lo Capo a musím priznať, že sa mi pláže z tohto uhla pohľadu naozaj páčili.

Od kríža som sa ešte presunul bližšie ku kraju vrchola. Strmý päťstometrový zráz rovno pod nohami vzbudzoval rešpekt. Trochu som sa tam pomotal, zakýval mojim kúpačom a po pár snímkach som sa rozhodol ísť dole. Teplo už bolo naozaj neznesiteľné, no zostup bol rýchly. O necelú hodinu som sedel v aute smerom na pláž a poviem vám, že po prechádzke more hneď inak chutí (aj keď stále slano).

Cenné informácie som vytiahol http://www.summitpost.org/monte-monaco/478787.